Mám narodeniny a priznávam, že to číslo 45 ma trochu prekvapuje. Nikdy som si nemyslela, že v tomto veku budem ešte stále single. Kedysi som sa pýtala, či robím niečo zle, ale dnes sa nad tým už nezamýšľam. Tieto otázky skôr rieši moje okolie než ja sama. Môj život by stačil na niekoľko filmových scenárov, a tak sa radšej pýtam: Ak je toto prvá polovica môjho života, čo prinesie tá druhá?

Desať lekcií lásky

Zažila som desať bolestivých odmietnutí, no aj ja som v živote niekoľkým mužom ublížila. Napriek tomu som vďačná, že mám vieru, ktorá mi pomohla zvládnuť každú prekážku a ísť ďalej. Bolo by jednoduché hnevať sa na Boha, že vzťahy nevyšli, ale postupne som pochopila, že mnohé situácie ma skôr ochránili, než zranili. Veď posúďte sami.

Randila som s mužom, ktorý neustále klamal – tak presvedčivo, že dokonca aj moji priatelia verili jeho príbehom viac než mojim slovám. Neskôr som sa dozvedela, že z našich stretnutí chodieval za inou ženou. Ešte niekoľko rokov po našom rozchode mi od nej chodili e-maily plné obvinení, založených na jeho klamstvách.

Iný muž ma často porovnával so svojou bývalou a nechápal, prečo „nie som taká milá“ ako ona. Ironické bolo, že práve táto bývalá ho nechala kvôli jeho najlepšiemu kamarátovi, s ktorým otehotnela. Bolo to smutné prostredie plné nedôvery a klamstiev. Ďalší kamarát chcel túto zradu „pomstiť“. A tak pre istotu zviedol nielen tú, ženu, ale aj toho muža. Dvaja z týchto ľudí už nežijú, jeden spáchal samovraždu, ďalší sa stal nezvestným, a muž, ktorého som kedysi obdivovala, dnes žije s partnerom rovnakého pohlavia.

Zažila som aj vzťahy s manipulátormi, čo bolo snáď najťažšie. Pracovali sme spolu, a ich agresívne správanie zasahovalo aj do pracovného prostredia. Pamätám si stretnutie na Ukrajine, kde ma jeden z nich nechal ísť osem hodín vlakom z Donbasu na dôležitú schôdzu do Kyjeva, pretože nemal o projekte dostatok informácií. Celé stretnutie som viedla ja, pretože on nevedel odpovedať na žiadnu otázku. Po stretnutí bolo v aute hrobové ticho, ktoré vystriedal krik a urážky. Kričal na mňa, aké to preňho bolo ponižujúce, že mu ani stoličku neponúkli. Takmer ma vyhodil z auta. Cesta naspäť nočným vlakom bola ako symbol vyčerpávajúcej cesty, ktorú som s manipulátormi prešla. Musela som sa cez to všetko preniesť sama. Na Donbase totiž na mňa čakali ľudia, ktorým sme opravovali rozstrieľané strechy. Nebol čas plakať.

A teraz k tej najhlbšej rane

Nechcem tu rozoberať každý vzťah zvlášť, ale jedno mali všetci títo muži spoločné. A možno to bude pre niektorých šokujúce: všetci boli veriaci, kresťania, modlili sa. Spoznala som ich v kostole či v kresťanských spoločenstvách. Často si ako kresťania vytvárame ilúziu, že práve my vieme žiť bez chýb a máme právo posudzovať iných. No málokedy otvorene hovoríme o tom, že sme tiež iba ľudia, omylní a krehkí.

Rany z minulosti

Bolo ťažké si priznať, že niektorí z mužov, ktorých som stretla, bojovali so zraneniami, ktoré pramenili z ich vlastnej minulosti. Všetci totiž mali jedno spoločné. Vyrastali v rodinách, kde ich otec zápasil s alkoholom, násilím alebo neverou. Každé z týchto zranení sa odrážalo na ich vzťahoch a správaní. Videla som, ako je dôležité, aby sa ľudia vyrovnali s minulosťou, pretože to môže ovplyvniť celý ich život, aj ich vzťahy.  Nie je nič horšie, ako si myslieť, že sa zo všetkým vyrovnáme sami. A že to, čo sme zažili v detstve, je dávno zabudnuté.

Muži nie sú vždy tí zlí

Nechcem, aby to vyznelo tak, že sú vždy muži tí zlí. Poznám aj mužov, ktorým rovnako ublížili ženy, a aj u nich sa často objavuje zranenie pochádzajúce z komplikovaného vzťahu s otcom. Otec zohráva v živote človeka veľmi dôležitú úlohu.

Možno si niekto povie, že mám na mužov vysoké nároky. Možno je to však aj preto, že mám  pozitívny príklad vo svojom vlastnom otcovi, aj bratovi.

Byť single a naplnená

Aj keď môj ľúbostný život bol plný náročných situácií, môj život ako celok je pomerne neobyčajný. Keby som sa narodila v Amerike, povedali by možno o mne, že žijem „americký sen.“ Prešla som cestou od triedenia odpadu až po pozíciu riaditeľky UNICEFu. Pracovala som v krajinách ako Keňa, Južný Sudán, Haiti, Gruzínsko, Afganistan, Bosna a Hercegovina, Turecko (na hraniciach so Sýriou), Ukrajina, ale aj v Írsku, či USA. Prežila som momenty, keď som mala k dispozícii len pol vedra vody, alebo stretávala sa s diplomatmi aj politikmi. Ako športovkyňa som vyhrávala svetové poháre, ako humanitárna pracovníčka som nosila som nepriestrelnú vestu, chránili ma vojaci, utečenci, aj deti ulice. V každej krajine a situácii som stretla silných ľudí, ktorí zažili nesmierne tragédie, ale naučili ma vážiť si každý okamih života.

Moje kroky viedla viera

Vyrastala som vo veriacej rodine a v charizmatickom modlitebnom prostredí. Raz mi niekto počas modlitby povedali: „Vidíme ťa, ako kráčaš v nejakej moslimskej krajine, akoby každý tvoj krok viedol Boh. Nekráčaš, iba sa tak vznášaš pár centimetrov nad zemou. To Boh ťa vedie. A ty sa budeš iba čudovať, ako sa veci okolo teba dejú“ Tento obraz ma sprevádzal pri každej misii a v každej novej práci. Časom som pochopila, že je dôležité vážiť si cestu, ktorou kráčam – každá nová skúsenosť ma niečo naučila a pripravila na ďalší krok.

Čo mi priniesla táto cesta?

S narodeninami prichádza nová kapitola, a ak je toto polovica môjho života, teším sa na ďalšie dobrodružstvá. Viem, že ma opäť čaká niečo nové, a v tom všetkom bude so mnou Boh.