Anglický historik Arnold Joseph Toynbee (vivabat 1879-1975) bol autorom rozsiahleho, 12-zväzkového diela A Study of History, v ktorom sa pozerá na celosvetové dejiny z vtáčej perspektívy. Podarilo sa mu definovať jednotlivé civilizácie, dynamiku ich vzniku, rastu, slávy a pádu, a ich vzájomných stretov.
Sociálny kapitál civilizácie sa väčšinou vyčerpá v kataklyzmických vojnách, ako napríklad v Peloponézskej alebo druhej púnskej vojne. Posledná mocnosť nažive potom dostane príležitosť civilizáciu zjednotiť vo forme univerzálneho impéria, ktoré sa postupne začne čoraz viac centralizovať.
Civilizácie dokážu rásť naďalej, pretože kreatívne menšiny vedia prichádzať s inovatívnymi riešeniami na výzvy, ktorým čelia a majorita je ochotná tieto inovácie prijímať. V čase univerzálneho impéria sa však stráca jednota v rámci civilizácie a rozkladá sa ako svetelný lúč po prechode hranolom na jednotlivé komponenty: namiesto kreatívnej menšiny nám vzniká dominantná menšina, ktorej produktom bol samotný vznik univerzálneho impéria. Postupom času stráca záujem o spoločné dobro a nie je schopná už prinášať inovácie, ale jej jediným účelom je udržanie sa pri moci.
Druhým komponentom sa stáva vnútorný proletariát – obrovská masa ľudí , ktorí nie sú súčasťou elity a za obyčajných podmienok by tvorili „gro“ jej obyvateľov. Postupne však zisťujú, že jediné čo ostalo dominantnej menšine je hubris a túžba ostať pri moci. Postupne tak rastie medzi dominantnou menšinou a vnútorným proletariátom mentálna priepasť, a predstavitelia elít čoraz častejšie začnú hovoriť o tom, že žijú v krajine, ktorej nerozumejú.
A napokon vonkajší proletariát, barbari za hranicami, v predchádzajúcich etapách ochotní prijímať kultúrne, politické a hospodárske vzorce z civilizácie vedľa ktorej sú ochotní sa nechať skrotiť susednou civilizáciou sa vrhnú proti nej. V predchádzajúcich fázach, kedy civilizácia bola na vzostupe, sa aj oni chceli podieľať na jej príbehu, či už dobrovoľne, alebo jednoduchou kalkuláciou typu „kto chce s vlkmi žiť, musí s vlkmi vyť“. Možno chceli byť súčasťou klubu čisto iba preto, aby ich nedobyli iní členovia klubu. Keď civilizácia prestala expandovať, zmierila sa s vonkajšou hranicou, ktorá oddeľovala ekuménu, náš známy svet od krajín barbarov za ním. Napokon títo dovtedajší barbari ovládli vojenský aparát a napokon sa ako supy vrhli na korisť, ktorou bolo ríša v jej posledných, smrteľných kŕčoch.
Ako hovorí staré africké príslovie, hovorí: Ak mladí muži nedostanú miesto pri ohnisku tak podpália dedinu, aby mohli pocítiť jej teplo.
Ak by naša civilizácia bola v stave jednoty a nie vnútorného rozkolu, tak by možno dokázala skrotiť početné davy imigrantov, podobne ako dokázala napokon skrotiť aj pľundrujúcich vikingských nájazdníkov. V postmodernej dobe, kedy spoločnosti dominuje skratky ako DEI, ESG či rôzne intersekcionálne pohľady sa však s jednotiacim hlasom civilizačnej príťažlivosti, ktorý by dokázal pozvať k tomu, aby sa na nej aj on podieľal sa napríklad taký imigrant povedzme z Burkiny Faso v západnej Európe sotva stretne.
Stelesnením univerzálneho impéria zrodeného po kataklyzmických dvoch svetových vojnách je Európska únia, ktorá sa čoraz viac centralizuje, presne ako si všimol Arnold Joseph Toynbee už na predchádzajúcich príkladoch iných civilizácii. Zároveň sa zúfalo drží pri moci, snahou ovládať naratívy v spoločnosti napríklad cez absurdné varovanie Elonovi Muskovi aby si dal pozor čo povie v rozhovore s favoritom amerických prezidentských volieb, cez „boj proti dezinformáciam“. Proti predstaviteľom mimo establišmentu dominantná menšina postavila cordon sanitaire. Za normálnych politologických okolností by Durínsku a Sasku vznikla jednoduchá pravicová koalícia, ktorá by spojila liberálno-konzervatívnu CDU s národno-konzervatívnou AfD. Ibaže CDU sa stala súčasťou „národného frontu“, kartelu strán, pre ktorý je prednejšie kolaborovať s ľavičiarmi v udržiavaní cordon sanitaire ako vypočuť si spätnú väzbu a vypočuť hlas občanov. Najväčšou groteskou je, že sa k tomuto ťaženiu proti populizmu pridali aj predstavitelia frakcie, ktorej latinský názov Factio Popularis Europaea.