Náš pápež je kontroverzná osobnosť. Tento článok nemá za úmysel ho tejto kontroverznosti zbaviť, ale zdôrazniť dobré znaky jeho osobnosti a pontifikátu. Je totiž možné, že keď sa kresťania povedzme o sto rokov budú spätne pozerať na jeho éru, budú ju, popri všetkých chybách, vnímať ako zmenu k lepšiemu.
Popri jeho ľudskosti a priateľskému správaniu by som rád zdôraznil jeho odvahu čeliť témam, ktoré sú komplikované. V období, keď sa mnohí ľudia, najmä z kresťanského prostredia, obávajú progresívnej ideológie a LGBT+ aktivizmu, sa pápež nebojí vstúpiť do oblastí, v ktorých bude ako kresťan osamotený a bude čeliť ostrej konfrontácii, zo strany kresťanov aj ateistov.
Pri dnešnej neskutočnej polarizácii ostal mužom dialógu a snaží sa nájsť tú správnu cestu.
Aj preto otvoril tému homosexuality, kde na jednej strane priznáva neúctivosť, ktorú kresťania dlhodobo ľuďom s homosexuálnymi sklonmi preukazovali, ale na strane druhej poukazuje na smrtiacu silu gender ideológie.
Pretože, z kresťanského hľadiska, ak homosexuál trpí, treba mu pomôcť. Ak svojím správaním ničíme svoje životné prostredie, treba ho zmeniť. A netreba sa báť, že si tie témy uzurpoval niekto iný, treba do nich vstúpiť s tým, čo vychádza z viery a lásky. O čo sa pápež snaží.
Svätý otec sa nebojí ísť vlastnou cestou, a to aj v medzinárodne-politickej rovine. Mnohí očakávali, že v prípade vojny na Ukrajine sa bude jednoznačne stotožňovať s líniou západných demokracií. Pápež však namiesto toho upozorňuje na utrpenie vojny na oboch stranách, komunikuje s Ukrajinou aj s Ruskom a snaží sa dosiahnuť mier. S čím môžeme nesúhlasiť, ale nedá sa poprieť, že sa v tom odráža kresťanská pravda, že ľudský život znamená viac ako územie.
Veľkú službu spravil pápež Cirkvi tým, že otvorene čelil sexuálnemu zneužívaniu v Cirkvi. Viackrát opakovane prosil o odpustenie, podporoval vyšetrovania a snažil sa nastaviť procesy tak, aby sa už tieto hrozné veci neopakovali. A to vôbec nie je jednoduché, ako hlava inštitúcie, ktorá má za úlohu viesť a pomáhať ľuďom v morálnom a čistom živote, priznať si, že táto moja inštitúcia zlyhala práve vo veciach, proti ktorým mala bojovať.
Jeho kresťanská otvorenosť a odvaha sa prejavuje aj v ochote počúvať a otvárať konverzáciu na pôde cirkvi o všetkých veciach, ktoré nás kresťanov trápia, cez synodálny proces. A to chce odvahu a veľkú dôveru v Ducha Svätého, práve v našom období polarizácie a rôznych zmien otvárať konverzáciu. Možno vo chvíľach, v ktorých by niektorí očakávali skôr pevné a autoritatívne vedenie.
Rozumiem, že veľa ľudí má problém s iniciatívami ako bola Fiducia supplicans. Verím však, že s odstupom času tento dokument oceníme. Minimálne preto, že dala príležitosť na diskusiu o téme, v ktorej aspoň jedna strana nemá úplne jasno. A nám všetkým umožnila prehĺbiť naše poznanie kresťanstva pri argumentácii, či s ňou súhlasíme, alebo nie.
Na záver by som ešte spomenul prvú vec, ktorú pápež František spravil po svojom zvolení. Vyzval veriacich, aby sa za neho modlili. Čo niekto môže považovať za slabosť, alebo nedostatočné sebavedomie. Avšak ako kresťan preukázal, že má pokoru ako málo ľudí na svete, a je ochotný ísť odvážne do svojho úradu s dôverou, že modlitba mu pomôže ho zvládnuť.
A preto by sme mu mali pomôcť.
Ján Jánošík, zástupca šéfredaktora portálu Spoločné dobro