Pri strete vo futbale je kľúčové, či ide hráč primárne po lopte, alebo okopáva lýtko protihráča. Ak cieli na loptu, všetko je fajn, je jeho zámerom okopávať protihráča, je to faul. Toto pravidlo by malo platiť nielen vo futbale, ale aj vo verejnej debate.

Verejná debata nesmie byť v osobnej rovine, plná útokov ad hominem. Má byť o ideovo-politickom obsahu vo forme vecnej diskusie. Žiaľ, v našom prirovnaní to pomerne dlho vyzeralo tak, že futbalistom sme loptu zobrali, lopta sa na ihrisku ani neobjavila, a hráči sa iba okopávali. Obsah demokracie tak bol úplne vyprázdnený.  Tímy boli jasne rozdelené Veľký slovenským politickým zákopom a jeho prekročenie sa okamžite trestalo vykázaním zo slušnej spoločnosti. Niektorí si ešte pamätáte prezývku „Zradoslav“, ktorá sa ušla ašpirujúcemu „Gazdovi pravice“, ktorý odmietol hru na principiálnu jazdu v protismere.

Sprivatizovali sa tu pojmy ako „dobro“, „spravodlivosť“, „slušnosť“, „právny štát“, „demokracia“, „transparentnosť“, ktorými sa hrdil iba  jeden politický tábor. Tomu druhému sa ušli rôzne nelichotivé nálepky, najmä však démonizácia a vykresľovanie ako skutočné, akútne a reálne ohrozenie ústavného poriadku.

Pri takto polarizovanej spoločnosti musí ísť pluralita, ideovo-politická debata a diskusia o stredno- až dlhodobej vízii Slovenska bokom. Je až fascinujúce, ako viacerí moderátori pripomínali stredoškolské klebetnice, večne fascinované otázkou „kto s kým?“. Táto nálada zredukovala voľby na jednoduchú otázku „buď-alebo“. Chceli sme za premiéra Roberta Fica, alebo Michala Šimečku? Dovolím si tvrdiť, že kategorická neprijateľnosť progresívneho premiéra v predstave časti konzervatívnych voličov dostali SNS do parlamentu a umožnili tak zostavenie aktuálnej koalície.

Kategorické prikázanie jazdy v protismere po 15. máji však stratilo svoje čaro. Jeho dlhodobá propagácia však veľmi rýchlo umlčiavala legitímnu diskusiu o smerovaniu krajiny. Práve tú však Slovensko potrebuje ako soľ. Od roku 1998 sme ako štát mali jasný a zreteľný cieľ, na ktorý sme sa zamerali: návrat do rodiny západnej, fransko-latinskej civilizácie, do ktorej kultúrne a historicky patríme, v jej vtedajšej štruktúre. Slovensko, rovnako ako Maďarsko, Poľsko a Česko sa stalo členom Európskej únie a NATO. Vstúpili sme do Schengenského priestoru a dokonca sme nahradili našu menu Eurom. Tým sme náš vtedajší cieľ dosiahli a odvtedy ako krajina prešľapujeme namieste.

Slovensko odvtedy zaspalo na vavrínoch. Z legitímneho zápasu proti korupcii a kšeftom pre „bratrancov a spolužiakov zo strednej“ sa spravila modla a chýba tu hlbšia reflexia toho, ako má vyzerať Slovensko o 10-20 rokov. Bude naše hospodárstvo predstavovať závody Henryho Forda na úrovni štátu? Čo spravíme s tým, že za tri desaťročia, keď sa vystriedala pri moci aj pravica, aj ľavica a všetky etapy hospodárskych cyklov, sme ani raz nemali vyrovnaný rozpočet?  Ako rovnoprávny a plnohodnotný člen západnej civilizácie v jej aktuálnej inštitucionálnej podobe, akým spôsobom prispievame ako štát do diskusie o jej smerovaní?

Voľby parlamentné aj prezidentské mali byť skvelou príležitosťou na to, aby sme sa ako spoločnosť ocitli na veľkom kruhovom objazde, odkiaľ sa možno vybrať viacerými cestami, s jasným dopravným značením. Možno kvalita týchto ciest bude rôzna, niektoré budú mať aj tie výtlky, niektoré nebudú úplne spevnené, a možno niektoré z nich nás povedú do toho istého cieľa, určitou okľukou. O tom je pluralitná demokracia. Možnosť si vybrať z početnej ponuky destinácii s jasným dopravným značením.

Voľby na Slovensku však pôsobia inak. Často sú úplne ideovo vyprázdnené. Niektoré strany dokonca nespísali pred voľbami ani svoj program. Ako jednoznačná rozdvojka, s jednoduchým varovaním „ak sa rozhodneš pre tú druhú cestu, na konci je priepasť, preto choď tadeto“.  Na obidvoch stranách. Nedozvieš sa ani od jedných, ani od druhých, aké sú cieľové destinácie. Zistili sme, že po pár kilometroch aj na jednej, aj na druhej ceste kvalitná vozovka končí, je to skôr poľná cesta vysypaná štrkom. Nevieme poriadne kam nás vedú, ale už po veľmi krátkom čase máme ten jednoznačný pocit, že touto cestou sme ísť nechceli.

Potrebujeme už ukončiť túto šialenú, extrémnu polarizáciu, ktorá umlčí každú hlbšiu ideovo-politickú diskusiu skôr, ako vôbec druhý panelista dokončí svoju tretiu vetu. Nezávidím Američanom, ktorí si vyberajú iba medzi Trumpom a Bidenom. Nemožnosť si vybrať na kruhovom objazde z plurality možností predstavuje skutočné, celkom reálne a zreteľné ohrozenie demokracie, ohrozenie, ktoré vyplýva z jej vyprázdnenosti.