J. R. R. Tolkien rovnako ako C.S. Lewis vložil do svojho magnum opus mnoho kresťanských prvkov. Samozrejme, Tolkienovo legendárium je plné tiež klasickej mytológie (Valinor ako Olymp, Númennor ako Atlantída, striedanie vekov podobné ako v Hesidovi), starogermánskej (elfovia, trpaslíci, Gandalf ako odraz Odina, Pieseň o Nibelungoch) alebo keltskej mytológie (Artušovský mýtus, elfské jazyky…) Na rozdiel od Kroník Narnie tam nie sú vložené prvoplánovo, ale je to na čitateľovi, aby ich našiel a dešifroval.
Kým v Narnii je Kristus explicitne prítomný v podobe leva Aslana, ktorý je prezentovaný ako syn Cisára spoza mora, v Pánovi prsteňov sú hlavné mesiášske postavy hneď tri, zodpovedajúce trojrozmernému vnímaniu mesiáša: a to Aragorna v úlohe kráľa, Gandalfa v úlohe proroka a Froda v úlohe kňaza.
Každý z nich zostúpil do podzemia a bol symbolicky vzkriesený: Gandalf Sivý padol v Morii v boji s Balrogom a sa vrátil naspäť v ešte väčšej moci ako Gandalf Biely; Aragorn zostúpil do Ciest Mŕtvych – podzemného tunela, ktorým od čias Isildura nik neprešiel a vyšiel živý na gondorskej strane; a Frodo bol podobne omráčený na ceste do Mordoru obrovskou pavúčicou v tuneli Cirith Ungol. Celkovo Frodovo putovanie s Prsteňom na ceste do Mordoru cez Mŕtve močariská, okolo Minas Morgulu a Cirith Ungolu až do Hory Osudu možno prirovnať ku Krížovej ceste, pričom Frodo častokrát padá pod váhou Prsteňa. A Sam mu na tejto ceste pomáha, podobne ako Šimon z Cyrény. Neschopnosť Froda samotného rozhodnúť sa zničiť Prsteň odzrkadľuje našu neschopnosť vlastnými silami dosiahnuť spásu. A Frodo napriek racionálnemu poznaniu že to nemá robiť, má sklony podľahnúť pokušeniu a nasadiť si Prsteň.
Boj dobra a zla je ústredným motívom Pána Prsteňov. Duchovná realita v Pánovi Prsteňov je preklopená do úplne očividnej reality materiálnej. V Silmarillione sa stretávame s pôvodom zla. Melkor, neskôr nazvaný Morgoth bol najväčším z anjelských bytostí a podobne ako Satan sa vzbúril proti Bohu z pýchy. Nazgulovia, Čierny jazdci, akoby boli ozvenou Štyroch jazdcov apokalypsy.
Dielo Pána Prsteňov je nielen explicitne kresťanské, ale vyslovene katolícke. Pozornému čitateľovi neujde paralela medzi hymnusom Elbereth Gilthoniel a mariánskymi modlitbami. Hymnus Elbereth Gilthoniel je adresovaný Varde, ktorá má v legendáriu postavenie kráľovnej Valarov, ktoré sú najmocnejšími z anjelských bytostí. Čitateľovi tiež neunikne paralela elfského putovného chleba lembasu s Eucharistiou.
Veľmi zvláštne miesto v Pánovi prsteňov má symbolika používania jazykov. Sám Tolkien v dodatkoch ku svojmu dielu píše, že elfské jazyky: Quenya a Sindarin sú obdobou klasických jazykov – latinčiny a gréčtiny. Tolkien na omši aj po zavedení ľudových jazykov do liturgie odpovedal na omši vždy latinsky. Kým spočiatku sa elfské jazyky v Númennore tešili obľube a králi Númennoru mali mená v elfštine, dvadsiaty kráľ Ar-Adûnakhôr zakázal používať elfské jazyky a jeho meno bolo uvádzané iba v adúnajčine (jazyku Númennoru). Odmietnutie elfštiny ako obradného jazyka bol sprievodným javom úpadku a neskôr pádu Númennoru, čo vyvrcholilo v postavení Melkorovho chrámu so Sauronom ako jeho Veľkňazom.
Tolkien nezabúda ani na symbolické načasovanie, keďže Spoločenstvo prsteňa odchádza z Vododolu (Imladrisu) na Vianoce a Prsteň je zničený na Veľkú noc, čo predstavuje počiatok nového, štvrtého veku.
Dielo Pána Prsteňov má ešte veľmi silný motív úpadku. Na rozdiel od modernistického poňatia, ktoré sa do budúcnosti pozerá s nádejou a očakávaním pokroku, Tolkienov svet je pretkaný silným pocitom nostalgie. Čím bol Númennor oproti všetkej sláve potopeného Beleriandu? A dejiny kráľovstiev Elendilových dedičov – Arnoru a Gondoru – sú dejinami postupného úpadku. Elfovia postupne odchádzajú do zámoria a enti sa už nemajú ako rozmnožovať, keďže entky sa stratili. A keďže v Tolkienovom legendáriu sa duchovná realita zhmotňuje, možno týmto motívom práve pomenúva duchovný respektíve morálny úpadok našej civilizácie.