Počas uplynulého víkendu sme boli spolu s mojou manželkou sami, bez našich detí, na pár hodín v Banskej Bystrici, na takom „malom rande“ . Prechádzka po meste, nákupy, obed u obľúbeného „Číňana“, zastávka v kníhkupectve, káva, koláč a hajde domov. Ale aj tých spoločných niekoľko desiatok minút v aute, či vo vzájomnom rozhovore, či v tichu, poteší. Toho času, keď sme počas výchovy našich malých detí sami, nie je veľa, preto každá spoločná chvíľa vo dvojici sa počíta. Nejakých desať rokov radostí i starostí s malými deťmi za nami a predpokladám, že ďalších minimálne desať takýchto rokov pred nami. Sú to náročné, ale za to aj veľmi pekné a radostné chvíle. Môcť byť otcom je najkrajší dar a poslanie, ktoré na tomto svete môžem žiť. Zväčša náš spoločný čas s manželkou vo dvojici je možný pre pomoc našich mám, ktoré sú vďaka Bohu stále pri akom takom zdraví a sile, a keď sa im dá, radi dohliadnu na naše deti.
Banská Bystrica je miestom mojich internátnych stredoškolských štúdií, na ktoré sa mi viaže množstvo pekných spomienok, od kamarátov a spolužiakov, cez učiteľov, až po prvé platonické lásky. Ako sme sa tak s manželkou prechádzali po meste, pričom som ju zobral aj do areálu strednej školy, kde som štyri roky študoval, v rámci družného rozhovoru, niekedy prerastajúceho do môjho monológu, ku ktorému mám tendencie, keď sa nad niečím zamýšľam, som rekapituloval svoj vtedajší, ale i následný vysokoškolský život. A to aj v porovnaní s tým, ako žila dané roky moja manželka.
Čas od nejakých mojich pätnástich do dvadsiatichštyroch rokov bol čas môjho najväčšieho duševného rastu a silných životných turbulencií a kontrastov. Počas týchto rokov som chcel dobyť svet a bral som život plnými dúškami. Bol to však zároveň čas, keď som spravil množstvo chýb a nalepilo sa na mňa všetko možné, od fajčenia, cez pijatiky počas množstva žúrov, a to za neustáleho študentského nedostatku financií, kráčajúc v hriešnych chodníčkoch, či slabostiach svojich predkov a okolia. Vždy som chcel žiť dobrý, verný a statočný život, avšak prúd týchto študentských rokov ma neraz zaniesol tam, kde som vo svojej podstate nechcel byť. Všetko to bolo ešte skomplikované alkoholizmom môjho otca a vzájomnými bojmi v rodine, čo je však iný dlhší príbeh. Pre toho, kto by mal záujem, spísal som ho na tomto mieste: Pre alkoholikov, ich rodiny a ľudí, ktorí im pomáhajú. Postupne sa však atmosféra v rodine, z ktorej pochádzam, zmenila na veľmi pochmúrnu.
Na rozdiel od môjho príbehu, manželka žila v takej, mojimi slovami, radostnej rodine. Pamätám si, že keď ma prvýkrát zavolala k sebe domov, už vtedy som si uvedomil, že ako veľa sa táto rodina spoločne smeje. Tento smiech mám v ušiach až dodnes, a rád počúvam aj smiech mojej manželky. Myslím si, že spoločný smiech v rodine je znamením zdravia rodiny. Manželkina rodina, obdobne ako moja manželka, ma prijali takého, akým som bol. Môžem povedať, že popri tom spoločnom smiechu v rodine mojej manželky, som vďaka manželke a jej rodine zakúsil moc prijatia.
Ako sa to všetko v mojej hlave počas danej prechádzky vyvalilo a zaplavilo ma množstvo obrazov z minulosti, ale aj skutočnosť toho, čo žijem teraz, silno som si uvedomil, že som bol z dobroty a lásky Boha ku mne doslovne vytrhnutý „z márneho spôsobu života“. Moje fajčenie, preč. Moja občasná pijatika a žúrky, preč. Finančný nedostatok, preč. A množstvo iných neduhov spočívajúcich na mne, preč. Nie za deň, ani za dva, ale už som túto obrovskú premenu s odstupom rokov videl celkom jasne. Nech to nazveme vytrhnutím, si spásou, či zmenou môjho štýlu života, jednoducho stalo sa mi to, že som vyšiel z niečoho, k čomu by som sa nikdy na svete nechcel vrátiť. Niečo na spôsob z otroctva k slobode, z človeka milión, ktorý sa potrebuje vo svete prebiť, k istote synovstva, od smútku a neistoty k pokoju a radosti.
Bratia z reformovaných kresťanských cirkví často teologicky rozoberajú čo je to „vytrhnutie“, a to na podklade nasledujúcich biblických veršov venujúcich sa Ježišovmu druhému príchodu:
„Vtedy budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá. Dve budú mlieť na mlyne: jedna bude vzatá, druhá sa ponechá.“ (Mt 24:40-41 SSV).
„…budú dvaja na jednej posteli: jeden bude vzatý a druhý sa ponechá. Dve budú spolu mlieť: jedna bude vzatá, druhá sa ponechá.“ (Lk 17:34-35 SSV).
Nie som teologicky kompetentný rozoberať, čo je to vytrhnutie. Avšak na záver prechádzky, keď mi doslova padala sánka pred tým, čo všetko Boh pre mňa vykonal, prišlo mi na myseľ práve toto Božie slovo, že som bol z vtedajšieho márneho spôsobu života so všetkými jeho neduhmi vytrhnutý.
Prečo? Prečo práve ja? Prečo nie niektorí iní členovia mojej rodiny? Prečo nie môj oco? Prečo nie niektorí iní moji kamaráti s obdobnými cestičkami?
Myslím si, že pre nič iné, len preto, že Božia milosť pri mojej slabosti prenikla do môjho srdca a zrobila tam a robí všetko, čo je potrebné, aby som sa čoraz viac stával tým, kým má chce mať Boh, ktorý sa stal mojim Otcom.
A po tomto „Vau!“ uvedomenia si účinkov Božej milosti, mi prišlo, že čo s tým spravím, a hneď v mojej mysli nasledovali tieto Božie slová:
„Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal? Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo.“ (Ž 116:12-13 SSV).
Tak beriem tento Pánov kalich mojej spásy a aj skrz toto krátke svedectvo vzývam jeho meno, meno Ježiš, ktorý je mojim Bohom, Pánom a Spasiteľom, tým čo dal za mňa na výmenu svoj život. Kým on zobral na seba na dreve kríža môj spravodlivý trest, ja som tam vstúpil skrz darovanú milosť do jeho požehnania.
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“