Na sociálnych sieťach sa 2. novembra 2024 objavil list Michala Kotiana riaditeľovi Gymnázia na Bilíkovej ulici v Bratislave, Mgr. Danielovi Kasalovi. V liste poukázal na nevhodné správanie študentov, ktorí sa počas halloweenskej súťaže obliekli do kostýmov starých ľudí a zosmiešňovali dôchodcov s dehumanizujúcim úmyslom, držiac aj politický transparent s nápisom: „Ja milujem Fica.“ V sérii otázok sa predseda Jednoty dôchodcov M. Kotian pýta riaditeľa školy: „Aké hodnoty učíte a budete učiť svojich študentov? Je v poriadku, aby sa na vašej škole zabávali na úkor seniorov, ktorí často čelili ťažkým časom a obetovali mnohé pre budúcnosť našich detí a vnúčat?“ Rozhorčený list nepriamo ukazuje na všednosť problému, ale aj na otázku o miere spoločenskej citlivosti vďaka ktorej by mladí dokázali predvídať dôsledky svojho konania. Ako k nej dospieť?

Nadradenosť v životnej orientácii

Jednou z ťažkostí, ktorá sa plazivo dostáva aj do krvi mladých ľudí je rasistický problém. Cez scénky a vtipy na verejnom fóre – a so súhlasom mnohých účastníkov aj na sociálnych sieťach – sa ukazuje, že máme ešte veľa práce v zápase proti škodlivej nadradenosti. Vzhľadom na závažnosť témy môže byť užitočné urobiť niekoľko rozdielov, ktoré umožnia diskusiu. Definovaním rasizmu ako predsudkového chápania a správania sa voči iným ľuďom pre vnímané rozdiely či už vo veku, ideovej orientácii alebo voči etniku (Rómovia, černosi, migranti) sa stáva zjavným kultúrny a sociálny rasizmus v jeho objektívnejších podobách. Kultúrne sa to týka myšlienok, hodnôt, pocitov a konotácií, ktoré sú obsiahnuté v slovnej zásobe osvojenej v procesoch socializácie od rodiny, priateľov, škôl a médií. Sociálne sa táto objektívna perspektíva týka vzorcov správania vo všetkých sférach: vo vzdelávaní, bývaní, práci, náboženstve, geografickej polohe a v politike. Táto nadradenosť spočíva v usporiadaní spoločnosti, na ktorej sa podieľajú všetci. Môžeme teda povedať, že hoci Slovensko nie je spoločnosťou rasistov, dokáže byť rasistickou spoločnosťou. Kresťanská spiritualita je vo svojej podstate nepriateľská voči rasizmu. Autentické kresťanstvo zakazuje rasizmus a zároveň podporuje spiritualitu a spôsob života, ktorý proti nemu bojuje. Priamo sa odvoláva na evanjeliové príbehy ako motiváciu k duchovnému životu oslobodenému od nadradenosti.

Korene rasizmu

Priamy pohľad na problematiku predstavuje krok k otvoreniu témy naprieč rozdielom. Rasizmus je objektívnym rozmerom aj v civilizovanej kultúre a spoločnosti. Tak ako napr. v USA po čase otroctva nadobudol nové formy na juhu aj na severe, tak aj po Druhej svetovej vojne rasizmus opäť vzišiel z Hnutia za občianske práva. Objavil totalitné formy v Európe, z ktorých sú niektoré po dnes niekde legitímne aj zákonom. V jeho centre je ideológia nadradenosti. Existuje ako fašizujúca doktrína, ktorej sa ľudia držia ako svojej identity, či pocitu, ktorý riadi ich vnímanie i reakcie bez toho, aby o tom skutočne premýšľali. Tým, že sa mlčky obchádza je to jeden z jeho aspektov, ktorý ho pre niektorých ľudí robí neviditeľným, ale silno pôsobiacim pri formovaní ich názorov a v spontánnom konaní. Rasizmus je tu s nami dlho. Má hlboké korene v spoločenskom živote, v nazeraní na to, ako poukazuje na štrukturálny rozmer našej spoločnosti, do ktorej sme ako ľudia socializovaní. Vyvolať obrat od zla k dobru je zámerom vnútornej kresťanskej logiky podobnej tomu, čo teológ Edward Schillebeecky nazval „negatívnou skúsenosťou kontrastu“. Človek pozná hriech vo svojom živote a toto uznanie ho núti obrátiť sa k Ježišovi, ktorý je príkladom, ako by sa mal viesť ľudský život. Ježiš zjavil Boha svojou službou, učením a správaním sa ako prorok a osloboditeľ posadnutých zlými duchmi. Priblížil Boha tým, že ohlásil jeho vládu, jeho kráľovstvo čo je pre nás jeho aktívnejšia formulácia.

Cesta z problému

Rasizmus je považovaný za štrukturálny hriech, preto by mal byť začlenený medzi témy ako ho zvládať. Pojem „štrukturálneho“ hriechu je jemný, ak nie paradoxný. Myšlienka „hriechu“ zahŕňa zodpovednosť a vinu, ale jednotlivci nie sú osobne zodpovední za podmienky, do ktorých sa narodili. Zároveň ale rozlíšiteľné rasistické vzorce správania nemôžu existovať bez ich ľudských nositeľov. Štrukturálny hriech sa priamo týka sociálneho uvedomenia a zodpovednosti. Účasť na rasistickom správaní preto zahŕňa škálu vedomia, ktoré siaha od nevedomosti cez ľahostajnosť, až po vedomé prijatie. To generuje zvláštny výsledok, že rasizmus je z jednej strany niečo „do tváre“ a zároveň aj niečo prehliadané. Rasizmus ako štrukturálny hriech, má v logike viery pripravené miesto, kde ho nemožno ospravedlniť. Širšie osobné spytovanie svedomia môže poslúžiť ako šošovka orientujúca duchovný stav k evanjeliovému osvetleniu skrytého problém. Vtedy sa možno dostať aj pod skrytú vrstvu sociálnej zodpovednosti. Aj keď ako jednotlivci nie sme osobne zodpovední za existenciu rasizmu, podieľame sa na ňom. Žijeme v spoločnosti i v kultúre nasýtenej zaujatosťou v nadradenosti a nesieme za ňu aj spoločenskú zodpovednosť. Zvnútornenie Ježišovej vízie vedie k humanizmu a k internej výzve zapojiť sa do oslobodzujúceho projektu.

Milan Hudaček SJ
Autor je jezuitským kňazom.