Štáty, rôzne štátne útvary, už od úsvitu dejín vytvárali priestor pre spoločné dobro: na prvom mieste pre tých, ktorí mali moc a bohatstvo, ale aj viac alebo menej a postupne  aj pre pospolitý ľud. Je množstvo štúdií a teórií o fungovaní štátu, ale to nie je naša úloha.

Nám ide o to, aby to spoločné dobro štátu, špecifické funkcie a kompetencie štátu  sa týkali čo najširších vrstiev spoločnosti a  spoločenských subjektov, osobitne rodín. Prečo najmä rodín? Lebo rodiny sú spontánne vznikajúcim stavebným materiálom  každej spoločnosti a svojimi komplexnými funkciami  a sebaregulačnými pravidlami sú v minipodobe analógiou štátu. Spontaneita vzniku rodiny je daná potrebou každého človeka lásku dávať a lásku prijímať, čo vedie  k vzniku intímneho prostredia rodiny.

Rodiny sú teda prirodzenou, nie štátom či iným orgánom spoločnosti organizovanou štruktúrou spoločnosti. Nie je poslaním štátu vstupovať do intímneho kruhu akejkoľvek rodiny, ale štát môže a má vytvárať rámcové podmienky pre fungovanie tohto jedinečného ľudského spoločenstva lásky a vzájomnosti. Toto spoločenstvo má svoje prirodzené funkcie, svoje špecifické vzťahy a špecifické potreby. Ich napĺňanie  a rozvoj však nie sú plne v silách ktorejkoľvek rodiny. Potrebujú podporu a posilu z vonkajšieho spoločenského prostredia: od obce, od štátu, od cirkví a  od občianskych spoločenských štruktúr.

Táto vnútorná relatívna autonómnosť rodiny a jej závislosť od vonkajšieho prostredia

sú pokušením najmä pre totalitné štátne štruktúry, aby usilovali o suplovanie rodinných funkcií podľa svojich ekonomických, ideologických a mocenských záujmov. Z čias komunistickej vlády máme o tom bohaté skúsenosti. História ľudstva pozná nepreberné množstvo modelov usporiadania vzťahu medzi štátom a jeho orgánmi a rodinami v záujme skrytých alebo explicitných mocenských záujmov pri realizácii rodinných funkcií. Starostlivosť rodičov o vzdelanie a osvojenie si kultúrnych hodnôt, o zabezpečenie materiálnych  a hodnotových a kultúrnych potrieb, príprava mladých ľudí na založenie stabilných vzťahov vo svojich budúcich rodinách, prokreatívna funkcia rodín na obnovu generácií a na formovanie vyváženej štruktúry obyvateľstva v mene budúcnosti spoločnosti, starostlivosť o zdravie členov… Tieto úlohy rodiny  plnia v prospech svojich členov, teda dovnútra rodiny, ako vedia, ako sú na tieto úlohy pripravení. Tá pripravenosť závisí aj od kultúry ktorejkoľvek spoločnosti, od tradícií a historických koreňov a od situácie v širšom globálnom kontexte, aj od vhodných či nevhodných zásahov štátu.

Snahy štátu vstupovať do tejto oblasti realizácie funkcií rodín môžu byť aj veľmi kontraproduktívne: môžu demotivovať zodpovednosť rodičov a viesť ich  k pasívnemu prispôsobeniu sa záujmom štátu, a v lepšom prípade a prechodne môžu preklenovať momentálnu neschopnosť konkrétnych občanov a občianok byť zodpovednými rodičmi a tým aj zodpovednými občanmi a občiankami.

V čase komunizmu nám bol vnútený model paternalistického štátu „opatrovníka“, čo viedlo k viacerým deformáciám v postojoch členov spoločnosti, aj politikov. Preto je veľmi dôležité, aby pri prijímaní  všetkých zákonov na celospoločenskej úrovni sa aplikovala „doložka o vplyve zákona na inštitúciu rodiny“. Na život rodín totiž priamo či nepriamo vplýva činnosť všetkých rezortov riadenia spoločnosti.

Rodinná politika sa často i dnes stotožňuje so sociálnou politikou, pričom každá z nich má svoje špecifické poslanie: sociálna politika zasahuje a pomáha adresne rodinám a ich členom v taxatívne vopred vymedzených situáciách potrebnosti, núdze. Rodinná politika vytvára rámcové celospoločenské podmienky pre rodiny a ich členov, aby boli schopné plniť svoje jedinečné rodinné funkcie, čo je posilou pre rodiny a ochranou spoločnosti pred patolóǵiou plynúcou z deformovaných rodín. Rodinná politika má nadrezortný charakter.

Politicky je však vyššie cenená „sociálna politika pre rodiny“ ako rodinná politika na posilnenie rodín, lebo občania a občianky to politikom vrátia v ich volebných výsledkoch. Tento populizmus, kupovanie si občanov, je toho času postrachom, rizikom, asi aj našej i celoeurópskej budúcnosti.

V čase hľadania optimálnych podôb demokracie na Slovensku je hľadanie správneho, rozvojového modelu rodinnej politiky veľmi podstatná úloha, lebo ide naozaj a veľmi vážne o budúcnosť našej spoločnosti.

Je veľmi dôležité, aby štát bol v službách rodiny[1], lebo nie štát,  ale rodiny sú garantom budúcnosti. Štát sa má starať o posilnenie rodín v  ich nesmierne dôležitej úlohe a o kvalitu vlastných štátnych kompetencií.

Ing. Terézia Lenczová

[1]     Pozri: Lenczová, Terézia: Štát v službách rodiny, mInisterstvo práce a sociálnych vecí a rodiny, rok 1998.