Ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od všetkej neprávosti.
(1. Jn 1, 9)
Pozerám na kostolnú vežu, hodiny ukazujú o desať šesť. Stíham to? Rada by som sa vyspovedala a o chvíľu začína bohoslužba. Cítim že som už úplne stratila Boží pokoj i Božiu radosť. Začne sa to nenápadne, zlo sa začne vo mne namotávať ako cukrová vata na paličku, postupne je väčšia a väčšia, nakoniec som tak zamotaná, že mi bráni v pohybe, vo výhľade a najmä v láske. V láske k Bohu i k ľudom okolo mňa. Viem že takto to nemôže ostať a práve preto túžim po očiste. Môcť vyznať svoj hriech a počuť, že som Bohom prijatá a milovaná je palivom motora môjho života. Posledný týždeň bol pre mňa náročný, výchova detí sa mi vymkla spod kontroly tak isto ako reakcie smerom k nim, s manželom sme prešli vážnym konfliktom, v práci to bolo ozaj náročné a zdravotne mi tiež nebolo najlepšie. Namiesto toho aby som sa v tejto situácii bližšie primkla k zdroju pokoja a radosti zanedbávala som osobnú modlitbu. V desiatich minútach keď som sa doslova bežala do kostola som premýšľala o všetkých týchto veciach. Pár metrov pred dverami kostola ku mne Boh prehovoril, jedinou vetou v myšlienke: „Ak ťa sem neženie láska ku mne všetko ostatné je zbytočné.“ Áno v jednej sekunde som pochopila výklad tejto vety, v jednej sekunde som videla pred sebou všetko zároveň, ako sa snažím byť milá v práci na pacientov, ako sa snažím byť trpezlivá s deťmi pri domácich úlohách, ako sa snažím pomôcť priateľom, čo všetko žijem vo svojom živote ako obetu. O všetko sa snažím vlastnými silami a tie veľmi rýchlo dochádzajú. Preto tak často v týchto snahách zlyhávam. A Bohu ide len o jediné, o LÁSKU. Všetko ostatné dobro v mojom živote, o ktoré sa usilujem má byť len odpoveďou na jeho lásku ku mne. Posledných päť krokov, držím kľučku dverí kostola a je mi jasné prečo som tu.
Eva Nipčová