Kdesi vnútri v každom jednom z nás je zakorenená túžba po spravodlivosti. Preto, keď trpí spravodlivosť, trpíme aj my. Keď sme kedysi pozerali Winnetuovky, tak sme vedeli, na ktorej strane je dobro, kde sú hodnoty mieru, o ktorý treba často aj bojovať, kde je vyznávanie hodnôt rodiny, či kmeňa, zachovania slobody človeka a kde je naopak túžba po moci, honba za majetkom aj cez zabíjanie a utrpenie nevinných ľudí, ktorí si chceli žiť svoje jednoduché s prírodou späté životy. Nikto z nás neodsudzoval Winnetua, keď ako náčelník rozhodol, že ide so svojimi mužmi a “bielym bratom” bojovať. Za mier. Už sme zabudli na tieto príbehy, keď odsudzujeme Ukrajincov, že sa bránia. Cítia nespravodlivosť a postavili sa proti banditom, ktorí ich napadli.
Ale poďme k nám domov. Na Slovensko. Pamätám si, ako sme v kabinete s kolegami – matikármi preberali aj spoločenskú a politickú situáciu u nás. Ako sme všetci túžili po spravodlivosti. Tiež sme cítili, keď novinári otvárali kauzu za kauzou Ficovej vlády, kde je tá túžba po moci a bohatstve, ale potom to bolo ešte jasnejšie. Vtedy, keď sme raz ráno prišli do kabinetu a prvá správa, ktorú sme si prečítali s kolegom pri káve bolo, že zavraždili novinára a jeho priateľku.
Pamätám si, že vtedy vo mne zahorela bojovná povaha ešte viac a túžil som po spravodlivosti ako nikdy predtým.
Spravodlivosť na tomto svete asi nedosiahneme nikdy. Sme ale pozvaní za ňu bojovať. Nie nadarmo veľmi citlivo vnímame krivdy, nie nadarmo sme ochotní v boji za spravodlivosť ísť do ulíc.
Tešil som sa, keď Igor Matovič porazil Fica vo voľbách a vyšetrovateľom, prokurátorom a sudcom bolo umožnené ísť rad radom po všetkých zločincoch bez ohľadu na ich politickú či “oligarchickú” príslušnosť. Stalo sa, že elitní vyšetrovatelia siahli aj na slobodu ľudí blízkych Sme rodina a Boris Kollár protestoval. Na Koaličnej rade sa ho dokonca zastal aj Sulík a Matovič s Mikulcom na nich len nechápavo hľadeli a opýtali sa, že čo vlastne Boris s Rišom chcú. Veď ľuďom sme sľúbili spravodlivosť pre všetkých…
Zametač smeráckych káuz a špeciálny prokurátor v jednej osobe Dušan Kováčik bol jednou z najväčších rýb, ktoré boli právoplatne odsúdené. Jeho vlastní podriadení ho pomohli usvedčiť. Ľudia pocítili aspoň aké-také nadýchnutie sa spravodlivosti. Nie jeden, ale približne 40 ich bolo odsúdených a potrestaných a mali nasledovať ďalší. Lenže… Fico a spol. zneužili každú krízu a aj každé slabé miesto koalície, aby to zvrátili a na poľovníckej chate zosnovali to, čo teraz napĺňajú.
A v ľuďoch túžiacich po spravodlivosti sa ozýva hnev, ktorý sa vystupňoval prepustením Kováčika z väzby. Nie súdy, ale Ficov minister ho pustil z basy. Ľudia cítia krivdu, nespravodlivosť, hnev.
Zrejme je veľkým zjednodušením prirovnať to k indiánom okolo Winnetua a banditom, ktorí ich likvidujú a berú im pôdu pre svoje ziskuchtivé zvrátené chúťky. Tak či onak však rozumný človek túžiaci po spravodlivosti cíti, že prepustenie Kováčika obídením súdov je ohavnosť, že zmeny v Trestnom zákone v prospech zločincov sú zlom, že zastavenie stíhaní ľudí okolo Fica nariadením generálneho prokurátora Žilinku nie je krokom v mene naplnenia spravodlivosti, ale skôr jej pošliapaním.
Ja viem, nikdy to nebude tak vinetuovsky jasné, ale predsa len sa dá vyčítať, na ktorej strane sú banditi, ktorým ide o vlastnú beztrestnosť, moc a ukradnutie si celého Slovenska a jeho zavlečenie do zóny zvanej totalita. Ak bude trpieť spravodlivosť, budeme trpieť všetci. Dá sa tomu zabrániť. Len oheň túžby po spravodlivosti v našich srdciach nesmie nikdy zhasnúť.