Tento článok je v istom zhrnutím knižky ¿QUE ES EL CARLISMO? v ktorej Francisco Elías de Tejada y Spinola, Rafael Gambra Ciudad a Francisco Puy Muñoz spísali základne princípy tohto ideového smeru. Hoci som španielčinu na škole nemal, na porozumenie diela som si vystačil so znalosťou frnacúzštiny a angličtiny, a iba niektoré pasáže som potreboval hodiť do prekladača. Svedčí to predovšetkým o jasnosti a zrozumiteľnosti diela.
Karlizmus je najstaršie, dodnes existujúce kontrarevolučné hnutie. Vzniklo v Španielsku v prvej polovici 19. storočia. Jeho prvotným cieľom bolo, aby na španielsky trón zasadol Don Carlos María Isidro Benito de Borbón y Borbón-Parma (vivabat 1788-1855) a neskôr jeho potomkovia, neuznávajúc pragmatickú sankciu, na základe ktorej sa na trón dostala kráľovná Isabella II (regnabat 1833-1868).
Hoci dynastický spor o nástupníctvo bol prvým spúšťačom karlistických zápasov, karlistické hnutie neostalo iba pri ňom. Práve naopak, boj za návrat kráľa združil pod vlajkou burgundského kríža zástancov tradičného spoločenského zriadenia. Okrem boja za dynastickú legitimitu to bol aj boj za historickú kontinuitu toho, čo karlisti nazývajú Las Españas (Španielská) a tradície ako spoločensko-právnej paradigmy.
Samotné príčiny a kontroverznosť dynastického sporu nijakým spôsobom nesúvisi s domácim slovenským kontextom, preto tento bod úplne preskočím. Ďalším bodom, za ktorý karlisti bojovali, bolo zachovanie historickej kontinuity Las Españas, prípadne v karlistickom diskurze nazývanej aj Hispanidad, pod ktorou sa myslí súhrn všetkých španielskych a portugalských dŕžav na Polostrove, v Európe a v Zámorí , rešpektujúc ich vlastné identity. Mojimi slovami by som to nazval ochranu partikulárnych rysov Hispanidadu ako samostatnej periférie fransko-latinskej civilizácie pred uniformizujúcimi tendenciami jadra fransko-latinskej civilizácie, v tom čase prenikajúcich najmä z Francúzska (konkrétne kritizujú afrancesamiento, teda pofrancúzšťovanie).
Nejdem na tomto mieste analyzovať karlistické chápanie tradície: pre nich je to vlastne výsledok historického vývoja, rešpektujúc rozmanitosť jednotlivých regiónov, ktoré však spája katolícka viera a spoločná existenčná skúsenosť Reconquisty.
Existujú štyri základné body karlistického politického programu, ktoré tvoria je motto: Díos, Patria, Fueros y Rey.
Díos (Boh): Karlizmus sa odvoláva na Boha, aby potvrdil svoju teocentrickú koncepciu sveta a života, v najprísnejšej vernosti svetskému učeniu stolice sv. Petra, ktorého poslanie si osvojuje ( Que es el carlismo?, ods 45). Katolícka viera je vlastne tmelom, ktorý spája jazykovo, historicky alebo geograficky odlišné regióny. Katolicizmus tak predstavuje jednak pravdivú a nespornú pravdu, a jednak duchovnú a metafyzickú štruktúru Španielska, z čoho napokon vyplýva potvrdenie katolíckej viery ako štátneho náboženstva a sociálnej náuky Cirkvi ako zdroja inšpirácie pre legislatívu a spoločenský život.
Patria (Vlasť): Karlizmus sa odvoláva na vlasť, aby naznačil, že zastáva tradičný historický federalizmus, založený na tridentskej myšlienke konkrétneho a zanikajúceho človeka ( Que es el carlismo?, ods 45). Poňatie vlasti umožňuje jednotu v rozmanitosti, pričom karlisti odmietajú rovnako centralizmus ako aj separatizmus.
Fueros (Slobody, resp. výsady) Karlizmus sa odvoláva na fueros, aby ukázal, že oni bránia reálne, konkrétne politicko-právne slobody, vytvorené históriou (Que es el carlismo? , ods. 45) . Fueros predstavujú podľa karlistov systémy na garantovanie konkrétnych slobôd, na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase, ktoré sú výsledkom historického vývoja, na rozdiel od abstraktnej slobody, ktoré sľuboval revolučný liberalizmus a absolútne odmietal totalitarizmus.
Hovoria o tom, ako moderné usporiadanie prakticky zničilo všetky cuerpos intermedios: rodina, obec, župa, región, univerzita, Cirkev, cechy, šľachta, ktoré poskytovali konkrétnemu drobnému človeku oporu a zároveň ho chránili pred svojvôľou štátu boli zredukované na predĺženú ruku štátu. Z kedysi bohatej sociálnej plurality nám tu ostala iba plochá, apokalyptická spúšť, a ostali stáť už iba abstraktný človek a všemocný štát. V tejto tragickej spúšti , ako ju nazvali, nejde o to zničiť štát, ale obnoviť sociálnu pluralitu spoločnosti obnovením slobôd jednotlivých cuerpos intermedios.
Rey (Kráľ) : Karlizmus sa odvoláva na kráľa, aby naznačil, že postuluje monarchiu slúžiacu týmto zásadám, a teda kľúč k jednote Španielska, ktoré Carlos VII. vo svojom testamente definoval ako jeden a nedeliteľný politický útvar (Que es el carlismo? ods. 45). Monarchia predstavuje zvrchovanú inštitúciu Španielska, ktorá predstavuje jednotu Španielov navonok, spája v oddanosti voči nej všetky rodiny, provincie a regióny, a zároveň vládne rešpektujúc ich slobody. Monarchia podľa karlistov musí byť katolícka, historická, sociálna, zodpovedná a dedičná. To znamená, aby panovník nebol iba ceremoniálnou funkciou zaujímavou pre bulvár. Aby aj reálne vládol, nielen panoval.
Jednotlivé prvky karlistického motta sú usporiadané v konkrétnom poradí – pričom najväčšia váha je prikladaná Bohu, nasleduje vlasť, potom fueros (slobody) , inštitút monarchie ako taký a napokon kráľ ako konkrétna osoba. „Keď sa zmení prirodzená priorita týchto hodnôt, hoci sa môže javiť, že zmenou sa zachránia jednotlivé hodnoty, v skutočnosti sú všetky zničené. Dokonca aj tá, ktorá mala byť nadhodnotená alebo uprednostnená“ (Que es el carlismo , ods. 49).
Pre konzervatívcov a tradicionalistov vie byť španielsky karlizmus a tradicionalizmus inšpiráciou aj dnes.
Zdroj: