Ako sa starozákonné a novozákonné proroctvá napĺňajú na židovskom národe, na Izraeli a ako môžeme dnes vo svete rozpoznať znamenia čias?
Boh pred vyše 2000 rokmi pred naším letopočtom, teda pred viac ako 4000 rokmi povolal Abraháma, aby opustil svoje rodné miesto v Chaldejskom Ure v dnešnom území Iraku, doviedol ho do Haranu, mesta nachádzajúceho sa na dnešnom území Turecka. Z Haranu vyviedol Boh Abraháma do zasľúbenej zeme, do Kanáánu.
V knihe Genesis Pán prisľúbil Abramovi: „Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať! V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ (Gn 12, 3)
V 15. kapitole knihy Genesis vo 18. verši sa Boh zmluvne zaväzuje Abrahámovi a jeho potomstvu nasledovnými slovami:
V ten deň Pán uzavrel s Abramom zmluvu a povedal: „Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptskej rieky až po veľkú rieku Eufrat;
Ja som Pán. Ja som ťa vyviedol z Chaldejského Uru, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu.
(Pán) povedal Abramovi: „Dobre si uvedom, že tvoje potomstvo bude prišelcom v cudzej krajine, zotročia ho a štyristo rokov budú s ním zle zaobchádzať. Ale národ, ktorému budú otročiť, budem ja súdiť. Potom vyjdú s veľkým majetkom. Ty však v pokoji odídeš k svojim otcom a pochovajú ťa vo vysokom veku.
Keď mal Abram deväťdesiatdeväť rokov, zjavil sa mu Pán a povedal mu: „Ja som všemohúci Boh, chodievaj predo mnou a buď dokonalý. Uzavrel som svoju zmluvu medzi mnou a tebou a rozmnožím ťa prenáramne.“ Tu padol Abram na tvár a Boh s ním hovoril: „To som ja, čo mám zmluvu s tebou, že budeš otcom mnohých národov. A tvoje meno nebude už viac Abram, ale Abrahám, lebo ťa urobím otcom mnohých národov. Dám sa ti rozrásť prenáramne, rozmnožím ťa v národy, i králi z teba vzídu. A uzavieram zmluvu medzi mnou a tebou a medzi tvojím potomstvom po tebe vo všetkých pokoleniach ako zmluvu večnú, že budem Bohom tvojím a tvojho potomstva po tebe. A tebe i tvojmu potomstvu po tebe dám krajinu, v ktorej si ako prišelec, celú zem Kanaán do večného vlastníctva; a budem vaším Bohom.“
Abrahám mal prvého syna Izmaela zo slúžky menom Agar.
V Gn 21. kapitole čítame: „A Pán navštívil Sáru, ako prisľúbil, a Pán vyplnil Sáre, čo predpovedal. Sára teda počala a porodila Abrahámovi syna vo svojej starobe, a to v čase, ktorý jej predpovedal Boh. Abrahám nazval svojho syna, ktorý sa mu narodil, čo mu porodila Sára, Izákom.“
Boh skúšal vieru Abraháma a prikázal mu ísť na vrch Morja, kde mal obetovať svojho syna. Vrch Morja, teda miesto, kde mal byť Izák obetovaný je totožné s miestom v Jeruzaleme, kde Šalamún o 1000 rokov neskôr vybudoval najposvätnejšie miesto pre Židov, svätyňu Svätých – Boží chrám, známy ako Šalamúnov chrám, kde bola uložená aj archa zmluvy s desiatimi prikázaniami.
Sára videla, že syn Egypťanky Agar, ktorého porodila Abrahámovi, sa posmieva jej vlastnému synovi Izákovi. Tu povedala Abrahámovi: „Vyžeň túto slúžku i jej syna, lebo syn tejto slúžky nesmie dediť s mojím synom Izákom!“ Ale táto reč sa veľmi dotkla Abraháma, veď šlo o jeho syna. Boh mu však povedal: „Netráp sa nad chlapcom a nad svojou slúžkou! Počúvni Sáru vo všetkom, čo ti hovorí, lebo podľa Izáka sa bude volať tvoje potomstvo!
Abrahám poslúchol Boha a Izmaela s jeho matkou Agar poslal od seba preč. Boh dodržal svoj prísľub a z Izmaela učinil praotca všetkých Arabov.
Izák sa však stal Abrahámovým dedičom, ktorý mu bol Bohom prisľúbený.
Tu je koreň zvady, žiarlivosti a rozdelenia, ktorý vo svete a osobitne na Blízkom východe dodnes trvá medzi Židmi, Arabmi a moslimami. Medzi potomkami Izáka a potomkami Izmaela. Potomkom Izmaela je aj Mohamed, ktorého ako proroka nasledujú moslimovia.
Abrahámov dedič a dedič Božích prisľúbení Izák mal syna Jakuba. Jakub mal 12 synov. Boh zmenil Jakubovi meno na Izrael, teda ten, ktorý bojoval s Bohom a jeho 12 synov vytvorilo 12 kmeňov Izraela.
V knihe Gn 35. kapitole čítame, že Jakubovi sa v Beteli zjavil Boh a požehnal ho. “A Boh mu povedal: „Tvoje meno je Jakub. No nebudeš sa už volať Jakubom, lež Izrael bude tvoje meno!“ A nazval ho Izraelom. Potom mu Boh povedal: „Ja som všemohúci Boh. Ploď a množ sa! Z teba povstane národ, ba skupina národov, aj králi vyjdú z tvojich bedier. Zem, ktorú som dal Abrahámovi a Izákovi, dávam aj tebe a tú zem dám aj tvojmu potomstvu po tebe.“
Izrael, teda židovský národ už vyše 3. tisícročia, žije Božím prísľubom: A tebe i tvojmu potomstvu po tebe dám krajinu, v ktorej si ako prišelec, celú zem Kanaán do večného vlastníctva; a budem vaším Bohom.“
Za života Jakuba prišiel na celý svet hlad. Jakub, teda Izrael sa so svojimi synmi a celým potomstvom presťahoval do Egypta, ktorý spravoval v tom čase na pokyn faraóna Jeho syn Jozef.
V knihe Genessis 50. kapitole čítame: – Raz Jozef povedal svojim bratom: „Ja už zomriem, ale Boh sa vás istotne ujme a vyvedie vás z tejto krajiny do krajiny, ktorú odprisahal Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi.“
Po smrti Jozefa nastúpil v Egypte Faraón, ktorý Jozefa nepoznal a z Izraelitov sa na 400 rokov stali ťažko pracujúci otroci Egypta, presne, ako to Boh predpovedal Abrahámovi.
Po 400 rokoch poroby Židov v Egypte Pán povolal Mojžiša, aby cez neho vyviedol Izraelitov. Hospodin mocnou rukou vyviedol Izraelitov z Egyptského otroctva cez Červené more. Ako šli po dne mora, po pravici a ľavici Izraelitov stáli múry vody.
Boh cez Mojžiša daroval Izraelitom 10 Božích prikázaní. Pán cez Mojžiša Izraelitom povedal, že ak budú počúvať hlas Pána, svojho Boha a keď budú plniť a zachovávať jeho príkazy bude ich všestranne žehnať. Ak však nebudú počúvať Pánov hlas a plniť jeho prikázania dopustí na nich rôzne rany a kliatby, ako napr. Dt 28, 64 „Pán ťa rozoženie medzi všetky národy z jedného konca zeme na druhý koniec a tam budeš slúžiť iným bohom, ktorých nepoznáš a ktorých nepoznali ani tvoji otcovia.“
Keď Izraeliti celým srdcom nasledovali Pána, darilo sa im ako napr. za kráľa Dávida a kráľa Šalamúna.
Naopak, keď nenasledovali Pána a slúžili iným modlám a cudzím bohom, napĺňali sa na nich slová, že Pán vyženie Izraelitov zo zasľúbenej zeme a rozoženie ich medzi všetky národy.
Prorok Amos, žil v Izraeli v rokoch (781-740 pred Kr.) V knihe proroka Amosa v 9. kapitole dal Hospodin Izraelu nasledovné prorocké posolstvo:
Hľa, ja dám príkaz a rozosejem synov Izraela medzi všetky národy, ako sa osieva na riečici, že kamienok nepadne na zem.
Mečom zomrú všetci hriešnici môjho ľudu, ktorí hovoria: »Nedostihne a nepredbehne nás nešťastie.«
V ten deň vyzdvihnem padnutú Dávidovu chalupu, zamurujem jej trhliny, postavím jej sutiny a vybudujem ju ako kedysi.
Vtedy obrátim osud svojho ľudu, Izraela, budú stavať a obývať spustošené mestá, budú sadiť vinice a piť ich víno, narobia si záhrad a budú jesť ich ovocie.
Vtedy ich zasadím do ich pôdy a viac ich nevytrhnú z ich pôdy, ktorú som im dal“ – hovorí Pán, tvoj Boh.
Tak sa aj stalo v roku 732 pred Kristom, keď Asýrsko porazilo Izrael v boji a odviedlo do zajatia množstvo Izraelitov. Izraeliti nečinili pokánie a neobrátili a nevrátili sa celým srdcom k Pánovi, preto aj v roku 586 pred Kristom, babylonský kráľ Nabuchodonozor, porazil Izraelitov, zbúral Šalamúnov chrám a hradby Jeruzalema. Izraelitov odvliekol Do babylonského zajatia, kde Židia boli v zajatí 70 rokov.
Po návrate Izraelitov z babylonského zajatia v roku 515 pred Kristom pod vedením Nehemiáša opravili a znovuvybudovali Jeruzalemský chrám a hradby mesta.
V Lukášovi v 19. kapitole plače Ježiš nad Jeruzalemom týmito slovami:
„Keď sa priblížil a zazrel mesto, plakal nad ním a hovoril: „Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam. Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán, zrovnajú so zemou teba i tvoje deti v tebe a nenechajú v tebe kameň na kameni, lebo si nespoznalo čas svojho navštívenia.“
Tieto Ježišove slová sa naplnili v roku 70 nášho letopočtu. Pretože Izrael nespoznal znamenia čias, teda nespoznal čas svojho navštívenia Mesiášom, preto bol Rimanmi a ich vojskom v roku 70 Jeruzalemský chrám zrovnaný so zemou.
Po protirímskom židovskom povstaní Bar Kochbu r. 132–135 premenoval rímsky cisár Hadrián územie medzi Stredozemným morom a riekou Jordán na „Palestína“ (podľa Filištíncov – úhlavných nepriateľov Židov). Cisár Hadrián historicky prvýkrát premenoval zasľúbenú zem na Palestínu. Hlavné mesto Jeruzalem premenoval na „Aelia Capitolina“ a vybudoval chrám na oslavu Jupitera (132 po Kr.). Takýmto spôsobom chcel vymazať akúkoľvek pamiatku na odbojný izraelský národ. Po porážke protirímskeho povstania boli Židia z Jeruzalema vysídlení.
V roku 691 nášho letopočtu na mieste svätyne svätých, kde sídlila archa zmluvy a Jeruzalemský chrám, bol moslimským vládcom kalifom Malikom vybudovaný svetoznámy moslimský chrám s názvom Skalný dom. Ide o tretie najposvätejšie miesto islamu, kde sa nachádza Skalný dóm a Mešita al-Aksá. Moslimovia veria, že zo skaly kde bola umiestnená Svätyna svätých a archa zmluvy, tak z toho istého miesta sa Mohamed nohou údajne odrazil na nočnú cestu do neba.
Moslimovia a Islam ovládli Jeruzalem a zasľúbené územie Izraela na 777 rokov až do roku 1917, kedy následkom prvej svetovej vojny sa rozpadla Osmanská ríša a územie Izraela ovládla Veľká Británia. Jeruzalem ovládli na 200 rokov aj kresťania v rokoch 1099 až 1291.
V roku 1917 po rozpade Osmanskej ríše bola zasľúbená zem už nazývaná Palestína obsadená Britmi pod velením generála Edmunda Allenbyho. V roku 1919 bolo na Parížskej mierovej konferencii územie Palestíny zverené pod britskú správu, a vznikol tak protektorát Britský mandát Palestína, medzi jeho hlavné ciele patrilo zavedenie Balfourovej deklarácie. Obyvateľstvo protektorátu bolo vtedy väčšinou arabské, no Jeruzalem bol už prevažne židovský.
Židovská imigrácia do Palestíny prebiehala v období rokov 1919 až 1929. Počas týchto rokov prišlo do Palestíny vo viacerých vlnách viac ako 100 tisíc Židov. Arabské nepokoje a povstanie v Jaffe viedli k tomu, že Briti obmedzili židovskú imigráciu a územie pre budúci židovský štát stanovili iba na západ od rieky Jordán.
Vzostup nacizmu v Európe v 30. rokoch viedol k ďalšej migrácií a prílivu takmer štvrť milióna Židov. Migrácia židov podnietila arabské násilnosti a povstania, pri ktorých Arabi zabrali značnú časť protektorátu. Preto Spojené kráľovstvo zmenilo politiku voči židovskému prisťahovalectvu a v roku 1939 v takzvanej Bielej knihe zaviedlo kvóty pre židovských prisťahovalcov. Napriek tomuto obmedzeniu však do Palestíny prichádzali židovskí utečenci ilegálne. Ku koncu druhej svetovej vojny tvorili Židia v Palestíne 33 % populácie oproti 11 % v roku 1922.
Aj keď palestínski Židia s britskými prisťahovaleckými kvótami nesúhlasili, pripojili sa väčšinou k Davidovi Ben Gurionovi, ktorý prehlásil: Budeme bojovať s Britmi proti Hitlerovi, ako by Biela kniha neexistovala; a budeme bojovať proti Bielej knihe, ako by nebola žiadna vojna. Extrémisti zo skupín Irgun a Lechi však začali teroristický boj proti Britom; členovia Lechi útočili počas celej vojny, Irgun protibritské akcie začal až v roku 1944. V britskej armáde bojovalo v novej sformovanej Židovskej brigáde viac než 26 000 Židov z Britského mandátu Palestína, aj keď Briti stále zadržiavali lode plné židovských utečencov. Počas vojny došlo k ďalšiemu veľkému legálnemu aj nelegálnemu prisťahovalectvu, ale aj k ďalšej polarizácii vzťahov medzi Židmi a Arabmi. Palestínčania a ich vodca mufti Haj Amin al-Husseini počas 2. svetovej vojny úzko spolupracovali s Hitlerom a nacistickým Nemeckom na porazení ich spoločného nepriateľa, Židov.
Po roku 1945 sa vyostril konflikt medzi Spojeným kráľovstvom a Židmi. Po sérii teroristických útokov na britské sily (napr. útoku na hotel King David) sa britská vláda v roku 1947 vzdala svojho mandátu v Palestíne. Novo vytvorená Organizácia Spojených národov (OSN) prijala 29. novembra 1947 Plán OSN na rozdelenie Palestíny, podľa tohto plánu sa územie malo rozdeliť na arabský, teda Palestínsky štát a židovský štát a Jeruzalem mal zostať pod medzinárodnou správou OSN ako corpus separatum. Židia plán prijali, napriek tomu že 75 % územia, ktoré im malo pripadnúť, bola púšť, zatiaľ čo Liga arabských štátov, Vysoká arabská komisia a zástupcovia Palestíny plán na vytvorenie samostatného štátu Palestíny a Izraelu odmietli. Tým odmietli vznik samostatného štátu Palestíny. 14. mája 1948, deň pred ukončením Britského mandátu Palestína bola dočasným predsedom vlády Izraela Ben Gurionom vyhlásená nezávislosť Štátu Izrael. Druhý deň nato armády šiestich arabských štátov, menovite Egypt, Sýria, Jordánsko, Libanon, Saudská Arábia a Irak napadli Izrael, a rozpútali tak Prvú arabsko-izraelskú vojnu.
V roku 1948 sa na Izraeli začalo napĺňať proroctvo proroka Ezechiela z roku 572 pred Kristom, uvedené v 34. kapitole proroka Ezechiela: Vyvediem ich spomedzi národov, pozbieram ich z krajín, privediem ich na vlastnú pôdu a budem ich pásť po vrchoch Izraela, pri potôčkoch a všetkých bydliskách krajiny.
Tu sa napĺňajú aj slová proroka Amosa z roku 780 pred Kristom: V ten deň vyzdvihnem padnutú Dávidovu chalupu, zamurujem jej trhliny, postavím jej sutiny a vybudujem ju ako kedysi. Vtedy obrátim osud svojho ľudu, Izraela, budú stavať a obývať spustošené mestá, budú sadiť vinice a piť ich víno, narobia si záhrad a budú jesť ich ovocie. Vtedy ich zasadím do ich pôdy a viac ich nevytrhnú z ich pôdy, ktorú som im dal“ – hovorí Pán, tvoj Boh.
Zaujímavosťou je, že pri vzniku novodobého štátu Izrael zohralo dôležitú úlohu aj Československo. Izrael vojnu prehrával do momentu, kým Československo nedodalo Izraelu zbrane v podobe samopalov, guľometov, nábojov a 3 lietadlá typu Avia. S výzbrojou z Československa a Izraelským odhodlaním Izrael porazil 6 armád teda 6 krajín naraz a vydobyl si právo na existenciu.
Po viac ako roku bojov bolo vyhlásené prímerie a boli stanovené dočasné hranice, známe ako Zelená línia. Jordánsko anektovalo územie Judey a Samarie, známe skôr ako Západný breh Jordánu, a Východný Jeruzalem. Egypt prevzal kontrolu nad Pásmom Gazy. 11. mája 1949 bol Izrael prijatý do OSN. Podľa odhadov OSN počas tejto vojny opustilo krajinu 711 tisíc Arabov, t. j. zhruba 80 % skoršej arabskej populácie a osud týchto utečencov dodnes zaťažuje arabsko-izraelské vzťahy.
Prvé roky židovského štátu boli poznamenané obrovskou imigračnou vlnou osôb, ktorí prežili holokaust a Židov, ktorí boli vyhnaní z arabských štátov. Počas desiatich rokov (1948 – 1958) vzrástla populácia Izraela z 800 tisíc na 2 milióny. Noví prisťahovalci boli väčšinou nemajetní a boli ubytovaní v provizórnych utečeneckých táboroch, známych ako ma’abarot.
V roku 1956 vypukla Suezská kríza, spôsobená tým, že Egypt znárodnil Suezský prieplav a uzavrel Tiranskú úžinu. Izrael sa rozhodol spojiť s Francúzskom a Spojeným kráľovstvom, zaútočil na Egypt a pokúsil sa získať späť prístup k Červenému moru. Dobyl Sinajský polostrov, avšak pod diplomatickým tlakom USA a Sovietskeho zväzu sa stiahol výmenou za právo plaviť sa v Červenom mori a k prieplavu.
V roku 1967 zhromaždili Egypt, Sýria a Jordánsko svoje armády pri hraniciach Izraela, Egypt vyzval k odchodu mierových jednotiek OSN a opäť zablokoval Izraelu prístup k Červenému moru.
Tieto kroky Izrael chápal ako prípravu k vojne a rozhodol sa, že sám udrie prvý. Šesťdňová vojna priniesla Izraelu rozhodujúce víťazstvo a Izrael získal územia Západného brehu Jordánu, Pásmo Gazy, Sinajského polostrova, Golanských výšin a Východného Jeruzalema.
6. októbra 1973, v deň židovského sviatku Jom kipur, prekvapivo na Izrael zaútočili Egypt a Sýria. Jomkipurská vojna skončila 26. októbra konečným víťazstvom Izraela, ktorý však zaznamenal ťažké straty na životoch.
O 50 rokov, 07. októbra 2023 opäť v deň židovského sviatku napadlo islamistické hnutie Hamas Izrael. Pri tomto teroristickom útoku militanti z hnutia Hamas zavraždili bezmála 1200 ľudí, detí, žien, starcov, väčšinu civilistov. Aktuálne sme svedkami vojenského konfliktu, kde sa Izrael snaží na Palestínskom území Gazy vyslobodiť zajatých asi 230 Izraelských zajatcov. Hamas odmieta zajatcov prepustiť. Izraelu vyhlásil vojnu Jemen a raketami ho z Libanonu ostreľuje islamistické militantné hnutie Hizballáh podporované Iránom. Turecký prezident Erdogan pred pár dňami vyhlásil, že Turecko je pripravené vstúpiť do vojny z Izraelom. Ak sa vojna rozšíri o priamu konfrontáciu Izraela s Iránom, Tureckom, prípadne s inými arabskými/moslimskými krajinami, sme na prahu toho, že budeme svedkami veľkých geopolitických zmien vo svete.
Apoštol Pavol v liste Rimanom v 11. kapitole o Izraelitoch hovorí: Pýtam sa teda: Vari Boh odvrhol svoj ľud? Určite nie. Veď aj ja som Izraelita, Abrahámov potomok z Benjamínovho kmeňa. Boh neodvrhol svoj ľud, ktorý predpoznal. Alebo neviete, čo hovorí Písmo o Eliášovi? Ako sa žaluje Bohu na Izrael: „Pane, tvojich prorokov pozabíjali, tvoje oltáre zborili. Len ja sám som ostal; a aj na môj život striehnu.“
A čo mu odpovedá Boh?
„Ponechal som si sedemtisíc mužov, ktorí nezohli kolená pred Bálom.“
A tak aj v tomto čase ostal zvyšok vyvolený z milosti. Ale ak z milosti, už nie zo skutkov, inak by milosť nebola milosťou.
Čo teda? Izrael nedosiahol, o čo sa usiluje, ale vyvolení dosiahli; ostatní oslepli, ako je napísané:
„Boh im dal ducha tvrdého spánku,
oči, aby nevideli,
a uši, aby nepočuli,
až do dnešného dňa.“
A Dávid hovorí:
„Nech sa im ich stôl stane nástrahou a pascou,
pohoršením a odplatou.
Nech sa im oči zatemnia, aby nevideli,
a ich chrbát navždy zohni!“
O vštepení pohanov do Izraela pokračuje nasledovnými slovami. – A teraz sa pýtam: Vari sa tak potkli, aby padli? Vôbec nie! Ale ich pád sa stal spásou pre pohanov, aby potom na nich žiarlili. Lenže ak je ich pád pre svet bohatstvom a ich úpadok bohatstvom pre pohanov, o koľko viac ich plnosť?!
Vám, pohanom, hovorím: Pretože som apoštol pohanov, robím česť svojej službe, aby som takto vzbudil žiarlivosť svojich pokrvných a zachránil z nich aspoň niektorých. Lebo keď ich strata je zmierením sveta, čím bude ich prijatie, ak nie život z mŕtvych?! Ak sú sväté prvotiny, potom aj cesto; ak je svätý koreň, potom aj ratolesti. Ale ak boli niektoré ratolesti odlomené a ty, planá oliva, bol si naštepený na ich miesto a stal si sa účastným na koreni a miazge olivy, nevyvyšuj sa nad ratolesti. Ak sa vyvyšuješ, nie ty nesieš koreň, ale koreň teba. Povieš azda: „Tie ratolesti sú odlomené, aby som bol naštepený ja.“ Dobre; boli odlomené pre neveru, ale ty stojíš pre vieru. Nenamýšľaj si, radšej sa boj! Lebo keď Boh neušetril prirodzené ratolesti, aby sa nestalo, že neušetrí ani teba.
Maj teda pred očami Božiu dobrotu i prísnosť: prísnosť voči tým, čo padli, a Božiu dobrotu voči tebe, ak vytrváš v dobrom; inak budeš aj ty odťatý. Ale aj oni budú naštepení, ak nezotrvajú v nevere, lebo Boh má moc naštepiť ich znova. Veď ak si ty odťatý z planej olivy, na ktorú podľa prirodzenosti patríš, a si naštepený proti prirodzenosti do dobrej olivy, o čo skôr budú zaštepení do vlastnej olivy tí, čo sú z nej podľa prirodzenosti?! Nechcem, bratia, aby ste nepoznali toto tajomstvo a boli múdri sami pre seba, že na časť Izraela zaľahla slepota dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov, a tak bude spasený celý Izrael, ako je napísané:
„Zo Siona príde vysloboditeľ
a odvráti od Jakuba bezbožnosť.
A to bude moja zmluva s nimi,
keď odstránim ich hriechy.“
Vzhľadom na evanjelium sú nepriateľmi kvôli vám, ale vzhľadom na vyvolenie sú milovaní kvôli otcom. Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné. Ako ste vy voľakedy neverili Bohu, a teraz ste dosiahli milosrdenstvo pre ich neveru, tak aj oni teraz neveria pre milosrdenstvo, ktoré sa vám dostalo, aby teraz aj oni dosiahli milosrdenstvo. Boh totiž všetkých uzavrel do nevery, aby sa nad všetkými zmiloval. Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty!“
Apoštol Pavol v 11. kapitole listu Rimanom jasne hovorí, že korene a kmeň olivy symbolizujú praotcov zmluvy, prisľúbenia a tiež samotného Ježiša – Mesiáša. Hovorí, že my veriaci z nežidov sme vetvami toho istého izraelského olivového stromu zaštepení do tohto olivovníka krvou Mesiáša. Podľa Pavla sú mnohí židia mŕtvymi časťami stromu, odlomenými vetvami, ktoré, ale môžu byť zaštepené znovu. Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné. Zaštepení znovu znamená, že má prísť čas, keď Židia objavia a uveria v Ježiša ako Mesiáša, čo bude pre svet naplnením prorockých slov apoštola Pavla, ktoré znejú: „Lenže ak je ich pád pre svet bohatstvom a ich úpadok bohatstvom pre pohanov, o koľko viac ich plnosť?!“ Ich plnosť nastane vtedy, keď vojde plný počet pohanov a vtedy príde čas, keď sa Izrael zbaví duchovnej slepoty.
Posledné desaťročia sme vo svete svedkami, ako sa na Izraelitoch a na svete tieto starozákonné a novozákonné prisľúbenia po tisícročiach napĺňajú.
Žijeme fascinujúci biblický čas – konca časov. Koniec časov trvá už 2000 rokov, ale tieto desaťročia sú výnimočné. To že Izrael má opäť svoj štát bol len dôležitý moment napĺňania Božích prisľúbení a dávnych biblických proroctiev.
V evanjeliu podľa Matúša 24, 14 Ježiš hovorí, o čase a podmienke Jeho druhého príchodu nasledovne: „Toto evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom. A potom príde koniec.“ Vo svete existuje už len niekoľko domorodých kmeňov žijúcich v pralesoch ku ktorým sa ešte za 2000 rokov nedostala dobrá zvesť Ježiša Krista.
Z pohľadu druhého príchodu Ježiša Krista na túto zem bude dôležité aj naplnenie počtu pohanov a oslobodenie Izraela od slepoty, teda času, keď Židia uveria v Ježiša ako svojho Mesiáša. Toho ešte nie sme svedkami. Teda nie v plnosti o ktorej hovorí apoštol Pavol v liste Rimanom v 11 kapitole a v 12 verši.
Kľúčové však je, že len v týchto desaťročiach sa dáva Boh v Ježišovi Kristovi poznať Židom po celom svete a títo sa ho rozhodujú nasledovať, ako takzvaní mesiánski Židia. Teda Židia, ktorí uverili v Ježiša, ako svojho spasiteľa a mesiáša. Novozákonné prorocké slová apoštola Pavla sa začínajú napĺňať. Sme svedkami celosvetového hnutia mesiánskych Židov s odhadovaným počtom okolo 350 000 mesiánskych Židov. To že Boh postupne zbavuje vo svete Židov duchovnej slepoty a že Božieho Syna začínajú objavovať ako Mesiáša je dôkazom, že druhý príchod Ježiša Krista na túto zem sa naozaj približuje.
Nepoznáme presný čas druhého príchodu Ježiša Krista na tento svet. Vieme však, že sa ešte vo svete nenaplnili všetky prorokované udalosti zo Zjavenia apoštola Jána – Apolkalypsy, ktoré pre pýchu, nevieru a zlobu nás ľudí na tento svet ešte len doľahnú.
Prorocké slová v knihe Zjavenia Jána v 9. kapitole predpovedajú, že v posledných časoch napriek mnohým ranám a útrapám, ktoré zasiahnu svet, ľudia nebudú činiť pokánie a nebudú bdieť. Takto čítame z knihy Zjavenia Jána:
A ľudia, ktorých nezahubili tieto rany, ani pokánie nerobili za skutky svojich rúk a neprestali sa klaňať zlým duchom a zlatým, strieborným, medeným, kamenným a dreveným modlám, ktoré nemôžu ani vidieť, ani počuť, ani chodiť. A nerobili pokánie ani za svoje vraždy, ani za svoje čary, ani za svoje smilstvo, ani za svoje krádeže.
V posledných časoch, keď sa bude napĺňať proroctvo apokalypsy bude ako svetlo naďalej platiť pre ľudí dobrá správa. Tí, ktorí sa celým srdcom, mysľou a vôľou rozhodnú prijať a nasledovať Pána Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa budú napriek utrpeniu, prenasledovaniu a smrti požívať zvláštnu Božiu ochranu a milosť.
Ochranu a milosť, ktorú zažívali Izraeliti, keď pre tvrdosť faraónovho srdca udrela v Egypte aj desiata najničivejšia rana v podobe usmrtenia ich prvorodených potomkov. Izraeliti, ktorí počúvali Boží hlas prostredníctvom Mojžiša a označili krvou baránka veraje dverí svojich príbytkov, boli zázračne pred touto ranou ochránení.
O prísľube zvláštnej ochrany aj pre posledné časy sa dozvedáme v 7. a 9. kapitole knihy Zjavenia apoštola Jána:
„A videl som vystupovať od východu slnka iného anjela, ktorý mal pečať živého Boha a mohutným hlasom zvolal na štyroch anjelov, ktorí dostali moc škodiť zemi a moru: „Neškoďte zemi ani moru, ani stromom, kým neoznačíme na čele služobníkov nášho Boha!“ Povedalo sa im, aby neškodili tráve na zemi, ani nijakej byline, ani nijakému stromu, ale iba ľuďom, ktorí nemajú na čele Božiu pečať.“
Nádej a uistenie o Božej priazni a pomoci nás povzbudzuje hľadieť aj na posledné časy ako na dobrý Boží plán v ktorom nechýba zaopatrenie a pomoc pre tých, ktorí ho milujú.
Apoštol Pavol v liste Rimanom v 8. kapitole hovorí:
„myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“
A to najlepšie nás čaká na konci. Na konci osobného života a na konci časov.
V 1. liste Kor v 2. kapitole je napísané: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“
Na samom konci nás však čaká víťazstvo Baránka – Ježiša Krista! Dokonalé víťazstvo nad zlom, nespravodlivosťou a smrťou.
Víťazstvo toho, ktorý sa z lásky k nám obetoval za každého človeka na tomto svete. Toho, ktorý výkupne zaplatil a platí za naše zlo, aby sme pre vieru v meno Ježiš boli zachránení od večného zatratenia. Aj dnes nám ponúka záchranu od večného zatratenia v pekle, kde bude plač a škrípanie zubami, ktoré si žiaľ pre tvrdosť svojho srdca mnohí ľudia svojím rozhodnutím sami dobrovoľne zvolia.
Zvoľme si teda správne. Zvoľme si dobro, lásku, požehnanie a večný život, ktorý je v Ježišovi Kristovi.
Pamätajme aj na Pánove prisľúbenie Abramovi v knihe Genezis v 12 kapitole, 3 verši, ktoré sa dnes vzťahuje na Izrael: Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať! V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“
Keď teda budeme rozmýšľať a čítať o apokalyptických útrapách uvedených v knihe Zjavenia Jána, alebo ak vstúpime do tohto obdobia, neklesajme na duchu, ale majme živú vieru a nádej.
Nádej v Božiu pomoc a milosť pre život tu na zemi a vieru, že život sa smrťou nekončí. Smrť je len bránou do nášho konečného domova v nebi. A to len pre dar milosti, Ježiša Krista, ktorý sa za nás obetoval a vykúpil nás pre dobro a slasť večného života s Ním v nebi.
To je naša radosť, naša sláva a naša večná odmena.