Dignum et iustum est: Dávajme teda čo je Božie, Bohu – Andrej Kolárik

Posted on

Milí čitatelia, dnes na sviatok Krista Kráľa som si dovolil ešte raz priniesť jeden zo svojich starších článkov

Akú úlohu by malo zohrávať náboženstvo vo verejnom živote? Niektorí sú presvedčení o tom, že by mala byť minimálna. Aj kresťania opierajú svoje dôvody o pasáže v Písme, napríklad keď pán Ježiš pred Pilátom  hovorí “Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta” (Jn 18:36) a oddelenie náboženstva od štátu ďalej zdôvodňujú výrokom “Dávajte teda čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu!” (Lk 20:25).

Ale čo patrí Bohu?  Služobníci cisára nám často pripomínajú, čo všetko dnes patrí cisárovi, napríklad prostredníctvom zákonov a polície. Pamätáme sa však na to, čo patrí Bohu?

Veď si to pri každej obete Svätej omše pripomíname:

K: Grátias agamus Domino Deo nostro ( Vzdávajme vďaky Pánovi, Bohu nášmu)

Ľ: Dignum et justum est (Je to dôstojné a správne)

K: Vere dignum et iustum est, aequum et salutare nos tibi semper et ubique gratias agere (Je naozaj dôstojné a správne, dobré a spásonosné , vzdávať vďaky vždy a všade…)

Znamená to vzdávať vďaky nielen doma, alebo v chráme, ale aj vo verejnom priestore, nielen súkromne ako jednotlivci, ale verejne ako spoločenstvo. Tak to píše aj pápež Lev XIII v encyklike Immortale Dei o kresťanskom štátnom zriadení z roku 1885 „občianska spoločnosť musí urobiť zadosť početným a dôležitým povinnostiam, ktoré má voči Bohu“ (v 6. odseku). Rovnako v encyklike Libertas praestantissimum z roku 1888 v 21. odseku veľmi jasne píše „ Preto má občianska spoločnosť, práve preto, že je spoločnosťou, uznať Boha ako svojho Otca a Pôvodcu a v úctivej bázni mu slúžiť ako svojmu Pánovi a Rodičovi. Štát bez Boha, alebo tiež – čo nakoniec vyjde rovnako – štát, ktorý sa chová ku všetkým náboženstvám ľahostajne a tieto bez rozlišovania uznáva za rovnocenné, stavia sa do protikladu k spravodlivosti a rozumu.”

Jeho predchodca, pápež Pius IX. v roku 1864 v encyklike Quanta cura celkom jednoznačne odsúdil zoznam téz, známy ako Syllabus errorum ,slovami „Preto všetky tieto a jednotlivé falošné výmysly a učenie v tomto liste zvlášť zmienené, mocou Svojou Apoštolskou odmietame, zavrhujeme a odsudzujeme, prikazujúc, aby ich všetky deti katolíckej Cirkvi naisto pokladali za odmietnuté, zavrhnuté a naveky odsúdené”. Medzi odsúdenými tézami sa nachádzajú tvrdenia týkajúce sa domnelej zvrchovanosti štátnej moci nad cirkevnou (body 19 až 38) a pre účely tejto témy najrelevantnejšia téza číslo 55 “Cirkev má byť odlúčená od štátu a štát od Cirkvi” ktorá je slovami pápeža odmietnutá, zavrhnutá a naveky odsúdená, rovnako ako téza 57: “Filozofická a morálna veda a tiež občianske zákony môžu a majú ísť svojou vlastnou cestou, nezávislou na Božskej a cirkevnej autorite”. Poslednou odsúdenou tézou dokumentu je tvrdenie “Rímsky pápež sa môže a musí zmieriť a vyrovnať s pokrokom, liberalizmom a modernou civilizáciou”. Uzavretím zoznamu omylov touto tézou jeho autor jasne tvrdí, že odsúdenie týchto omylov je trvalé a nemenné a odmieta myšlienku nejakého aggiornamenta voči aktuálne panujúcemu Zeitgeistu.

V praxi to znamená, že poriadok verejného života bude v súlade nielen so štvrtým až desiatym prikázaním, ale že bude rešpektovať aj prikázania prvé až tretie. Spoločnosť, ktorá bude konať v rozpore s prvým prikázaním nakoniec skončí v rôznych formách modloslužby. Je to tak preto, lebo slovami Scotta Hahna „každý typ politického poriadku – dokonca a najmä agresívne sekulárny – sa zakladá na nejakom chápaní náboženstva a šíri ho“ (Je to dôstojné a správne, s. 151). Ako píše španielsky filozof a štátnik Juan Donoso Cortés „A tak, keď katolícke spoločnosti (prevaricate) padnú, pohanstvo ich okamžite napadne a myšlienky, zvyky, inštitúcie a spoločnosti samotné sa stávajú pohanské (Ensayo sobre el catolicismo, liberalismo y socialismo, s.84).  Pokiaľ tam nebude žiadne konkrétne transcendentálne náboženstvo, môže sa tam objaviť nejaký konkrétny princíp alebo filozofia, prípadne snaha dosiahnuť nejaké konkrétne ukazovatele, napríklad rast HDP alebo uhlíkovú neutralitu.

C. S. Lewis to výstižne pomenoval v Mere Christianity: „Najnebezpečnejšia vec, ktorú môžeš spraviť, je vybrať si akýkoľvek impulz z Tvojej prirodzenosti a spraviť z toho niečo, čo budeš nasledovať, nech to stojí, čo to stojí“ (s. 10). Inými slovami, spravíš si z toho modlu.   Anglický historik Arnold J. Toynbee vo svojom magnum opus A Study of History v 4. zväzku chápe modloslužbu ako Presun lojality z celku k časti a od Stvoriteľa k stvoreniu a času namiesto večnosti (s. 261). Môže mať formu uctievania vlastnej osoby, spoločnosti, obdobia vývoja, nejakej techniky alebo inštitúcie. Príkladom môže byť zaspanie na vavrínoch zašlej slávy ako v prípade antických Atén, už nefunkčnej vojenskej techniky (Mameluci v Egypte) alebo konkrétnej politickej inštitúcie – ako napríklad Východorímskej ríše v romajskej (z gr. Rhomaios) civilizácii – podľa Františka Mikloška je tomu stále tak aj v súčasnom Rusku – a nacionalizmu v našej fransko-latinskej civilizácii. Veď si spomeňme, koľko mŕtvych bolo obetovaných modle nacionalizmu v prvej svetovej vojne, modle Lebensraumu pre čistú árijskú rasu vo vražedných táboroch čias druhej svetovej vojny. Uvádza ďalšie príklady -stavbu egyptských pyramíd či prehnaný militarizmus, aby na s. 656 skonštatoval Každá forma modloslužby je zo svojej podstaty katastrofická pre modloslužobníka.

Podobne píše aj španielsky mysliteľ Francisco Elías de Tejada v diele ¿Qué es el carlismo? (Čo je karlizmus?) v 47 a 48. odseku zdôrazňuje dôležitosť uznania hierarchie hodnôt, pričom na prvé miesto kladie Boha a dobro kresťanstva, pod tým spoločné dobro vlasti a za tým nasledujú ďalšie prvky. V ďalšom odseku dodáva „Ak sa naruší prirodzené poradie týchto hodnôt, tak hoci sa môže zdať, že sa všetky zachovajú, v skutočnosti sa všetky zničia“.

Verejný rozmer ohlasovania kresťanstva a je celkom zjavný na záver Matúšovho evanjelia: Mt: 28:19 Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého. Všimnime si, že bolo použité slovo národy. Učeníci nemajú krstiť jednotlivcov alebo rodiny, ale majú krstiť národy. Presne ako boli počas obdobia sťahovania národov pokrstení Frankovia, a neskôr pokrstení Poliaci, Maďari za svätého Štefana či Rusi za Vladimíra Svjatoslaviča.

Čitateľ môže namietať, prečo autor trvá na tom, aby kresťanstvo malo celkom viditeľné presahy do verejného života. Nuž, trvá na tom preto, lebo vie, že opačný prístup bol už odskúšaný a dopadol katastrofálne. Cirkev Východu, nazývaná niekedy aj nestoriánska,  bola na konci dvanásteho storočia väčšia ako katolícka a pravoslávna dokopy, siahajúc od Sýrie na západe po Mongolsko a Indonéziu na východe. Sýrski misionári prešli spolu s karavánami celú dĺžku Hodvábnej cesty a v čase Marka Pola a koncom 13. storočia ongudský alebo ujgurský mních Rabban bar Salma prešiel jej celú dĺžku opačným smerom od okolia Pekingu až do Ríma.

Kde sa však stala chyba? Prečo nie je Ázia kresťanská? Môžeme hľadať rôzne vysvetlenia, od decimujúcej Čiernej smrti po krutosť tamojších vojen, ktoré však rovnako devastovali celý región. Hoci niektoré kmene ako Najmani, Kerajti či Ongudi prijali kresťanstvo a dokonca jeden z chánov Zlatej Hordy a dvaja panovníci Ilchanátu prijali kresťanstvo, ani jeden z vtedajších nástupníckych štátov mongolskej ríše sa nestal kresťanským na dostatočne dlhú dobu. Naopak, väčšinu západnej Ázie zdevastoval mimoriadne krutý Tamerlán, ktorý zasadil takú ranu nestoriánskym kresťanom, že mimo niekoľkých odľahlých horských oblastí úplne zanikli.  Z najväčšej vtedajšej cirkvi vtedajšieho sveta ostali iba omrvinky, pretože sa jej nepodarilo pokrstiť národy, ale iba jednotlivcov v nich. Možno to kontrastovať s vytrvalosťou orientálnych kresťanov od Arménska cez Egypt až po Etiópiu, kde pokrstenie národov sa napokon premietlo do vzniku vlastných národných cirkví.

Druhú námietku, ktorú čitateľ vznesie, je porovnanie vyššie citovanej sociálnej náuky cirkvi a kresťanských mysliteľov na jednej strane, s faktami v teréne na strane druhej. Ako možno mať štátne náboženstvo na nejakom konkrétnom území, pokiaľ tam existuje pluralita náboženských vyznaní? Nuž, analogicky, ako v otázke štátneho jazyka: existencia maďarskej, rusínskej či rómskej komunity a uznanie jazyka národnostnej menšiny nebráni definovanie slovenčiny ako úradného jazyka v súčasnej ústave. Podobne existencia evanjelickej, reformovanej alebo pravoslávnej cirkvi, ako aj židovských náboženských obcí na Slovensku nemôže predsa brániť tomu, aby slovami pápeža Leva VIII. občianska spoločnosť urobila zadosť povinnostiam, ktoré má voči Bohu. Na konkrétnom spôsobe ich naplnenia majú rôzne cirkevné tradície v rámci kresťanstva a judaizmu odlišné pohľady (napr. či mať deň odpočinku v sobotu alebo nedeľu), ale v zásadných veciach existuje zhoda. V tomto zmysle pokus o ich naplnenie, hoci aj iným spôsobom, ako predpisuje ich tradícia, je výrazne bližšie ako ich úplná ignorácia, ktorú predpokladá sekulárna spoločnosť. A tak ako moderné štáty majú štátny jazyk a uznané regionálne resp. menšinové jazyk, je možné si predstaviť existenciu štátneho náboženstva a uznaných menšinových cirkví , v prípade tradičnej monarchie prostredníctvom uznania výsad alebo slobôd (fueros v španielskej karlistickej tradícii), v určitom zmysle podobnom systému milletov ako existoval v Osmanskej ríši.  Argumentum ad minoritatem v tomto prípade skrátka nie je platným argumentom.

Sociálna náuka cirkvi, rovnako ako významní katolícki myslitielia Juan Donoso Cortés, C. S. Lewis, Francisco Elías de Tejada, či Scott Hahn sa jednoznačne zhodujú na tom, že nielen jednotlivec, ale aj spoločnosť, sa potrebuje zosúladiť s prvým prikázaním. Práve toto sa nikdy natrvalo nepodarilo Cirkvi Východu, tiež známej ako nestoriánskej, čo je príčinou, pre ktorú z nej ostali iba zbytky, na rozdiel od napr. pravoslávnych či orientálnych kresťanov. Prirodzená námietka v tomto kontexte – existencia početných ďalších cirkví a náboženských spoločností – sa ukazuje ako riešiteľná aj v tomto kontexte – či už analogicky k uznaniu jazykov národnostných komunít alebo inšpiráciou zo systémov výsad a slobôd v minulosti.

Citované dokumenty:

Pridajte sa

Pridajte sa k odberateľom newslettera portálu Spoločné dobro a neujdú Vám inšpiratívne myšlienky a novinky od šéfredaktora Andreja Kolárika.

E-mail:
Prihlásením vyjadrujete aj súhlas s podmienkami ochrany a spracovania osobných údajov. https://spolocnedobro.sk/ochrana-sukromia/

Komentáre / analýzy

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *