V slovenskom politickom športe vzniká nová disciplína. Nazvime ju koaličný výkrik do tmy. Vyznačuje sa vyhlásením návrhu závažnej zmeny ústavnoprávneho rozmeru. Zatiaľ sa kvalifikovali pán premiér Robert Fico aj predseda SNS Andrej Danko. Momentálne sa čaká na kvalifikáciu ďalších reprezentantov. Je to otázkou času.
Čo sa týka obsahu, tak samozrejme obidva návrhy sú zmesou nebezpečného a absurdného. K návrhu Andreja Danka na imperatívny mandát poslancov napísal skvelý komentár Jozef Onačilla na Štandarde. O škodlivosti návrhu premiéra na 7% kvórum na vstup parlamentu tiež písať nebudem – jediný komu by to vyhovovalo sú tri ľavicové politické strany na Slovensku: SMER, PS a Hlas.
Prečo sa používa koaličný výkrik do tmy? Ťažko určiť či ide o premyslenú stratégiu dymovej clony náhrady niekdajšieho „ťahu Huliakom“ (alebo jeho obdoby, „ťahu Šimkovičovou), ktorý však už nie k dispozícii, lebo očovský starosta už nechce byť pešiakom, ale samostatným hráčom. Cielené používanie koaličného výkriku do tmy svedčí o čoraz častejšej potrebe koalície odpútavať pozornosť od kvalitatívnych nedostatkov pri výkone vládnej moci. Tento predpoklad má zmysel vtedy, pokiaľ predpokladáme, že ide o vopred takticky premyslený postup.
Je samozrejme možné, že koaličný výkrik do tmy vzniká akosi inštinktívne, spontánne, a že je to skôr spôsob ventilácie v politickom diskurze z frustrácie, ktorá vzniká pri napätých vzťahoch vo vnútri koalície. Ako hovorí známe príslovie: Keď sa pomýli, aj pravdu povie. Koaličný výkrik do tmy predsa vie byť cennou sondou do mysle autorov týchto výkrikov. Výsledný obrazový záznam nevyzerá vôbec lákavo.
Či už je teda koaličný výkrik do tmy cielené odlákavanie pozornosti alebo inštinktívna ventilácia a prerieknutím, svedčí jednak o kopiacich sa vnútrokoaličných problémoch, ako aj o nebezpečných tendenciách predstaviteľov koaličného výkriku do tmy. Ešteže máme riadny legislatívny proces a nefunguje to „vyhraj voľby, môžeš všetko„. Aj keď ani to už celkom neplatí….
Andrej Kolárik
(Ilustračný obrázok: Canva)