Apolliniánsky (grécko-rímsky, antický, pozn.-prekl.) zákon sa od faustovského odlišuje tým, komu slúži. Život v mestskom štáte nemusel nevyhnutne viesť k občianstvu mesta. V Grécku by ste mali „personu“, ktorá spolu s vaším telom tvorila vašu účasť na polis a slúžila by na meranie smerom nadol k menším veciam a smerom nahor k bohom. Napríklad otrok bol telom, ale nepovažoval sa za osobu, a preto nebol súčasťou širšej politickej sómy (politickej obce, pozn.-prekl.), a smerom nahor nachádzame tých, ktorí sa dostali do božstva, ako napríklad Alexander alebo Július Cézar, ktorí získali mytologický význam prostredníctvom klasického sveta. Občianstvo mohlo byť zrušené aj aktom capitis deminutio, keď občan mohol stratiť svoju personu spolu so všetkými svojimi právami a žiť ďalej len ako telo, krvná bunka bez hostiteľa (myslite na hmotu bez formy).

Najvýraznejšou vecou, ktorú si treba všimnúť na klasickom práve, však bolo, že bolo úplne empirické. Naše právo je vedené na základe precedensu vytvoreného pred prebiehajúcim prípadom, pričom sa používajú pravdy, kde sa dá, skôr než sa uchýlime k faktom, a hotový rozsudok sa pridáva do stále sa rozširujúcej knižnice judikatúry. Tomuto sa však v mestských štátoch vyhýbali a namiesto toho sa spoliehali na politickú všeobecnú skúsenosť, a nie na presnú skúsenosť kariérnych právnikov a sudcov. Keď verejný činiteľ vydával svoje vyhlásenia ako prétor v Ríme, robil to s celoživotnými skúsenosťami v širokom výbere oblastí, a tak sa neriadil históriou práva, ale na základe jednotlivých prípadov, čo bolo výrazom ich stoických postojov, či už o tom vedeli, alebo nie. Táto momentálna povaha každého prípadu sa rozšírila aj na samotné charaktery prétorov zvolených do funkcie, ktorí často každý rok vyhlasovali pravidlá a postupy, podľa ktorých budú pracovať, čo mohlo mať za následok kolotoč rôznych rozsudkov s každým rokom. Nemala sa však vytvárať žiadna zásoba zákonov, a tak existovali prípad od prípadu, rok od roku, a ak sa im to podarilo, tak aj okamih od okamihu, a to by sa vzťahovalo aj na každý grécky mestský štát, ktorý mal tak rôznorodý charakter práva a politiky, že by to v prvom rade spochybnilo pojem „grécke a rímske právo“.

Pre ústavy a právne kódexy stanovené napriek tejto teórii, pre kódexy pripisované Lykurgovi a Drakonovi a rôznym rímskym kráľom v ságach, Solónovi a Pittakovi v roku 500 by bolo typické západné myslenie, keby sme ich vyhlásili za základy niečoho podobného anglickému právu, na rozdiel od jednoduchšieho faktu, že ide len o deklarácie moci. Ovládnutie práva kdekoľvek umožňuje manifestovať vaše ideály a v Grécku a Ríme to nie je o nič menej významné. Z Drakonových zákonov a zákonov Decemvirov v Ríme boli zákony politickými zákonmi pre oligarchiu, zatiaľ čo pre Solóna znamenali politické zákony pre démos a títo dvaja pôsobili ako figúrky v priebehu vekov pre dve strany ľudí.

V prípade Ríma môžeme vidieť, že Tacitus považoval Decemvirovcov za koniec „správneho práva“, keďže nasledujúci „tribún“ ďalších desiatich zákonodarcov po jeho páde dostal nekonečnú krížovú výpravu podkopávania z „lex rogata“, ľudového práva, a zodpovedá záležitostiam Solónovej krížovej výpravy proti Drakonovi v Aténach a celému aténskemu presadzovaniu demokracie. Keď Rím plne dozrel na civilizačný mestský štát, nachádzame vedľa lex rogata lex data, správcovské právo prétora, ktoré v Ríme takmer vymazalo Dvanásť tabuliek, pretože sa rýchlo stalo centrom právnej infraštruktúry Ríma a spájalo sa s rôznymi zákonmi týkajúcimi sa iných mestských štátov v prétorovom Jus gentium, práve cudzincov. Keďže Rím sa rýchlo stával impériom, väčšina mestských štátov a malých osád podliehala týmto pravidlám ustanoveným v Ríme. V roku 130 n. l. Hadrián vydal edictum perpetuum, ktoré rímske právo takmer petrifikovalo, keďže napriek možnosti prétorov stále vyhlasovať svoje právo roka, v konečnom dôsledku a navždy podliehali písaným cisárskym textom.

Ak to zhrnieme, klasické právo je právo okamihu, sudcovia by boli vybraní od tých, ktorí majú širokú históriu osobných skúseností, aby zvážili to, čo bolo všeobecne pozorované ako bežné a opakujúce sa udalosti, ktoré si nevyžadovali ďalšie skúmanie právnych nuáns. Preto netrávili svoj čas budovaním masy judikatúry, ale namiesto toho sa zameriavali na charakter tých, ktorí by mali byť spôsobilí vyhlasovať právne rozhodnutia. Spengler považuje právo za jedinú systematickú vedu apollinskej (klasickej, grécko-rímskej) kultúry, ktorá sa začala hneď po tom, ako Archimedes zaokrúhlil matematiku, a rozvíjala sa až do svojho zdokonalenia v roku 130, po ktorom sa postupne a alchymisticky pretransformovala do náboženského práva Východu, aby pozorovala jar magickej (orientálnej, sýrsko-iránskej) kultúry.

Článok pôvodne vyšiel na Substacku Spenglarian.Perspective. Jeho slovenský preklad vychádza so súhlasom autora.

Pozri si staršíe diel tu: