Komu z nás sa nestalo to, že ostal celkom zaskočený krásou? Mohla to byť napríklad krása vrcholov hôr v lúčoch vychádzajúceho slnka, alebo krása jasnej nočnej hviezdnej oblohy, či krása letnej lúky plnej kvetov. Tiež to však mohla byť krása druhého človeka, krása piesne, maľby, či iného ľudského diela. Mnoho vecí na našom svete vnímame ako pekných, ale z času na čas narážame na niečo viac, čo je pre nás priam podmanivé, čím ostávame celkom zaujatí. Tak, ako nás gravitačná sila priťahuje k zemi, tak nás sila krásy priťahuje k tomu, čo v nás krásu vyvoláva.

Krása priťahuje dvoch niekedy celkom odlišných ľudí k sebe. Nepíšem nič nové ak uvediem, že ženská krása vypôsobuje v mnohých mužoch jednu z najväčších síl, ktorá môže pôsobiť v ich vnútri.  Aj Biblia uvádza: „Krása ženy privábi veselosť na tvár jej muža a túžba (po nej) prevyšuje každú inú túžbu mužovu.“ (Sir 36,24 SSV). Alebo si prečítajme biblickú Pieseň piesni a v nejednom verši tohto diela o vášnivej láske zamilovaných nájdeme: „akási krásna, priateľka moja, aká spanilá…, aký si krásny milý môj, aký pôvabný…, krásava moja…, celá si krásna, priateľka moja, a škvrny na tebe niet…, krásna ako mesiac, jasná ako slnko…, môj milý… vyniká medzi desaťtisícmi…“ Teda krása zohráva v ľudskom živote významnú úlohu.  Túžime spoznať krásu druhého človeka, ktorá nás zaujala a priťahuje nás.  Vďaka kráse sa tak môže vytvoriť priateľstvo, manželstvo, či iný obdobný vzťah. Samozrejme vzťah nie je len o kráse, ale zohráva v ňom popri iných faktoroch významnú úlohu. Krása je pre nás potešením nášho srdca.

Krása ženy, ale i krása muža, je ako taký oheň, ktorý nám môže priniesť svetlo a teplo, ale môže nás i nepríjemne popáliť, a to v prípadoch, keď ide o krásu, ktorá nie je určená pre potešenie nášho srdca, napríklad nevernosť: „…nezahľaď sa do cudzej krásy! Pre ženskú krásu už mnohí vyšli navnivoč a hriešna túžba zahorí pritom ako oheň… Mnohí, čo obdivovali krásu cudzej ženy, dostali sa do opovrhnutia, lebo rozhovor s ňou rozpaľuje ako oheň… aby sa ti azda nepriklonilo k nej srdce, aby si potom svojou krvou neklesol do záhuby.“ (Sir 9,8-13 SSV).

Poďme však späť ku kráse. Raz som o nej čítal, že Boh nás k večnému životu s ním strhne práve krásou. Krásou, ktorej nebude možné odolať. Každý z nás túži po kráse. Krása nás priťahuje a fascinuje. Prečo radi chodíme do prírody, prečo počúvame hudbu, prečo čítame knihy, prečo si ideme niekedy oči nechať na druhom človeku, prečo sme ochotní ísť na rôzne vzdialené i nebezpečné miesta? Lebo krása je pre nás ako nektár pre včely.

Ak sú také krásne stvorenia (svet, vesmír, vône, zvuky, zvieratá a ľudia), o čo viac krásny musí byť ich pôvodca? Biblia o (pra)pôvodcovi krásy uvádza: „Naozaj od prírody sú ničotní všetci ľudia, ktorým nebolo dané poznať Boha; veď zo všetkého dobrého, čo majú pred očami, neboli schopní poznať toho, ktorý je; ani pri pohľade na jeho diela nespoznali Tvorcu, ale oheň, vietor, prúdiaci vzduch, kruh hviezd, dravé vody a svietiace nebeské telesá pokladali za bohov, ktorí vládnu nad svetom. Ak uchvátení ich krásou mali za bohov tieto veci, tým skôr mali poznať, o čo vynikajúcejší je ich Vládca, lebo on, Pôvodca krásy, ich stvoril. Ak ich do úžasu priviedla ich moc a pôsobivosť, z toho mali spoznať, o čo mocnejší je ich Tvorca. Z veľkosti a krásy tvorstva sa totiž dá logicky uvažovať o ich Prapôvodcovi.“ (Múd 13,1-5 SEB).

V jednej z kresťanských piesni Si nádherný sa spieva:

„Vo svitaní zriem vždy Tvoju tvár
Vo farbách rána Tvoje oči spoznávam
Zem táto prebúdza sa vo svetle dňa
Zrak upieram na nebesá
Si nádherný.

Mesačná noc, tá tiež tvojou je,
galaxie svietia, planéty sú v pohybe.
Užasnutí a pod záplavou hviezd,
my vyznávame s nimi dnes:
si nádherný.“

Áno, existencia Boha sa dá vyvodiť aj vďaka tomu, že mnohé z toho vôkol nás a v nás je krásne. Táto krása má svoju skrytú logiku a účel, ktorým podľa mňa je žasnúť a cítiť, že nás vnímaná krása presahuje. Presahuje nás krása nočnej oblohy, presahuje nás úsvit, presahuje nás mohutnosť hôr a hĺbka roklín, presahuje nás blankyt neba, sila búrky, divokosť zvierat, ako i krása nami milovaného človeka. Presne tak, ako hovorí Žalm, krása hovorí o Bohu: „Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť. Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta.“ (Ž 19,4-5 SSV).

Krása je fascinujúca, lebo fascinujúci je jej Pôvodca.

Karol Vojtko

Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“.