Najmocnejšou silou na tejto zemi je láska. Biblická Pieseň piesni silu lásky vyjadruje krásnymi a výstižnými poetickými slovami: „Lebo láska je mocná ako smrť a vášeň lásky tvrdá ako podsvetie. Jej páľa – to ohňa plápoly, jej plamene, to Jahveho je žiar. Ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia. A keby človek za lásku chcel dať všetky bohatstvá svojho domu, len by sa opovrhlo ním.“ (Pies 8,6-7 SSV). Aj naše slovenské príslovie výstižne o sile lásky hovorí: „Láska hory prenáša.“

Spomeňme si na všetky tie neraz až fascinujúce hrdinské príbehy, o ktorých sme počuli, ktoré sme čítali, alebo sme ich mali možnosť pozrieť si vo filmovom spracovaní. Možno sme dokonca obdobných priebehov boli viac či menej účastní. Čo pohýnalo ľudí v týchto príbehoch k nezlomenej viere, k veľkej vytrvalosti a húževnatosti, k trpezlivosti, pokore a odovzdanosti svätcov, k nádeji aj v beznádeji, k rôznym nadľudským výkonom, či k odvahe, nad ktorou len žasneme? Či to nebola práve láska? Láska k blízkym, ale aj láska k neznámym ľuďom, láska k Bohu, ale aj láska k zvieratám, k prírode, či k sebe samému, veď kto nemiluje seba, len ťažko bude milovať svojho blížneho.

Apoštol Pavol o láske v liste Rimanom píše: „Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon. Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska.“ (Rim 13,8-10 SSV). Láska nerobí blížnemu zle. Láska druhého človeka nezraňuje zlom (hriechom). Láska je celkom opačná, taká, že do druhého človeka vlieva život, a nie bolesť, hnev, či inú horkosť.

Pavol nás tiež upozorňuje, že láska je viac ako poznanie, teda napríklad teológia, filozofia, či akákoľvek iná múdrosť: „…poznanie nadúva, kým láska buduje.“ (1Kor 8,1 SSV), hlavne ak cieľom poznania nie je konkrétna láska, lebo láska je vždy konkrétna.

Apoštol Peter nás vo svojom prvom liste o láske učí: „A predovšetkým majte vytrvalú lásku jedni k druhým, lebo láska zakrýva množstvo hriechov.“ (1Pt 4,8 SSV). Láska zakrýva množstvo hriechov. Táto veta je ako dvojstranná teplá deka. Jedna jej strana je, že láska toho, komu bolo ublížené, je schopná vinníkovi odpustiť a milovať ho ďalej.  Druhá jej strana je, že láska vinníka voči tomu, komu ublížil, môže postupne liečiť spôsobenú ranu.

Apoštolom lásky je však apoštol Ján. Jediný z apoštolov, ktorý mal odvahu nasledovať Ježiša až pod Ježišov kríž a stáť tam po boku Ježišovej mamy Márie. Učeník, ktorý ostal verný nie len v Ježišových výškach, kedy sa ho ľud chcel zmocniť a urobiť z neho kráľa, ale tiež v Ježišových hĺbkach, keď kráčal dolinou smrti. Ján, ktorý vo svojom evanjeliu seba samého nenazýva menom, ale označením „učeník, ktorého Ježiš miloval“. Ján, ktorý bol pri Poslednej večeri celkom pri Ježišovej hrudi a mohol cítiť tlkot Ježišovho srdca. Ján, o ktorom jeden z príbehov o jeho starobe hovorí, že keď ho poprosili, už ako starčeka, aby im niečo povedal o Ježišovi, stále dookola hovoril, že Ježiš ho miloval. A keď chceli, aby im povedal aj niečo iné, vždy len dodal, že on si na nič iné nepamätá. Ním napísané evanjelium ako i listy sú jednou veľkou rozpravou o láske: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska.“ (1Jn 4,7-8).  

Sestry a bratia v Ježišovi Kristovi, ako žijeme naše kresťanstvo, naše učenístvo u nášho Pána Ježiša? Milujeme? Ak áno, sme Boží, jeho milované deti. Ak nie, koho a kým potom sme? Odpoveď nám môžu priniesť opäť Božie Slová zachytené cez pero apoštola Jána: „Podľa tohto sa dajú rozoznať Božie deti od detí diablových: kto nekoná spravodlivo, nie je z Boha; ani ten, kto nemiluje svojho brata… Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život… Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?… Ak niekto povie: ‚Milujem Boha,‘ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“ (1Jn 3:10,15,17 a 4:20).

Našimi bratmi a sestrami sú aj ľudia zo sociálne slabých komunít, aj bezdomovci, aj utečenci, aj boháči, aj influenceri, aj ľavicoví politici, aj pravicoví politici, aj liberáli, aj konzervatívci, aj progresivci, a aj iní naši názoroví oponenti. Ich máme milovať tiež.

Pravda, vrátane pravdy podávanej hlasno a rázne, musí byť zalievaná vlahou lásky, inak v nikoho vnútri nedokáže zapustiť korene. Samozrejme, nemám na mysli nejakú sentimentálnu, nebodaj senilnú lásku, ale lásku, ktorej prameňom je Boh. Pravda a láska prameniaca v Bohu.

Raz som sa zamýšľal, ktoré slová sú najmocnejšie slová z celej Biblie. Išli my mysľou rôzne verše Písma, napr. „Láskou odvekou som ťa miloval…“ (Jer 31,3 SSV), či „…kto sa vás dotkne, dotýka sa zreničky môjho oka.“ (Zach 2,12 SSV), ale nakoniec to vyhrali v mojej subjektívnej úvahe tieto slová, ktoré vyslovil Boh Otec vo vzťahu k svojmu Synovi Ježišovi po jeho krste v Jordáne:

„A z neba zaznel hlas: ‚Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.‘“ (Mk 1,11 SSV).

Je to veta lásky, ktorá mení v ľudských dejinách absolútne všetko. Je to veta, ktorá vyjadruje nielen Ježišovu identitu, ale skrz Ježiša aj tú našu. Je to identita taká, že my ľudia sme milované deti Boha.
Skúste sa teraz do tohto trochu vcítiť, že Boh je Váš Otec a tento Otec Vás miluje. Ale to nie je stále ešte všetko. K tejto identite a k tomu, že ste milovaní, Boh skrz Ježiša pridáva, že má vo Vás zaľúbenie, čo v podstate znamená, že ste Božou radosťou. Predstavte si teraz, ako sa Boh z Vás raduje.

Sám som otcom a skrz moje otcovstvo si viem tieto veci vyobraziť celkom dobre. Síce som v mnohom nedokonalý, moje deti milujem ako viem a sú mojim potešením a radosťou. Tiež som mal možnosť zažívať, že som bol potešením a radosťou mojich rodičov. Som presvedčený, že takto vníma aj Boh nás, ale ešte s oveľa väčšou intenzitou, keďže je Boh, ktorú keby sme naplno prežili, najskôr by nás to od lásky a radosti zabilo. Avšak stať sa aspoň malým mystikom v tejto oblasti Otcovej lásky k nám, je podľa mňa kľúčovou skutočnosťou pre žitie nášho kresťanského života, ktorého cieľom je byť podobný Ježišovi: „…kým všetci nedospejeme k jednote viery a poznania Božieho Syna, v dokonalého človeka, ktorého mierou dospelosti je plnosť Krista.“ (Ef 4,13 SEB).

Niekto si povie, no počkaj, ale tie slová povedal Boh Otec Ježišovi, ktorý vieme, že bol ako Boh dokonalý, ale ako môže mať Boh zaľúbenie vo mne, keď som spravil aj to, aj hento, a to by si ma mal vidieť, keď sa nahnevám a pod. A takto vlastne sami seba dávame pre našu nedokonalosť do postavenia, že nie sme hodní takejto veľkej lásky Boha. Boh však veľmi dobre vie, akí sme, a napriek tomu dané slová platia aj pre nás. Platia preto, lebo to povedal sám Ježiš:

„Ja a Otec sme jedno.“ (Jn 10,30 SSV). „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!“ (Jn 15,9 SSV). „Veď Otec sám vás miluje, lebo vy ste milovali mňa a uverili ste, že som vyšiel od Boha.“ (Jn 16,27 SSV). „…aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.“ (Jn 17,23 SSV). „Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“ (Jn 18, 25-26 SSV).

Slová nášho nebeského Otca: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“, sú podľa mňa najmocnejšie slová z celej Biblie, lebo sú pre nás skrz Ježiša (skrz vieru v neho ako nášho Pána, Boha a Spasiteľa, ako toho, ktorý sám je našou spravodlivosťou), vstupnou bránou do Božej otcovskej lásky a radosti.

Práve vedomie toho, že nás Boh všade, za každej situácie a v každom čase miluje tak, ako miloval Ježiša, a že sme jeho radosťou, je tou najsilnejšou skutočnosťou – pravdou, ktorú môžeme v živote zakúšať, a vďaka ktorej sa postupne dokážeme premieňať na čoraz dokonalejší obraz nášho Otca. Otca, ktorý je Láskou samou (1Jn 4,8 SSV). Láskou, ktorej páľa – to ohňa plápoly, jej plamene, to Jahveho je žiar. Buďme mystikmi, nech nás tento oheň Božej lásky roznecuje, hreje, očisťuje a premieňa.

Karol Vojtko

Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“