Deti sú pre každú ľudskú rodinu, pre každú ľudskú spoločnosť Božím darom, ba viac: pokladom. Patria Bohu a on ich zveruje matkám a otcom, rodinám, a poveruje ich správcovstvom svojho pokladu. Oni sú správcovia, nie vlastníci! Majú za úlohu ich pripraviť na život s Bohom a s ľuďmi, aby si tak samé našli vlastné šťastie, svoju životnú cestu.
Deti sú budúcnosť. Minulosť im nesmie brzdiť rozlet ducha! Nám dospelým zostáva iba úloha im z minulosti urobiť závery: takto áno, takto nie! Kde teda majú čerpať múdrosť pre svoju cestu? V prítomnosti, v živote svojich rodičov, vychovávateľov a
zodpovedných členov spoločnosti a cirkví. To je zrkadlo a výzva pre všetkých nás dospelých: čo v našich hodnotách a postojoch poskytne našim deťom a mládeži príťažlivý vzor?
Hrdíme sa pokrokom v rôznych oblastiach vedy, techniky a technológií, ale musíme si s pokorou priznať: „Nemožno hovoriť o pokroku, ak upadá človek“ (Alexander Voznesenskij). Patrí k paradoxom dejín človeka, že obdobia hmotného blahobytu neznamenajú nutne kultúrny vzostup, skôr predznačujú duchovný úpadok človeka. Lebo človek, napriek presvedčeniu marxistov, že vzostup človeka je ekonomicky podmienený, je podstatne viac podmienený kvalitou vzťahov a hodnotami, ktoré vyznáva, ako stupňom blahobytu.
Deti v našej euroamerickej civilizácii majú nesmierne viac ako voľakedy deti mali: veci na živobytie, vzdelanie, na zábavu; možností vzdelania, cestovania, zaujímavých podôb činností vo voľnom čase. Internet im bez vlastnej námahy slúži ako bezodný prameň na získavanie odborných informácií i na zábavu. Je pravda, že nie všetky deti to majú, ale v každom prípade slúži tento výpočet ako cieľová hodnota pre väčšinu detí a mladých ľudí.
Relatívny blahobyt – to je však iba jedna stránka rozvoja človeka. Ak dieťaťu chýba zážitok lásky a prijatia v rodine, môžeme ho obklopiť hocijakým bohatstvom, vnútorne bude strádať a ťažko nájde zmysel svojho života. Akékoľvek štátom garantované práva mu málo pomôžu k tomu, aby dozrelo k vyrovnanosti a k schopnosti prežiť spokojný život v prostredí ľudí, ktoré ono akceptuje a je druhými akceptované.
Pozrime sa, kde hrozí, že by naše deti a ich šanca pre budúcnosť mohli upadať. To je úlohou každého rodiča, matky a otca, pedagógov, zdravotníkov, kňazov, politikov, vychovávateľov v rôznych sektoroch spoločnosti. To je námet pre seriózne spytovanie svedomia pre nich, ba pre každého, každú z nás:
Už len ten prvý okamih ich bytia je vystavený krutému situ, výberu, smieš alebo nesmieš žiť! S odôvodnením, že deti sú drahá investícia, že nám berú čas, krásu, zábavu, že rodičia majú problémy seba aj ich uživiť….
Prídu tie pre život vyvolené, omilostnené, do láskyplnej a múdrej rodiny? Sú mamy a otcovia pripravení dať im zažiť to, čo najviac potrebujú: objatie lásky, múdre nastavenie pravidiel pre život, aby rástli ako rovný strom, v dôvere v zmysluplnosť tých pravidiel?
Čo dá škola ľudským mládnikom, ako ich bude sýtiť poznaním sveta, aby ich naučila žasnúť nad múdrosťou a krásou sveta? Naučí ich postojom solidarity so slabšími a odlišnými? Vedie ich ku zdravému duchu v zdravom tele?
Čo ohrozuje deti v súčasnej kultúre?
– Svet dospelých ľudí s ich vlastnými, deťom často vzdialenými hodnotami a prioritami.
– Rozvody s ich trvale rastúcou tendenciou ohrozujú deti stratou jedného z rodičov a stratou možnosti osvojiť si model prirodzenej rodiny.
– Výkonovo orientovaná spoločnosť kradne rodičom, najmä otcom, ich čas na deti. Akokoľvek dobre organizované štátne či verejné služby deťom im mamu a otca nedokážu nahradiť.
– Panický strach z preľudnenia kradne deťom šancu mať viac súrodencov.
– Odpor voči prirodzenej rodine v prospech neštandardných modelov rodiny ohrozuje deti pri formovaní vlastnej identity a pri osvojení si modelu rodiny, v ktorej by chceli a mohli prežiť harmonický život.
– Umelé potraty medicínskou metódou a masívny nárast umelých potratov chemickými prostriedkami zneisťujú existenciu detí. A najmä sa šíri v spoločnosti relativizácia hodnoty ľudského života nielen v prenatálnej, ale aj v jeho finálnej fáze, aj život v jeho chorobami oslabených podobách.
– Kategória nechcených detí je krute ohrozená stratou šance zakúsiť životodarnú lásku rodičov, ktorá jediná dokáže deťom sprostredkovať základnú životnú dôveru a napomáhať budovať ich vlastnú identitu.
– Vedci svojim nadšením pre nové genové technológie bez ohľadu na ich etické a psychologické súvislosti, pri určovaní svojich priorít málo myslia na deti a ich bytostné potreby.
– Relativizácia hodnôt zneisťuje deti a mládež v ich osobných preferenciách a spôsobuje v nich isté vákuum alebo agresivitu. Najnovšie, vedecky neoverené, ale politicky silne akcentované, snahy o liberalizáciu detských i dospelejších kryštalizujúcich sa pocitov /ne/súhlasu s vlastným pohlavím hrubo zasahujú do formovania identity detských osobností.
– Nedostatočne vedou prezentované, ale empiricky pozorované dôsledky nadužívania smartfónov pre mladistvých oslabujú v deťoch vyššie a duchovné hodnoty, „menia ich mentalitu“[1] Svetová asociácia psychológov poskytla kritériá, podľa ktorých možno hovoriť u dieťaťa o závislosti na smartfónoch: keď sa prestáva hrať a stráca chuť sa hýbať. Odporúča: poslať deti von na vzduch a inšpirovať im hru.
Profesor Pavol M. Zulehner z Viedenskej univerzity po skončení 15-ročného sociologického výskumu hodnôt rodiny v strednej a západnej Európe zhrnul svoje poznatky takto: „Ak neposilníme rodiny v ich funkčnosti, štát sa premení na nefinancovateľný opatrovateľský a policajný útvar spoločnosti.“/[2][1]
A čo ak v spoločnostiach chýbajú deti? To je veľmi vážna skutočnosť! O tom inokedy.
P.S.: Osobné svedectvo: Prežila som detstvo na lazoch v horskom kraji, v jednom z najchudobnejších na Morave, bolo nás 9 detí, rodičia nás živili prácou v poľnohospodárstve. Do školy sme chodili tam a späť 8 km, neskôr vlakom do okresného mesta. Nemali sme vodovod ani elektrinu. Žili sme veľmi skromne a zdravo. Nám deťom nebolo zaťažko žiť v tomto prostredí v týchto podmienkach, lebo naši rodičia boli stotožnení s týmto spôsobom života, nesťažovali si nikdy. Otec v hospodárstve stále niečo vylepšoval. Rodičia svojimi postojmi nám otvárali cestu k vzdelaniu, k hlbokej viere a k podstatným hodnotám života. Viedli nás k práci a k hrdosti na výsledky dobrej práce.
V tomto prostredí bohatých rodinných vzťahov, jasných pravidiel, múdrej a logickej hierarchie hodnôt sme so súrodencami vyrastali na ľudí s jasnou hodnotovou orientáciou a identitou, s nadšenou túžbou po poznaní nových vecí, s pozitívnymi postojmi k ľuďom. Všetci z nás, akokoľvek sme boli rôzni, sme naše detstvo považovali a považujeme za šťastné a veľmi krásne.
Tento malý osobný pohľad som si dovolila pripojiť, aby som poskytla istý protipól obrazu života detí v našej súčasnej postmodernej kultúre, nie ako vzor k napodobňovaniu…
Ing. Terézia Lenczová, CSc.
február 2024
[1]Spitzer, Manfred: In: Digitálna demencia, podľa citácie autorky Christa Méves v časopise Vision 2000, č. 2012/2
Autorka Ch. Méves hovorí o „zakrpatievaní duše“ In Vision 2000 č. 2018/5.
[2]Zulehner Paul M.: Die Vaterlose Gesellschaft, IN: Zborník konferencie Slovenskej spoločnosti pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo, jún 2003; www.family-sk.sk
[1]In: Zulehner, Paul: Die vaterlose Gesselschaft, zborník konferencie Slovenskej spoločnosti pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo, jún 2003, www.family-sk.sk