Boh je náš dobrý a milujúci Otec. Už anjeli pri zvestovaní narodenia Ježiša Krista pastierom volajú: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom, ktorých on miluje.“ (Lk 12,14 SEB). Nádej pre každého daný verš prekladá: „Sláva na nebi Bohu a na zemi pokoj ľuďom — Boh ich má rád.“
Apoštol Ján vo svojom evanjeliu zachytáva Božiu lásku voči nám nasledovnými Ježišovými slovami: „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa…, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.“ (Jn 17,20-23 SSV). „Veď Otec sám vás miluje, lebo vy ste milovali mňa a uverili ste, že som vyšiel od Boha.“ (Jn 16,27 SSV). Ešte raz, sme Bohom Otcom milovaní rovnako ako Ježiš. Kiežby to preniklo hlboko do nášho srdca.
Toto je jadro evanjelia. Boh je náš Otec. Dobrý a nás milujúci. Kristov kríž je Božím mocným zvolaním pre všetky veky: „Ľudia, milujem vás!“ To nie je náboženská fráza, ale pravdivá skutočnosť.
Kým je však Boh pre nás osobne? Prísnym sudcom, či dobrým Otcom, ktorý nás miluje? Apoštol Pavol jasne uvádza, že „Abba, Otče!“ Teda to oslovenie Boha „oco, ocko, otecko“ máme len skrz Ducha Svätého v nás: „Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: ‚Abba, Otče!‘“ (Rim 8,15 SSV). „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ‚Abba, Otče!‘“ (Gal 4,6 SSV).
Prijali sme Ducha Svätého a dali sme mu v našom živote aj dostatočný priestor, aby v nás prebýval? Ak áno, skrz to, že Duch Svätý je Ježišov Duch, teda Duch Syna, nie je možné nemať Boha za Otca.
Ak však z Boha máme strach a vidíme ho ako nejakého prísneho sudcu, ktorému neunikne nijaké naše previnenie, resp. nedôverujeme mu, alebo niečo pred ním skrývame, uviazli sme niekde vo falošnom náboženskom duchu. Pozrime sa na sluhu z podobenstva o mínach (peniazoch), ktorý zverenú mínu nezúročil (neznásobil), ale skryl: „Pane, hľa, tvoja mína. Mal som ju uloženú v šatke; bál som sa ťa, lebo si prísny človek: berieš, čo si si neuložil, a žneš, čo si nezasial.“ (Lk 19, 20-21 SSV). Pán mu odpovedal: „Zlý sluha! Podľa tvojich vlastných slov ťa súdim…“ (Lk 19,22 SSV).
Mal tento sluha pravdivý obraz o svojom pánovi, ktorý predstavuje Boha? Je Boh prísny, alebo naopak milosrdný? Je Boh spravodlivý, alebo naopak nespravodlivý, ktorý berie, čo nie je jeho? Nie! Boh je milosrdný a spravodlivý.
Boh nie je ten, ktorý pozerá na každú chybu, ktorú sme v živote spravili a nebodaj nám ju dookola vyčíta. Boh je oveľa väčší ako my vo všetkom. On vie, že sme v mnohých veciach slabí a v podstate sa celý náš život učíme, ako žiť čo najlepšie. Naopak, Boh sa teší z každého nášho dobrého kroku a z každého nášho úspechu. Skutočne, zoberme si za vzor dobrého rodiča, ako on pristupuje k svojim deťom. Dobrý rodič predovšetkým deti miluje a má z nich radosť, a z tejto pozície robí pre výchovu deti všetko potrebné, vrátane vyžadovania nie slepej, ale múdrej poslušnosti a disciplíny, aby deti samé postupne vedeli rozlišovať medzi dobrým a zlým. Boh chce, aby sme boli pevní, silní, múdri, láskaví a dobrí. Boh nás stvoril na svoj obraz.
Obraz Boha Otca je krásne znázornený v podobenstve o Márnotratnom synovi v 15. kapitole Lukášovho evanjelia. Otec z podobenstva poznal svojho mladšieho syna. Musel vedieť, či predpokladať, že keď mu dá vopred podiel na majetku, ktorý by patril tomuto synovi až po otcovej smrti, môže to dopadnúť práve tak, ako to dopadlo. Predsa mu však umožnil žiť v slobode. Prečo? Podľa mňa preto, lebo si vedel predstaviť stratiť všetko iné, či dočasne prítomnosť svojho syna, či trvalo svoj majetok, ale nechcel stratiť srdce svojho syna. Otec, ktorý vedel, že pravá láska si vyžaduje slobodu. Slobodu, ktorá umožňuje robiť aj chyby. Bol to otec, ktorý sa radoval z návratu svojho syna. Otec, ktorý hneď navrátil synovi stratené postavenie. Otec, ktorý synovi nedal ani jednu výčitku. Otec, ktorý tohto svojho syna a svoje konanie voči nemu obhajoval pred druhým synom. Synom, ktorý si na rozdiel od svojho mladšieho brata nedokázal uvedomiť svoje postavenie a slobodu, a to až do takej miery, že sám otec mu musel povedať to, že všetko čo má, je predsa jeho (tohto staršieho syna), veď otec im svoj majetok rozdelil už pri odchode mladšieho syna.
Naša odpoveď na vieru v Božiu otcovskú lásku a dobrotu môže byť to, že mu budeme dôverovať. Dôverovať v časoch dobrých a dôverovať aj v časoch zlých. Dôverovať v časoch, keď budeme životu rozumieť, ale aj v časoch, keď životu nebudeme rozumieť vôbec.
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“
Foto: Vatican News/Sk