Pozrime sa na svet okolo nás. Popri mnohých dobrých veciach, ktoré nikdy nesmieme stratiť z očí, môžeme vidieť aj mnohoraké zlo. Od vojen, vrážd a znásilnení, vrátane znásilnení spravodlivosti, cez sociálnu skrivodlivosť, krádeže, podvody, pomstychtivosť a klamstvá, až po hrubosť najrôznejšieho druhu. 

Už apoštol Pavol svojho mladšieho spolupracovníka Timoteja upozorňuje, že si má uvedomiť, že v posledných dňoch nastanú ťažké časy: „Ľudia budú sebeckí, budú milovať peniaze, budú chvastaví, namyslení, rúhači, neposlušní voči rodičom, nevďační, bezbožní, neláskaví, neľútostní, ohovárači, nezdržanliví, bezohľadní, bez lásky k dobru, zradcovia, nerozvážni, namyslení, viac milujúci rozkoše ako Boha.“ (2Tim 3:2 SEB). 

Obdobne sám Ježiš nás vo svojej reči o znameniach konca sveta upozorňuje: „Na svete sa natoľko rozmnoží zlo, že udusí lásku mnohých.“ (Mt 24:12 NPK).

Vôbec sa teraz nechcem zaoberať koncom sveta, či poslednými dňami, veď ako vo svojom liste píše apoštol Peter: „Toto jedno nech vám je, milovaní, zjavné: že u Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. Pán nemešká s prisľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká; on je len trpezlivý s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie.“ (2Pt 3:8,9 SSV). 

Či je ten „deň konca“ veľmi blízko, resp. či už dokonca žijeme obdobie „neskorého dažďa“ Božej milosti, a či je ešte koniec z nášho ľudského hľadiska ďaleko, ako kresťania by sme mali žiť tak, aby náš vzťah k Bohu a prístup k ľuďom boli čo najviac podobné tomu, ako ich žil náš Pán Ježiš. V jednoduchosti, milovať Boha a milovať ľudí.  

Nie všetci ľudia žijúci na našom svete sú však kresťania a nie všetci zastávajú naše názory, hodnoty a postoje. Ba dokonca aj medzi nami kresťanmi sú neraz veľké rozdiely. Niektorí z nás vedú kultúrne vojny. Iní nijaké svetské vojny viesť nechcú, ani tie kultúrne, voliac si napríklad prístup, dávajúci do popredia ohlasovanie evanjelia o Božom kráľovstve, ktorým je: „spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom.“ (Rim 14:17 SSV).

Ako sa teda máme z pozície kresťanov správať voči inak svetonázorovo orientovaným ľuďom ako sme my? Máme ich prísne napomínať, hádať sa s nimi, donekonečna trvať na svojom, či bojovať s nimi všetkými možnými povolenými spôsobmi? Alebo máme zaradiť neutrál a nechať sa viesť prúdom rieky, či hlucho a slepo druhých len milovať?

Podľa mňa, motivovať sa môžeme radami apoštola Pavla pre Timoteja: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.“ (2Tim 4:2 SSV), ale: „Odmietaj bláznivé a neužitočné škriepky, veď vieš, že vyvolávajú iba rozbroje. Pánov služobník sa nemá hádať, ale má byť láskavý ku všetkým, schopný učiť a trpezlivý v znášaní zla. Musí vedieť vľúdne naprávať odporcov; možno im raz Boh dá konať pokánie, aby poznali pravdu  a unikli z diablovho osídla, do ktorého sa dali chytiť a boli mu po vôli.“ (2Tim 2:23-26 SEB).

Niekto si povie: „Oni môžu agresívne, tvrdo a hrubo a ja im mám dobre že nie za to ešte poďakovať. Tak to teda nie.“

Zoberme si, ak je náš názorový „odporca“ napr. nejaký tvrdý liberálny ateista a my s ním argumentujeme hrubo a agresívne, s cieľom presadiť náš názor a ten jeho názor, resp. aj jeho samotného sfúknuť pod čiernu zem, aj keby sme mali pravdu, priblížili by sme tohto človeka takto viac k Bohu, alebo práve naopak vnútorne by si tento človek povedal: „Tak s takýmito kresťanmi nechcem mať nič spoločné!“?

Práve o tomto píše apoštol Pavol: „Musí vedieť vľúdne naprávať odporcov; možno im raz Boh dá konať pokánie…“. Čo by spravil na našom mieste Ježiš? Nikde v evanjeliách nie je spomenuté, že by sa hádal s mýtnikmi a hriešnikmi. Ak niekomu slovne „naložil“ od „hadov“ po „hlupákov“, tak to boli pokryteckí náboženskí vodcovia tej doby (napr. Mt 23).  

Horlivosť za Pána je dobrá vlastnosť, avšak realizovaná musí byť dobrými spôsobmi a prostriedkami tak, aby druhých privádzala k Ježišovi a nie druhých od neho vzďaľovala. Boh však viac, ako horlivosť, chce našu lásku: „…učeníci Jakub a Ján, povedali: ‚Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?‘ On sa obrátil k nim a pokarhal ich.“ (Lk 9:54,55 SEB).

Je dobre bojovať za pravdu. Ako kresťania za pravdu môžeme bojovať tak, aby pravda nie len vyhrala, čo samozrejme nie je málo, ale aj tak, aby sme pre ňu získali tých, ktorí proti nej boria. 

Pamätajme však, múdrosť argumentov má svoje limity, avšak bláznovstvo ohlasovania evanjelia o Božom kráľovstve tieto limity nemá:

„Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou.  Veď je napísané: ‚Múdrosť múdrych zmarím a rozumnosť rozumných zavrhnem.‘… Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo?  Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania… my však ohlasujeme ukrižovaného Krista… – Božiu moc a Božiu múdrosť. Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia… čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných;  čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval.“ (1Kor 1:18-29 SSV).

Karol Vojtko

Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“