V predvečer 20. výročia blahorečenia cisára Karola Habsburského prinášame článok z pera (alebo skôr klávesnice) Charlesa A. Coulombea.

Informácia, že v roku 2004 (dňa 3. októbra, pozn. prekl.) bude blahorečený rakúsko-uhorský cisár a kráľ Karol, vyvolala vo svetovej tlači množstvo kritických komentárov. Ukázali svoju obvyklú neznalosť histórie a každý z otrepaných kúskov propagandy, ktoré pripravili jeho vojenskí odporcovia a politici rôznych nástupníckych štátov, ktorí sa chopili moci po jeho páde, bez prestania opakovali, akoby išlo o čerstvé a nové objavy. Samozrejme, príležitosti očierniť povesť Habsburga i Svätej stolice, ktorá ho vyzdvihovala na oltáre, boli pre malomeštiakov a ignorantov neodolateľné.

Očierňovacia kampaň mala k tomu v Rakúsku spojencov v Cirkvi aj v štáte. Súčasný rakúsky štát samozrejme vďačí za svoj vznik Karlovi Rennerovi, mužovi, ktorý zradil svoju krajinu trikrát: po prvé, keď zradil svojho cisára, po druhé, keď predal hlasy svojej strany nacistom za anšlus, a po tretie, keď v roku 1945 odišiel pracovať pre Stalina – najprv ako kancelár a potom, po porážke vo voľbách, ako prezident, pričom v tejto funkcii v roku 1950 zomrel.

Z tejto skutočnosti odvtedy vyplynula patologická potreba očierňovať povesť Habsburgovcov vo všeobecnosti a na bl. Karla Habsburského obzvlášť. Kardinál Piffl, viedenský arcibiskup v roku 1918, v roku 1918 mečom prisahal vernosť Rennerovi a poučil svoje stádo, že podpora socialistu proti ich cisárovi bola náboženskou povinnosťou.

Kardinál Innitzer následne odmietne podporiť Dollfussovho nástupcu v boji proti Hitlerovi v roku 1938 a kardinál König podobne opustí Pavla VI. v roku 1968 kvôli antikoncepcii a v nasledujúcom roku Rakúsku ľudovú stranu ( ÖVP) v boji proti potratom. Ani jeden z nich teda nebol nadšený vyhliadkou na návrat nešťastného „cisára mieru“ do všeobecného povedomia. Napriek tomu z dlhodobého hľadiska realita vyjde najavo, bez ohľadu na to, ako vysoko sa ju klamári snažia zahmlievať. Na konci prvej svetovej vojny napísal ľavicový spisovateľ Anatole France – znechutený rovnako ako on masakrom :

Táto vojna bez konca je zločinná. Odporné je, že ju nechcú ukončiť. Nie, nechcú. Nesnažte sa mi nahovoriť, že ju nebolo možné ukončiť. Cisár Karol ponúkol mier; je to jediný slušný človek, ktorý sa v tejto vojne objavil, a nebol vypočutý. Prostredníctvom neho bola šanca, ktorú bolo možné využiť… Clemenceau nazval cisára „prehnitým svedomím“, je to nehanebné. Cisár Karol úprimne chcel mier, a preto ním opovrhoval celý svet. Francúzsky kráľ, áno, kráľ, by sa bol zľutoval nad naším úbohým, vyčerpaným, krvopotným národom. Demokracia je však bez srdca a bez vnútorností. Keď slúži moci peňazí, je bezcitná a neľudská.

Napriek tomu, že cisára zradila väčšina hlavných politických predstaviteľov jeho národa, mnohí z tých menších mu zostali verní – a nespočetné množstvo jeho pokornejších poddaných ho milovalo až do vlastnej smrti. Jedným z nich bol aj neznámy poľský rotmajster v jeho armáde menom Wojtyła. Na počesť svojho milovaného vrchného veliteľa mal svojho syna pomenovať Karol. Z tohto syna vyrástol pápež Ján Pavol II.

Pápež, dobre si vedomý osobnej svätosti svojho menovca, neporušeného stavu jeho tela v osamelom hrobe na ostrove Madeira (keď bol Karol vo vyhnanstve) a zázračného uzdravenia brazílskej mníšky, za ktoré bol zodpovedný, ignoroval výpady proti svojmu menovcovi. Blahorečením cisára vytvoril jeho vlastného patróna, čo určite musí byť nejaký záznam. Výsledkom však bol idiotský refrén urážok, o ktorom sme sa zmienili.

Tento refrén znie dodnes. Ale okrem toho, že Karol má teraz druhý schválený zázrak (Američanka, ktorá bola nekatolíčka v čase, keď jej modlitby ku Karlovi ukončili rakovinu) a že sa hovorí o treťom, ktorého schválenie je možno na ceste, a že sa otvoril proces uznania jeho manželky ako Božej služobníčky, oddanosť k nemu rastie míľovými krokmi. V Spojených štátoch mu je teraz venovaných tridsať svätýň.

Prečo taká popularita? Dôvodov je viacero. Jeho osobné vlastnosti – milujúci manžel, poslušný a láskavý otec a verný syn oboch rodičov v ťažkom manželstve – ponúkajú nádherný príklad pre množstvo moderných ľudí v ťažkých osobných situáciách. Jeho osobnú zbožnosť – oddanosť Najsvätejšej sviatosti, Najsvätejšiemu a Nepoškvrnenému Srdcu, ruženec, jeho intenzívny modlitebný život vo všeobecnosti – by mu mohli závidieť mnohí rehoľníci, nehovoriac už o laikoch na vedúcich pozíciách.

Ako vojak bol osobne statočný, ohľaduplný k svojim mužom, rytiersky k zajatcom a oddaný svojej misii. Jeho vízia pre svoje národy a pre mierovú Európu bola oveľa lepšia ako vízia väčšiny politikov jeho doby. Nás, ktorí sme si zvykli na panovníkov, ktorí s radosťou obetujú našu krv a poklady pre svoje vlastné dobro, priťahuje niekto, kto opakovane ukázal, že je pripravený položiť život za svojich poddaných.

Na smrteľnej posteli svojej manželke skutočne povedal, že „trpí, aby sa jeho národy mohli opäť spojiť“. Keď si na jednej strane uvedomíme, aké vyhrotené boli vzťahy medzi týmito národmi až do dnešných čias – aj keď vynecháme občasné krviprelievanie -, je naozaj úžasné, ako veľmi mal Karl rád každý z nich, od Tirolska po Sedmohradsko a od Česka po Chorvátsko. Aj keď si bol vedomý ich rozdielnych silných a slabých stránok, bol k nim viazaný prísahou a miloval ich ako svoje deti.

Dnes tieto národy čelia rastúcej Putinovej sfére vplyvu; čaká ich osud Bieloruska alebo Írska, ak v sebe nenájdu jednotu, schopnosť prekonať vzájomné antipatie, ktoré tak jasne symbolizuje Karol a jeho rodina od vekov až po súčasnosť. Kým vypuknutie druhej svetovej vojny a následná sovietsko-americká dyarchia takéto snaženie neznemožnili, usilovali sa Karl a jeho dedičia po roku 1918 o vytvorenie podunajskej konfederácie pod svojou záštitou, ktorá by udržala mier a šťastie v Európe. Dnes sa takéto zoskupenie javí ako nevyhnutné, ak majú dlhodobo odolávať ruskej nadvláde alebo západnej korupcii.

Samozrejme, Karol bol veľký človek, ktorý si od svojich krajanov a sveta zaslúžil oveľa viac. Možno by sa mu nepodarilo rásť vo svätosti, keby bol triumfoval pri presadzovaní svojich cieľov. V skutočnosti tragédia jeho porážky nebola jeho, ale naša – tých, ktorí sa museli vyrovnať s troskami, a jeho potomkov. Ale okrem toho, že sa budeme usilovať o jeho príhovor z neba a napodobňovať jeho osobný príklad, mohli by sme sa pokúsiť, aby sa jeho ciele stali našimi vlastnými: osobná integrita a svätosť, mier medzi národmi a medzi spoločenskými triedami a – ak pochádzame z jedného z jeho národov – zmierenie s našimi susedmi pre vyšší cieľ, ktorým je udržanie kresťanstva v našej vlasti.

Článok vyšiel na Substacku The American Postliberal, jeho slovenský preklad vychádza so súhlasom autora.