Keď sa na to pozrieme, nápad Igora Matoviča vytvoriť model OĽaNO je vlastne geniálny. Vytvoriť platformu, na ktorej sa môžu uchádzať o hlasy kandidáti z rôznych subkultúr a spoločnými silami tento vehikel dostať do parlamentu. Výsledkom bolo, že na jednej listine kandidovali spolu úplne odlišné typy ľudí – Gyimesi a Naď, Vašečka a Budaj. Model najobyčajnejšieho človeka pôsobil veľmi inkluzívne – každému dať priestor. Hlasy jednotlivých subkultúr nešli proti sebe, ale sa sčitávali. Napokon sa mu podarilo na platforme protikorupčného populizmu vyhrať voľby.
V čom však tento model zlyháva? V prvom rade sa ukázalo, že nie všetky subkultúry tam vedia potlačiť svojho človeka. Volebné hlasy môžu pochádzať z jednej subkultúry v prospech jej kandidáta. Môže ich však byť príliš málo, aby sa tam tento kandidát dostal. Pomôžu tak úplne inému typu politiky, než v aký dúfali. Možno dokonca priamo opačnému. Pomôžu však listine OĽaNO ako celku.
Druhým limitom bolo samotné nastavenie OĽANO. Fungovalo na charizmatickom líderstve. Nemyslím tým, že by Igor Matovič chodil do charizmatických spoločenstiev na chvály a Godzone tour. Skôr to, že hnutie držala pokope charizma, teda konkrétna schopnosť Igora Matoviča zaujať ľudí. To, že jeden typ osobnostných čŕt, ktorý z človeka robí výnimočného opozičného tribúna, sa nevie automaticky preklopiť do vhodných charakterových čŕt na štátnické spravovanie krajiny, pochopilo metódou pokus-omyl celé Slovensko. Postavenie hnutia na charizmatickej autorite (ktorá však už vyprchala) bola však základným predpokladom na to, aby tento model otvorenej kandidátnej listiny mohol fungovať. Predstavme si, že by hnutie OĽaNO malo konkrétny, ucelený, a seriózny program, ktorý by s plnou vážnosťou komunikovalo. Len ťažko by tam potom dokázalo nabrať tak rozličné osobnosti.
Tretí limit asi vyplýval z protikorupčného étosu hnutia. Bola ním požiadavka na absolútnu transparentnosť. Priehľadnosť. A čo je priehľadné, je neviditeľné. A skutočne, viacerí poslanci, boli takmer úpne priehľadní. Neviditeľný. Nebolo ich vidno pri zatvorených kostoloch. Viacerí ďalší prišli na to, že so štýlom politiky ich lídra nesúhlasia, až potom, ako zistili, že je politicky vo voľnom páde. Až vtedy prejavili prvky politického pudu sebazáchovy. Neskoro. Tento limit napokon oslabil samotnú podstatu tohto modelu. Politici sú od toho, aby artikulovali požiadavky svojich voličov. Nie od toho, aby boli priehľadní.
O niečo podobné sa pokúsil Andrej Danko. Fakticky z SNS spravil otvorenú listiny na štýl SNSaNO: Slovenská národná strana a národniarske osobnosti. Národniarské osobnosti sa dostali do parlamentu, aj Andrej Danko, ale nie SNS. Danko sa pokúsil situáciu riešiť tým, že zvolených poslancov presunul do exekutívy. Aby do parlamentu mohol dotiahnuť aspoň niekoho z SNS.
Tým Huliak a spol., oficiálne Národná koalícia, však vypovedal poslušnosť. V tom prejavil väčšiu mieru politického uvažovania, ako mnohí bývalí poslanci za OĽANO. Otázka znie, či majú premyslenú hru na niekoľko ťahov dopredu. Zatiaľ to pôsobí, že nie. V určitom zmysle prezentuje Huliak vydestilovanú podobu krčmovo-vidieckeho typu politiky v rámci národného prúdu.
Dankov pokus spraviť SNSaNO skončil biedne. Nie ďaleko od absolútnej straty vážnosti je nielen on ale aj SNS. Národné ministraničky si medzičasom žijú vlastným životom. Dvakrát sa do tej istej rieky skrátka vstúpiť nedá. Voliči už tento model prekukli. Danko nemal zďaleka takú autoritu ako Matovič. A požiadavka na priesvitnosť tu veľmi nemohla prejsť.
Igor Matovič prišiel z geniálnym modelom. Objavil dieru na politickom trhu, ktorá sa priam ponúkala. Tento model sme si ako krajina odskúšali a je už neopakovateľný. Jeho vedľajšie účinky sú príliš silné na to, aby sme si ho zopakovali.
Nech je rýchly pád OĽANO a ešte svižnejší polčas rozpadu SNS varovaním, pred snahou opakovať tento pokus.
Andrej Kolárik
Zdroj obrázka: FB Igor Matovič.