Kolega Kolárik odpovedal na moju snahu predstaviť liberalizmus ako nášho spojenca pokusom vyvrátiť moje argumenty, nemyslím si však, že sa mu to podarilo.

V úvode napríklad znovu uvádza tézu, že liberalizmus, komunizmus a nacizmus sú v podstate vetvy toho istého myšlienkového prúdu. Namiesto argumentov a rozvitia svojho názoru uviedol mená autorít, ktorými svoju tézu podopiera. Je mi ľúto, ale to predsa nemôžem akceptovať, že nejaký výrok je pravdivý, keď sa na ňom zhodnú jeden spisovateľ, youtuber a filozof.

Od pána Harariho som niečo čítal, rovnako som videl viacero videí pána Lyncha, sú to nepochybne inteligentní ľudia, ale určite by som im nepriznával nejakú extrémnu autoritu. Pána Ordoneza nepoznám.

Čo sa týka toho, že viacero ľudí používa vo svojich knihách slovné spojenie „obete komunizmu“ a podobne. Ja nepopieram, že sa to používa, ale nemyslím si, že je to správne, pretože práve tak ako boli komunisti, ktorí zabíjali ľudí, boli aj komunisti, ktorí nikoho nezabili. Sú to vždy ľudia, kto zabíja, nie technológie alebo ideológie. Keď už sa rozprávame o vyvražďovaní kulakov, je pravda, že to bolo na priamy príkaz KSSZ. Som však presvedčený, že to nevykonali z toho dôvodu, že to boli komunisti, ale preto, že to boli skorumpovaní ľudia, ktorým išlo už iba o udržanie moci a kulakov vnímali ako hrozbu a potenciálnu opozíciu.

Inak povedané, povedal by som, že v motiváciách ľudí konať zlo ďaleko viac prevažujú povahové črty a situácie, v ktorých sa nachádzajú, ako formálna štruktúra názorov, ktoré zastávajú.

Ak to vnímam správne, tak máme s kolegom Kolárikom odlišné názory na to, čo znamená byť spojencom. Kolega si zrejme myslí, že spojenci musia mať výborný vzťah a nemôžu hľadieť na svoje vlastné záujmy.

Pozrime sa napríklad na Spojené kráľovstvo a Francúzsko. Boli to dlhé stáročia najväčší rivali, ktorí si navzájom spôsobili veľa utrpenia. Akonáhle však potrebovali jeden druhého, aby sa ubránili pred nemeckou hrozbou, hodili staré krivdy za hlavu a vytvorili veľmi funkčný vzťah, z ktorého mali prospech oni dvaja, ako aj celý ostatný svet.

A Angličania neprestali byť Angličanmi a Francúzi neprestali byť Francúzmi po uzavretí tohto spojenectva. Rozhodne odmietam, že spoluprácou s človekom, s ktorým sa nezhodnem, popieram samého seba.

Je pravda, že pápeži vo veľa prípadoch odsúdili rôzne prvky liberalizmu. A my s tým môžeme s čistým svedomím súhlasiť.

Avšak bol by som rád, kebyže vnímame myšlienkové prúdy relatívne, nie absolútne. Pápež Gregor XVI. sa v roku 1832 veľmi ostro vyjadroval proti liberalizmu, ale neviem si predstaviť, ako ostro by sa vyjadroval proti nacizmu alebo komunizmu.

A tak by som to aj vnímal, liberalizmus nie je dokonalý, ale určite je lepšie a kresťanskejšie žiť v liberálnom štáte ako komunistickom alebo inak totalitnom.

V minulom článku som uviedol, že by som rozlišoval liberalizmus a progresivizmus. Píšem primárne o liberalizme, ale určite si viem predstaviť aj spojenectvo s progresívcami pre nejaký konkrétny účel a pre nejakú konkrétnu hrozbu. Tým nenarážam nevyhnutne na súčasnú politickú situáciu na Slovensku.

Ale keď sa pozrieme na progresívcov čo najviac racionálne a bez emócii, popri niektorých perverzných názoroch sú to ľudia, ktorým úprimne záleží na veľa dobrých veciach a chcú konať dobro a ochraňovať slabších v tejto spoločnosti. Čo je niečo,  v čom by sa oplatilo sa s nimi spojiť.