Dnes pokračujeme v seriáli o kultúre a zákonoch jednotlivých vysokých kultúr podľa Spenglera. Magická kultúra, ako ju nazval, predstavovala to, čo môžme nazvať sýrsko-iránsku orientálnu civilizáciu a formovala sa od Alexandrovho dobytia Perzskej ríše a rozpustila sa kolapsom Abbásovského kalifátu.Pre Spenglera predstavuje základnú jednotku politickej organizácie u apolliniánskej (grécko-rímskej) civilizácie mestský štát, u magiánskej (sýrsko-iránskej) civilizácie náboženskú obec (cirkev/moslimskú ummu) a u fastovskej (fransko-latinskej) civilizácie národný štát.
Magiánské (sýrsko-iránske, pozn. prekl.) právo je veľmi jednoducho povedané funkciou svätých textov každej náboženskej cirkvi. Výrazne kontrastuje s klasickou perspektívou práva, pretože spochybňuje inak definitívnosť klasických jurisdikcií, právnych identít a stoického empirizmu v snahe prispôsobiť sa abstraktnejším a ideálnejším formám organizácie.
Právo polis vnímalo občana ako súčasť politického telesa a človek bez takéhoto občianstva v rámci mesta alebo obce, ktorý mu prisahal vernosť, bol barbarský a primitívny. Magiánské náboženstvá, ktoré vyrástli v Sýrii a Palestíne a na celom Blízkom východe, však prevzali právo Ríma a transformovali, na oko decentralizovali, právne systémy postupne na to, že sa riadili vierovyznaniami, podľa ktorých ľudia žili. Po Hadriánovom vyhnaní Židov z Judey sa vytvorila diasporická identita, ktorá zjednotila izolované židovské komunity prostredníctvom dodržiavania Tóry. Pri kresťanoch ako podobnom, ale odlišnom príklade mohli tieto vierovyznania absorbovať mnohé tradičné, ale rozpadajúce sa populácie mestských štátov a tým nanovo definovať ich identitu, a teda aj to, koho tieto národy považovali za autoritu.
To dalo kresťanstvu veľkú silu najmä ako hnutiu decentralizovanému od jednej polis alebo dokonca od jednej etnickej skupiny v minulosti. Boli to Egypťania, Núbijci a Briti, Gréci aj Rimania a vyslúžili si veľa nepriateľstva aj od rímskych cisárskych kultov. Potom sa však dostal k moci Konštantín a celý rímsky právny systém sa pomaly pretransformoval do podoby, ktorá slúžila novému kresťanskému národu. Spengler nám ukazuje príklad manželstva: V starom klasickom práve veľmi záležalo na vzťahoch medzi dvoma polis, či sa nevesta a ženích z rôznych strán môžu vziať, preto to bola funkcia polis práva, ale v novom christianizovanom Ríme už táto otázka nebola takto formulovaná a stala sa otázkou viery; „nebol najmenší problém, aby sa Ír v Konštantínopole oženil s černoškou, ak boli obaja kresťania, ale ako by sa mohol monofyzitský kresťan oženiť s nestoriánskou (iná kresťanská cirkev) dievčinou, ktorá bola jeho susedkou v sýrskej dedine? “
Jus gentium sa stalo krížovou výpravou proti pohanom a pohanom, keď apollinský svet oficiálne zanikol a na jeho popole sa vybudoval magiánsky, a rovnako tak sa vytvorili nové obrady, ktoré mali priviesť nových konvertitov k magiánskej viere, krst, obriezka, rovnako ako občianstvo bolo obradom vstupu do polis, a keď sa na Západe začalo kresťanstvo, aj Perzská ríša sa reštrukturalizovala z jazykovej jednoty, ktorou kedysi bola, na jednotu mazdaistov (zoroastriánov, pozn.-prekl.).
Bolo na osobnostiach s veľkým duchovným postavením, aby svojim národom odovzdali zákon prostredníctvom výkladu Písma. Čím vyššie na rebríčku božskosti smerovanie pochádzalo, tým väčšia bola autorita. V Ríme bude prétor čerpať zo svojich zozbieraných skúseností, ale všetko právo, ktoré majú k dispozícii moslimovia, židia alebo kresťania, je už podrobne opísané v ich svätých knihách a je na ich sudcoch, aby usmerňovali ľudí alebo vyhlasovali dobro a zlo usmerňovaním Božieho slova, ktoré sa pomerne pružne odvodzuje ezoterickou analýzou textov pre daný prípad. Tieto knihy sa považovali za odvodené od Boha, a tak by sa do nich za povrchnými významami určite vtesnalo všetko, čo by kultúra potrebovala, a prezentovalo by sa to symbolikou, ktorú dokáže rozobrať len niekoľko Bohom vyvolených. Talmud je jedným z najžiarivejších príkladov praktického výkladu magickej viery, obsahuje názory tisícov židovských učencov, ktorí by zasvätili svoj život pochopeniu Tóry (so zmesou zaujímavých postrehov), a Hadísy, hoci nie sú vyslovene špekulatívne, rozširujú Mohamedov život so zámerom rozšíriť oblasť svätej literatúry, aby umožnili lepší výklad prorokovho života, a tak usmerniť právne vyšetrovanie.
To, že sa kresťanstvo pomaly presúvalo na západ do Ríma a severnej Európy, znamenalo, že bolo nerozlučne späté s mŕtvou Rímskou ríšou, čo znamenalo, že rozhodnutie Ríma bolo rozhodnutím kresťanstva, a aby bolo možné organizovať kresťanský národ pozostávajúci zo širokého spektra ľudí, spoločným jazykom sa medzi nimi stala latinčina. Na Východe židia takúto povinnosť necítili, mali hebrejčinu a ich zákon bol v Talmude, rovnako aj Peržania a odštiepené cirkvi v rámci kresťanstva monofyziti a nestoriáni. Tieto odštiepenecké národy na Blízkom východe boli považované za hrozbu pre väčšiu kresťanskú ríšu, ktorá ich preto odsúdila na Chalcedónskom koncile v roku 451. To viedlo k základnému napätiu, ktoré nakoniec viedlo k strate týchto blízkovýchodných kresťanských hnutí, hnutí, z ktorých sa možno za niekoľko storočí starostlivosti mohlo stať puritánske hnutie Blízkeho východu, ale namiesto toho bez pomoci západného kresťanstva, podľahlo vlne islamu ako oficiálneho puritánskeho hnutia magiánského leta, a tak sa kresťanstvo už nespájalo s púšťami Blízkeho východu, ale s divočinou Európy a fikciou večnej Rímskej ríše, zatiaľ čo islam pohltil celé ostatné náboženstvá, okrem judaizmu, do jednotného „islamského sveta“.
Článok pôvodne vyšiel na Substacku Spenglarian.Perspective. Jeho slovenský preklad vychádza so súhlasom autora
Pozri si staršie epizódy tohto seriálu: