ie je potrebné byť nejasný, pretože princípy kultúrneho vývoja, štyri ročné obdobia, prechod osudu do kauzality a kultúry do civilizácie a hybné sily v nich vyjadrené v umení a vedách sú dostatočne položené, aby sa dali pochopiť, keď sa na ne odkazuje, celé svetové dejiny sa dajú reštrukturalizovať tak, aby zohľadňovali existenciu Vyšších kultúr: O týchto kultúrach sa bude hovoriť v samostatnom príspevku: Egyptská, babylonská, indická a čínska, apollónská (grécko rímska, pozn. aut.), magická (sýrsko-iránska, pozn. aut.), faustovská (fransko-latinská, pozn.-aut.) a mexická.

Etapy ich vzniku sú jasné ako facka. Obdobie jari Sumeru a Starej ríše sa začali v^3. tisícročí pred n. l. po dlhej merovejovskej predkultúrnej etape. V tomto období sme svedkami výstavby pyramíd a základov egyptskej monarchie. Akt stavby pyramíd, pokračoval až do^6. dynastie okolo roku 2300 pred n. l. Leto Sumeru bolo poznačené nástupom Sargona Akkadského v roku 2500; v tomto babylonskom baroku vidíme, ako Sargon expanduje smerom von a štylizuje sa ako Justinián I. a Karol VI. a zrazu okolo rokov 2000 – 1800 obe kultúry zažívajú prvé civilizácie, historický titul „Nová ríša“ pre Egypt považujú akademici za začiatok okolo roku 1500 a v tomto období babylonská kultúra zaznamenala rozšírenie svojich kultúrnych prvkov: artefaktov merania a počtu, do celého sveta.Potom však zistíme, že obe ríše prešli do stavu úpadku, miestni obyvatelia Babylonu videli, ako prichádzajú početné skupiny, ktoré sa chopili moci, ale nebojovali za svoju dôstojnosť, od Kassitov po Asýrčanov, potom Peržanov a Macedóncov počas apolónovského leta. Ich význam ustupoval, pretože boli obklopení väčšími silami.

V tejto súvislosti medzi rokmi 1500 a 1100 prišli tri nové kultúry, indická, čínska a apolónovska. Na príchode apolónovskej kultúry je pozoruhodné, že kolaps doby bronzovej bol počas celej svojej jari na vrchole, podobne ako európska doba temna pred faustovskou kultúrou, zatiaľ čo na východe pri Pandžábe a Žltej rieke sa zrodila dvojica kultúr dostatočne izolovaných na to, aby sa vo svojich podobách považovali za trvalé dodnes; po kolapse doby bronzovej dostala život nová generácia vyšších kultúr.

Napoleon sa považoval za začiatok štvrtej veľkej francúzskej dynastie po Merovejovcoch, Karolovcoch a Kapetovcoch. Rovnako aj Číňania hovoria v rovnakom zmysle o Hsiech, Šangoch a Čou, ale zatiaľ čo na Západe bol Ľudovít Kapet brutálne dekapitovaný, dynastii Čou bola moc abstraktne iba odobratá, čím zavládlo obdobie súperiacich štátov a vek civilizácie okolo roku 500 pred Kristom. V tomto období došlo k veľkým prevratom, podobne ako v spoločenských a hospodárskych revolúciách^20. storočia, a skončilo sa vzostupom jedného poriadku nad ostatnými v podobe štátu Čchin. To malo za následok presun moci od rieky Huang-He (Žltej Rieky) k rieke Jang-c‘-ťiang a nachádza analogické momenty v iných civilizáciách v podobe egyptského obdobia Hyksósov, posunu od Attiky k Rímu a presunu moci z Európy do Ameriky v 20. storočí. V každom prípade nachádza víťaza dejín, „koniec dejín“, impérium.

V Číne to bol Ying Zheng, ktorý doviedol Čchin k jeho statusu „Pax Serica“ a následne si nárokoval trón ako prvý „cisár“ Číny a na jeho mieste zlikvidovali všetky stopy po feudalizme, ktorý vládol predtým, a nahradili ho sériou čiastkových dištriktov, ktoré sa rozšírili až na jednotlivé mestá a dediny v snahe o modernizáciu. V priebehu nasledujúcich storočí sa však samotná pozícia cisára zmenšila, pretože celý rad ďalších postáv v prípade potreby volil a odvolával cisárov. Výstavba Veľkého čínskeho múru mala za následok aj vytlačenie hunských útočníkov zo severu, a tak sa títo útočníci vydali na západ a našli príslušné hradby rímskeho impéria, hoci na rozdiel od Číňanov neboli v obrane až takí úspešní.Počas rímskej zimy na Blízkom východe došlo k veľkému oživeniu v podobe magickej (sýrsko-iránskej, pozn. prekl.) civilizácie, ktorá dostala takýto názov, pretože napriek neskoršej arabskej nadvláde sa zhromažďovala z najrôznejších zdrojov. V čase Krista a po ňom došlo k oživeniu mnohých miestnych náboženstiev, či už išlo o judaizmus v Palestíne alebo zoroastrizmus v Perzii. V súvislosti s tým sa rozšírilo množstvo nových vierovyznaní, konkrétne kresťanstvo, ktoré sa rozšírilo v Rímskej ríši, a potom islam na začiatku magického leta. Ako už bolo uvedené na začiatku tohto projektu, moc rímskych foriem dusila Blízky východ celé stáročia, kým jej vplyv v tejto oblasti opadol, a keď sa tak stalo, islam explodoval z Mekky a Mediny, aby poskytol zjednocujúce vedomie pre celý svet, v ktorom žil. V jeho neskorom období vidíte nájazdy barbarov na mnohých frontoch, z ktorých najzjavnejší je nájazd Mongolov z východu v 13. storočí, ale pred vyplienením Bagdadu vidíme aj útok na túto mŕtvolu  našou vlastnou  faustovskou kultúrou, ktorá prežívala akurát obdobie jari.

Mohli by ste sa vžiť do šľapají abbásovského kalifa, vaša civilizácia sa rozprestiera od jedného konca zeme až po druhý a zahŕňa všetky zaujímavé body abrahámovskej tradície, a tieto kresťanské armády by ste považovali za obyčajných barbarov z ďalekých a necivilizovaných vojnových štátov zo severu a toto dočasné obliehanie svätej zeme za akt boľševickej korupcie Božej vôle. V podstate a pravdivo by táto epocha úlomku vašej ríše bola taká pod vašu úroveň, že by vzbudzovala pýchu, ktorá by vám bránila predvídať väčšiu východnú silu, a dokonca aj nástupníctvo týchto severných kmeňov v novom strede zeme.
O vývoji faustovskej civilizácie, našom predkultúrnom období za vlády Merovejovcov pred náhlym vzostupom katedrál po roku 900, netreba veľa hovoriť. Do konca jari bola celá západná Európa ovládaná ich prítomnosťou natoľko, že renesancia v roku 1400 priniesla do nášho tvaroslovia myšlienky klasického štýlu, aby sa vzbúrila proti prítomnosti gotiky. Rok 1500 sa pre nás zhoduje so zlatým vekom objavovania, keď naša kultúra zapôsobila na teraz už prázdnu Ameriku, poznačenú stavbou katedrál nad kopcami, ktoré mali pochovať staré aztécke pyramídy, a generáciami severoamerických priekopníkov, ktorí hľadali samotu v nekonečnej divočine. Keď si Amerika vytvorila vlastné národy, predovšetkým USA, novonadobudnuté bohatstvo faustovského človeka financovalo expanziu na východ. Všetko sa teraz dostalo pod faustovský intelekt, celé kontinenty sa zmenili na väznice a továrne v prospech svojho domovského národa. Tam, kde sa malo začať obdobie bojujúcich štátov, sa takýto prejav nenašiel, pretože európske národy po Napoleonovom páde uplatnili svoju vôľu smerom von, aby takejto udalosti zabránili. Toto obdobie európskeho mieru sa však nakoniec skončí v 20. storočí, keď narastajúce napätie medzi týmito blízkymi ríšami dosiahne vrchol. Už nebolo koho dobývať, iba jeden druhého. Následne si náš Rím, USA, našiel cestu k imperiálnej moci s liberalizmom ako jej estetickým zavŕšením a „koncom dejín“. Či prídu cisári, alebo nie, a či si jeden podmaní svet pod svojou topánkou, alebo mnohí budú vládnuť na oddelených územiach, to nemôže povedať ani osud.

Článok pôvodne vyšiel na Substacku Spenglerian.Perspective. Jeho slovenský preklad vychádza so súhlasom autora.