Pred pár dňami prebehla médiami informácia, že minister školstva zvažuje naviazanie platov učiteľov na výsledky žiakov v medzinárodných testoch. Vo všeobecnosti je téma výsledkových ukazovateľov a ich využitia vo verejných politikách veľmi zaujímavá, dôležitá, no zároveň mimoriadne komplikovaná. Pravdou je, že ak sa pri nej ide do dôsledkov, stáva sa aj tak trochu „ošemetnou“ a preto od nej často nakoniec dávajú zodpovední „ruky preč“.

Podstatným problémom je, že na výsledky má vplyv veľký počet faktorov, aktérov, či okolností. Napríklad na študijné výsledky žiaka má vplyv genetika, sociálny status rodiny, kvalita učiteľa, kvalita školy, školský systém, kolektív v triede, prostredie, a dalo by sa pokračovať. Vyčísliť, aký podiel na zmene výsledku študenta má učiteľ, je síce pri dostatku kvalitných dát do istej miery možné, ale ide o dosť náročné cvičenie. Tento vplyv sa navyše líši prípad od prípadu a mení sa aj v čase.

Systém odmeňovania, ktorý by zohľadňoval prínos každého učiteľa k výsledkom jeho žiakov by bol neúnosne náročný a nákladný. Zostávajú teda len možnosti, ktoré nepristupujú k učiteľom individuálne, ale agregovane, či už na úrovni školy, čo by bolo stále veľmi náročné a nákladné, alebo na ešte vyššom stupni agregácie. Táto nevyhnutná agregácia by v zásade zmazala individuálnu motiváciu a dokonca by mohla pôsobiť skôr demotivačne.

Ešte viac demotivačne pôsobí skutočnosť, že učitelia veľmi dobre vedia, že na študijné výsledky ich žiakov pôsobí množstvo faktorov, ktoré sú mimo ich učiteľský dosah. Darmo sa bude učiteľ snažiť o excelentné výsledky žiakov v triede, kde mu pridelia viacerých integrovaných žiakov, ktorí mu berú veľkú časť kapacity. Najlepšie snahy učiteľa môžu eliminovať aj zle nastavené učebné osnovy, nekvalitné učebnice, nedostatočné vybavenie školy a mnohé ďalšie aspekty vzdelávacej politiky štátu.

A tu sme pri koreni veci. Najväčšie možnosti na zlepšovanie študijných výsledkov žiakov má minister školstva. Ak sa mu podarí manažovať rezort tak, že do školstva priláka kvalitných učiteľov, poskytne im dostatočné možnosti a prostriedky na výučbu, nastaví systém vzdelávania optimálne, potom sa to za istý čas ukáže aj na študijných výsledkoch. Ak teda je niekto, kto by mal byť platený za študijné výsledky žiakov, je to v prvom rade minister školstva a až následne ďalší aktéri zapojení do systému. 

Debata o využívaní výsledkových ukazovateľoch je pre posun vecí verejných správnym smerom veľmi potrebná. Je ale viacero oblastí, ktoré sú pre jej začiatok oveľa vhodnejšie ako platy učiteľov. Napríklad oblasť projektov finacovaných z EÚ fondov. Väčšina projektov je v realizačnej fáze dizajnovaná tak, že ich záväzné ciele sú nastavené ako výstupové ukazovatele (počet školení, počet účastníkov, počet distribuovaných tabletov, …), nie výsledkové. Je to kvôli tomu, že vykázať výstupy je oveľa ľahšie ako dosiahnuť ciele. Čo tak začať s naviazaním preplácania projektov na dosiahnutie výsledkov? Myslím, že práve tu sme pri jednej z tých „ošemetnejších“ vecí.

Poďme teda debatovať o využívaní výsledkových ukazovateľoch aj pri odmeňovaní a začnime víziou, kde minister školstva je platený v závislosti od výsledkov vzdelávacieho systému, minister zdravotníctva v závislosti od zdravotného stavu obyvateľstva a obdobne ďalší ministri. Výsledkových ukazovateľov pre každý rezort je dosť. A premiér nech je platený od ukazovateľa vnímanej spokojnosti obyvateľstva so životom.

Martin Rajňák