My ľudia už od vzniku viery v Boha radi opakovane kanonizujeme predmet našej viery. Nie je to preto, že sa bojíme, aby naše premúdre a večné štruktúry a doktríny pretrvali a aby ich súčasní bezočiví hlupáci nenarušovali?
Politika aj náboženstvo sú vo svete a sú umením možného. Ak si myslíme, že tu na Zemi dokonale rozlíšime dobro a zlo, tak nielenže páchame hriech, ale sme opakovane všetkým na smiech.
Celý život píšem v akomsi predstihu a pripadám si občas ako ten figovník, čo rodí predčasne.
Najväčší problém všetkých čias je asi ten, že každý kope sám za seba. Mnohí sú sklamaní aj z kresťanstva, aj zo sebeckého a bezohľadného usporiadania spoločnosti. Spoločný záujem sa stráca v nedohľadne. Zvlášť som sklamaný rehoľníkmi, od ktorých som veľa čakal a mnohými tzv. disidentami, ktorí si zo svojich často quasi hrdinstiev vyrobili teplé fleky a to, čo zažíval Ježiš, sa stále dookola opakuje. Aj keď sa už tak často nekrižuje, aspoň sa ignoruje a odpisuje.
Zažil som aj nedávnu normalizáciu a zažívam aj súčasnú debilizáciu. Hovorí a píše sa o statočnosti katolíkov v minulosti, ale nekoná sa žiadne pokánie za masívnu kolaboráciu, mlčanie a strach. A zdá sa, že pokánie sa nemieni konať ani teraz za súčasnú predposratosť. Sit venia verbo.
Ježiš nám ponúka samého seba, ale my radšej propagujeme znamenia, videnia a zázraky, pretože tie ľudí viac priťahujú a občas aj úspešne ohlupujú. Zabúdame na Kristove slová, že je to zlé a cudzoložné pokolenie, ktoré si žiada znamenia!
Ako teda pretnúť ten začarovaný kruh? Len tak, že si budeme toho konkrétneho Ježiša s jeho reálnym príbehom ctiť a bez pekných výhovoriek a prázdnych rečí ho v jeho pravdivosti nasledovať.
Je to asi hrozná výstraha pre všetky náboženské organizácie a ich predstaviteľov a kazateľov, že Boh sa opakovane prejavuje v tých neoficiálnych jednotlivcoch, v ľuďoch zospodu a bez ľudských odporúčaní a poverení. Malo by nás to povzbudzovať k radosti aj zo zdanlivého neúspechu. Bič totiž plieska na konci, učenejšie finis coronat opus.