Búrka prehrmela. Trestný zákon a diskusie o ňom začali pred Vianocami. A trvali dva mesiace. Ale nie odborné, ale politické a v médiách. Žiaľ. Koalícia opravovala opravu, keď podala pozmeňujúci návrh, ktorým menila pozmeňujúci návrh, odmietala diskutovať s opozíciou a hovorila len o obštrukciách opozície. Napokon však koaliční poslanci sami vyjadrili, že ani nevedia o čom hlasujú a spoliehajú na spravodajcu Gašpara, ako im ukáže. O takej dôležitej veci hlasovať takýmto spôsobom hovorí jasne o arogancii a zneužívaniu moci absolútne koncentrovanej do rúk pár ľudí vrátane premiéra.

Pri takomto chaose horúčkovitej pomoci sebe a svojim kamarátom k beztrestnosti, opovrhovaniu legislatívnym procesom a predovšetkým ignorovaniu odborníkov na trestné právo sa ľahko stane, že vám vykĺzne spod rúk nejaký „Kraken“, ktorý si potom žije svojim životom… Takto im unikla téma premlčacích dôb v prípade násilných trestných činov a v spoločnosti zarezonovali konkrétne premlčania znásilnení. Obhajovanie skrátenia z 20 na 10 rokov po tom, keď to začala riešiť opozícia a hovorila o tom široká verejnosť bolo viac ako nevhodné. Je to výsmech do tváre všetkým ženám aj neplnoletým a obetiam násilných trestných činov, ktorí trpia takouto traumou.

Osobne žijem v usporiadanej rodine relatívne pokojným životom a svoju manželku a dcérku beriem ako krásne a vzácne Božie dary – tak, ako Boh obdarí lúku, na ktorej sú steblá trávy, tak na ňu poukladá nádherné kvietky. To sú ženy a dievčatá – kvetinky. Steblo trávy je pevnejšie a zvládne možno viac, aj tvrdšie podmienky, zaobchádzanie, nástrahy počasia, dokonca ľahšie prišliapnutie. Ale kvietok nie. Ten bol obdarovaný väčšou krásou, ale bol stvorený ako krehkejší.

Život máme len jeden. Nedá sa vrátiť ani sekunda a opraviť. So zlom, ktoré sa nám stane sa môžeme len viac či menej vyrovnať. A bolesť často pretrváva dlho… Prial by som si, aby boli kvetinky na lúke ochránené pred každým zlom, pošpinením, zlomením. Prial by som si to. Ale rovnako tak viem, že hovorím o ideálnom svete, v ktorom by neexistovalo zlo. To je však prítomné a bude do konca čias ako kúkoľ medzi pšenicou. Vždy tu budú aj násilníci, ktorí nebudú chrániť kvietky na lúke, ale budú sa k nim správať hrubo, necitlivo, pošpinia ich a zvädnuté, zničené odhodia. Je mi to ľúto, že je to tak. A je pre mňa nepochopiteľné, že vláda tým, čo spravila ide opačným smerom, ako vyspelá Európa. Možno v stredoveku, alebo kdesi v mafiánskych gangoch, alebo dnes pri odpornom obchode so ženami takto opovrhovali, alebo opovrhujú ženami, ale nie vo vyspelom demokratickom svete v 21. storočí. Každý rozumne zmýšľajúci človek musí odsúdiť znásilnenia. Myslím, že politikov si volíme aj preto, aby schvaľovali zákony, ktoré ochránia ľudskú dôstojnosť a bojujú proti násilníkom a odrádzajú ich od násilných trestných činov aj trestnými sadzbami a dlhým premlčaním týchto zločinov. Slovensko sa však vyberá opačnou cestou. Žiaľ.

Nejdem ani hlbšie uvažovať nad tým, čo musí žena prežívať, keď sa stane obeťou takéhoto ohavného činu. Musí to byť strašné. A ako som písal vyššie – máme jeden život. Jediný. A tá trauma zostáva, nedá sa vrátiť opraviť zmazať. Radšej to nejdem nijako rozoberať. Dovoľte mi len… ospravedlniť sa za to, čo vláda vymyslela a koaliční poslanci schválili. Zároveň chcem povedať, že si vás vážim. Milujem pohľad na letnú lúku s rozkvitnutými kvetinkami. Krehkými, ale neskutočne krásnymi. Vďaka Bože za kvetinky, vďaka za naše dievčatá a ženy.