Dostali ste sa do parlamentu po dlhšom čase znovu. Je to rozdiel oproti parlamentu v ktorom ste boli v minulosti?
Je to veľký rozdiel. Samozrejme, tým nechcem povedať, že zmenil sa len parlament. Je fakt, že ja som o 13 rokov starší (smiech). Mám 77 rokov a vlastne generačne tam už celkom možno ani nepatrím. Všetci tí poslanci sú omnoho mladší. Ale zmenilo sa to… Veď za čias Mečiara to nebolo jednoduché. Tam tiež bolo obrovské napätie a veľké hádky. Ale teraz mám pocit akoby tam zostúpil nejaký mrak zla, alebo takej tuposti.
Proste ten parlament vykrikuje. To, čo preniká na verejnosť, to nie je všetko. Ja tam sedím, počujem, tie nekultúrne výkriky a poznámky. Považujem to za súčasť celkového vyhoretia Slovenska.
Odkiaľ sa zobralo to politické barbarstvo? A čo považujete za najväčšie zdroje odkiaľ to pramení?
Helmut Kohl sa svojho času, ešte keď bol kancelár, označil za posledného Európana na západnom európskom politickom nebi. Myslel tým, že je posledným politikom, ktorý zažil ešte hrôzy druhej svetovej vojny, zničenú Európu a videl ten zápas, boj o materiálne a duchovné znovuzrodenie Európy.
Ja si myslím, že teraz končí moja generácia ľudí, ktorí zažili zápas s komunizmom, kedy si človek veľmi nemohol vyberať, musel sa rozhodnúť buď pre takú alebo onakú pozíciu, ale musel sa skrátka vyhraniť. A teraz tá generácia končí. Tá optimistická správa je, že vlna pragmatizmu a oportunizmu, ktorá tu posledné roky vládne, že sa pomaly napĺňa. Ona tiež po čase vyhorí. Dnes sme v takom vákuu, chýba tu ideál, chýba tu niečo, zjednocujúce.
Treba túto krízu vydržať, alebo sa jej postaviť?
Stále verím, že kresťanstvo je tu prítomné. V osobe pápeža vidím, že prináša novú paradigmu Cirkvi a kresťanstva: ísť do sveta. Nebyť na svojich uzavretých univerzitách, ale mať odvahu ísť do kontaktu s iným svetom. Kresťanstvo si takisto prechádza obnovou. Tie škandály, čo sa desaťročia tutlali, tento pápež úplne otvoril, hoci už za Benedikta sa to začalo, František to úplne otvoril. Je to ďalší znak, nádej na obnovu.
Každá obnova musí súvisieť s uznaním si chýb. Potom je kríza (pozn.: kňazských a rehoľných) povolaní v tej západnej civilizácii. Cirkev musí hľadať nové formy. To nie sú znaky tých veľkých reholí, ale to bude niečo iné, ešte nie úplne jasné. Čiže ja som presvedčený, že kresťanstvo sa znovu zaskvie ako niečo, čo bude potrebné pre túto západnú civilizáciu, a tá pochopí, že bez kresťanstva to nepôjde.
Pretrvávajú ešte a doznievajú prvky sebectva, proste obohacovanie seba poprípade nejakých svojich rodinných príslušníkov. Čiže momentálne prežívame dobu veľkého vyhoretia. A vidím to na osobnostiach. Na Slovensku žije strašne veľa zaujímavých ľudí. A keď chodím po Slovensku, tak sa vraciam vždy nadšený. Koľko múdrych, dobrých, zaujímavých ľudí tu je. A rovnako medzi veriacimi zbožných.
Ale my máme krízu elít. Krízu elít. A tá kríza elít sa prechádza všetkými, by som povedal, zložkami spoločenského a duchovného života. Čiže toto je veľmi zaujímavý čas. Čas obrovského zápasu a čas aj otáznika, že kam sa to pohne. Či sa nejakým spôsobom naštartuje nejaká nová generácia. Každá generácia vyrastá ale na nejakých ideáloch a na nejakých vzoroch. Ja som tak patril do generácie tých velikánov. By som povedal väzenských, ako bol Jukl, Korec, Krčméry a ďalší, Trstenský, Šmálik, Hanus, Srholec…
Alebo môže vzniknúť takisto ako prejav odporu voči tomu, čo zažívala posledné roky.
Ja si myslím, že dnes tie vzory chýbajú, ale je tu podľa mňa nádej, že vznikne generácia, ktorá sa postaví proti tomu všetkému, čo my prežívame a čo priniesol nielen náš postkomunistický život, ale to, čo prinášal vôbec život.
Je to na vás.
Ako sa však má kresťanstvo otvárať novým podnetom, aby nestratilo svoju identitu. Lebo napríklad americký mysliteľ, v súčasnosti pôsobiaci v Maďarsku, Rod Dreher, prichádzala k opačnému záveru a vychádza aj z myšlienok bývalého pápeža Benedikta, tvrdiac, že najpodstatnejšie pre kresťanstvo je uchovať si ten poklad viery, vydržať tú krízu, aby ten poklad viery ostal a nerozriediť ho.
Ja mám Roda Drehera rád, aj sa poznáme, aj sme spolu robili nejaké rozhovory, ale myslím si, že toto je politika a filozofia čínskeho múru.
Čína sa pod tlakom mongolských nájazdov jednoducho uzavrela tým múrom a potom zrazu zbadala, že svet je niekde úplne inde. Ak kresťanstvo nevydrží konfrontáciu so svetom, tak potom sa už vyčerpalo. V konfrontácii musí nejakým spôsobom ukázať, že je ešte schopné, ešte prítomné. A že je z životaschopné. Čo je. To nie ja som presvedčený, ale Kristus povedal, že brány pekla Cirkev nepremôžu.
Znakom každého zrelého človeka je, že vie byť sám sebou, ale zároveň dovolí tomu druhému, aby sa v jeho prítomnosti cítil slobodne. V takejto atmosfére potom sa môžu rodiť aj veľké konverzie. Nikoho nedotiahneme násilím, už nikoho.
Pápež František prináša ten rozmer, že zdôrazňuje to kráčanie Ježiša s emauzskými učeníkmi. Že s nimi kráča, má trpezlivosť a postupne im otvára oči.
Spomenuli ste európsky rozmer spoločensko-politickej krízy. Čo vnímate ako najväčší problém, s ktorým sa borí v súčasnosti Európa. Nedávno sme mali voľby do Európskeho parlamentu. Aký odkaz odovzdali európski voliči?
Benedikt XVI povedal, že Európa je príbeh. To je pre mňa najkrajšia definícia Európy ako príbeh, ktorý má svoje vzostupy a má svoje pády. Ale veľkosť Európy je v tom, že po hrozných pádoch sa dokázala vždy postaviť na nohy a ísť ďalej. Keď hovorím o Európe, myslím pritom aj Ameriku. To znamená prečo Európa vytvorila Ameriku a tá civilizácia je západná civilizácia.
Západnú Európu takisto zrejme čaká nejaké vyhoretie aj z obrovského nasadenia pre konzum. Toto vyhorí a začína sa to prejavovať nárastom radikálnych, nacionalistických síl, ako je v Nemecku, Francúzsku Taliansku, Británii, Amerike. Migrácia asi zohrala nejakú rolu, väčší problém je však vyhoretosť, ktorá vedie k radikalizmu. Vidíme, že Amerika prežíva túto krízu akoby strácala svoju dušu a svoje postavenie.
Ale nemali by sme sa pozerať na západ len z jedného hľadiska. Západ je pre mňa stále neuveriteľným humanistickým prostredím. Teraz videl som teda dve olympiády. Jednu pre športovcov zdravých a jednu pre paraolympionikov. Keď sme videli úvodný ceremoniál paralympiády, tak sa ukázal obrovský posun humanizmu, vtiahnuť ľudí, ktorí boli odstavení väčšinou. A potom pri tej zdravej olympiáde som si znovu uvedomil koľko atlétov pochádza z úplne malých ostrovov, ako dostanú možnosti v Amerike, aby dosiahli nejak svoje sny a išli za nimi.
Často sa totiž Európa redukuje len na tie morálno-etické hodnoty. Áno, sú to problémy, ale oni doznievajú v Európe. Aj v Británii vidia kam to vedie. V Rakúsku prijali zákon, ktorý zakazuje hovoriť o nejakých stredných rodoch a vracia sa ku klasickej literatúre, a to isté je v Nemecku, hoci ešte pred niekoľkými rokmi presadzovali to nejaké strednorodové oslovenie.
Ľavičiarske vlny sme prekonali aj predtým a túto prekonáme takisto.. Treba ju uniesť, ale toto nie je celá západná Európa.
Zhodnotili ste teraz celkovo stav našej západnej civilizácie. Ako vnímate ruskú civilizáciu?
Východná civilizácia je silná vo svojej duchovnosti a hĺbke.
Je tam ale zásadný rozdiel v tom, že západná civilizácia bola pripravená stále sa otvárať pre nové podnety. Boli tam krvavé zrážky ako osvietenstvo a vznik protestantizmu, ale bol to hnací motor západnej civilizácie, že sa dokázala otvárať, že neustávala na istých hodnotách.
Pričom tá Byzancia, áno, veď Rusi majú svoju veľkú literatúru a majú svojich velikánov, ale pozrite ich osudy, všetci skoro do jedného boli prenasledovaní alebo odišli do exilu.
To mocenské nastavenie, ruské, imperiálne a byzantské, bolo vždy ideologické, ako za cárizmu, za sovietov, tak aj teraz. To je ich civilizácia.
Nehovoriac o tom, že tam stále ľudský život nemá veľkú hodnotu. To nie je len Ukrajina, pred tým bolo Čečensko. To bolo už za Putina. Pozrite si, ako zrovnali so zemou Groznyi a v Čečensku dosadili Kadyrova. Alebo Aleppo. Ak by sa Budapešť bola viac bránila, aj ju by boli zrovnali so zemou. Čiže v tomto smere treba vidieť tú aziatsko-byzantskú civilizáciu, ktorá proste neberie ohľad na hodnoty, ide za mocou, za víťazstvom, za rozširovaním impéria.
Spomenuli ste, ako sa naša civilizácia vie otvárať ľuďom. Často sa Európska únia, až príliš otvára ľuďom, ktorí pochádzajú z iného civilizačného prostredia. Konkrétne tu máme horiace mestá, vlnu nepokojov v Británii, najnovšie v Nemecku, početné útoky nožom, následkom aj toho v Durínsku, v Sasku vyhrala AFD. Ako Európa zvláda alebo nezvláda migráciu a aký by mal byť náš postoj k problematike migrácie?
V prvom rade, neviem, či to je len problém migrácie, tieto veci, ktoré ste hovorili. Pretože ja som zažil ten november 1989, ten biblický zázrak a celé tri desaťročia, ktoré sa niesli v znamení jednoty, radosti, zjednocovania a proste takého vyčerpania zo Studenej vojny a zo všetkých tých konfliktov. Akoby sa ľudia nasýtili toho pokoja, toho zjednocovania.
Vraciame sa k vojnám. Vidíme tu ruskú agresiu na Ukrajine. To je agresia, ktorú začali Rusi a zostáva po nich spálená zem. Potom Blízky východ, Afriku, vzťah medzi Azerbajdžanom a Arménskom. Znovu sa tam vraciame k tomu, že víťazí ten silnejší, čo má väčšiu armádu.
Ľudia stále prechádzajú tými fázami: sú chvíle pokoja a radosti a potom už ako by Diabol do toho vstúpil a zase sa ľudia potrebujú kynožiť, aby zase začínali od nuly.
Načali ste tému Ukrajiny a je známe, že s pánom Vladimírom Palkom máte odlišný pohľad. Aký by bol najlepší spôsob na dosiahnutie mieru za súčasných podmienok?
Zelenskyj podľa mojej mňa reprezentuje, náladu a nastavenie celej Ukrajiny. Vie, spolu s armádou, že pokiaľ prehrajú, Rusi obsadia Ukrajinu, demilitarizujú ju. Nasedia tam nejakých obrazne povedané biľakovcov. Ukrajina teraz zápasí o svoje bytie a nebytie. Z prejavu Putina na začiatku vojny rezonovali dve jasné tézy. Za prvé ukrajinský národ neexistuje. Za druhé tam je nacizmus, to slovo stále v Rusku rezonuje. Im ide teraz o krk ako národu. Ja si myslím, že Rusi neustúpia a kým sa do toho nezapoja svetové veľmocí, dovtedy si veľmi ťažko si predstavovať, že sa tam bude jednať.
Čiže zatiaľ tú situáciu vidím ako neriešiteľnú, patovú až apokalyptickú.
A vidíte vôbec možnosť dosiahnuť prímerie a zastaviť zabíjanie povedzme mladých mužov v našom veku?
To je úplná katastrofa. Tam zanikne jedna generácia ľudí. Aj v Rusku to možno nebudú tak cítiť, lebo ich je veľa, ale v Ukrajine zanikne jedna generácia. Mne raz Ján Čarnogurský spomínal, ako na cintoríne v Rakúsku z prvej svetovej vojny videl celú jednu generáciu mladých vykynoženú. To má strašný dopad na kontinuitu národa a štátu a na jeho rozvíjanie. Zároveň z Ukrajiny strašne veľa ľudí odišlo, čím obyvateľstvo kleslo takmer na polovicu.
Mier, ja si myslím, že je možný len pri obrovskom tlaku svetových veľmocí. Ale zatiaľ sa každý na to pozerá nejak veľmi opatrne.
Na Slovensku má otázky vojny a mieru v kompetencii hlava štátu ako vrchný veliteľ ozbrojených síl. Vy sám ste viackrát kandidovali na funkciu prezidenta. Som takto plynule premostil (smiech) Aké očakávanie Vy kladiete na človeka prezidentského formátu?
Pozrite, budem úprimný. Hoci ako bol Havel človek slabý, hoci ako mal svoje slabosti ľudské a poklesky, to netreba zakrývať, ale v niečom bol naprosto ojedinelý.
Bol si vedomý toho, že on proste zlyháva, ale mal aj vnútornú pevnosť, až do smrti zostal veľmi zaujímavým človekom. On zostane symbolom Nežnej revolúcie, tomu už nemôže nikto zabrániť. My sme sa tu snažili stále dostať na prezidentský stolec slovenského Havla, nepodarilo sa to. Tým nechcem povedať, že ja by som bol slovenský Havel, ale nepodarilo sa to a preto ja dnes už nekladiem také vážne morálne nároky na funkciu prezidenta, lebo viem, že veľa od toho nemôžeme očakávať.
A súvisí to aj s tou priamou voľbou, kedy niekedy si kladiem otázku, či by Havel zvíťazil priamou voľbou. Je to pravdepodobné, že by nevyhral.
Bol by návrat k parlamentnej voľbe hlavy štátu alebo inej formy nepriamej voľby hlavy štátu lepší?
Zatiaľ nie. Pri prvej voľbe po novembri 89 bol problém, že prezident musí mať 90 hlasov. A tých 90 hlasov, to nie je jednoduché. V iných krajinách to je tak, že keď nie na prvé a na druhé kolo nemá 90, tak sa ide na absolútnu väčšinu, či 76.
No ale pri tej 76-ke by sme mali Smerákov a nikoho iného. Čiže zatiaľ by sme prehrávali rovnako. Čiže ešte v tej priamej voľbe máme niekedy nádej, že vyhrá niekto iný. Je to ťažké tu na Slovensku.
Predchádzajúce prezidentské voľby konzervatívne prostredie zaskočili a konzervatívci sa nevedeli zhodnúť na prezidentskom kandidátovi. Čo spraviť, aby sa to v ďalších voľbách nestalo? Prebiehajú v kuloároch takéto úvahy?
Môžu prebiehať, ale to bol problém aj KDH. Všetci nám hovorili, prečo KDH je tak slabé, prečo nemá 30 alebo 40 %? Lebo KDH nie je schopné byť podľa mňa populistické. Také, ako ho založil Čarnogurský a ako sme ho potom ďalej budovali, bolo to trošku intelektuálne hnutie, ale bolo to hnutie, ktoré išlo, by som povedal, vhod či nevhod za svojim videním.
My by sme neboli schopní byť populistami, my by sme neboli schopní nejakým spôsobom hovoriť veci, za ktoré by sme sa museli potom za rok, a za dva hanbiť. Môže vyrásť niekto, kto zostane verný tejto línii, nebude populista? Ja si pamätám, ako v 1998 Dzurindovi radili, aby bol malým Mečiarom. Populistom. Tak sľúbil dvojnásobné platy, ktoré sa samozrejme splnili, ale infláciou (smiech). Nie jeho splnením sľubu. Čiže toto je problém, ako mať superkonzervatívneho kandidáta, ak nemá byť populista, aby strhol to prostredie.
No a potom tie naše slovenské osobnosti. Všetky sú také nedokončené – Tiso, najvzdelanejší človek svojho času. Sidora odstavili. Husák si prešiel väzením a mučením, mohol byť slovenský Kádar, Mečiar mohol byť otec zakladateľ a založil republiku na nenávisti. Akoby to nevieme dotiahnuť do konca, aj naši športovci často inkasujú gól v poslednej minúte-dvoch.
Potom by som prešiel na ďalšiu tému a tou je dialóg s liberálnym táborom. My sme mali na našom portáli zaujímavé výmeny názorov v tejto téme. Vy ste vnímaný mnohými ako stelesnenie tohto dialógu. Keď klasických liberálov zväčša nahrádzajú alebo vytlačujú progresívci, tak aké limity má tento dialóg a pokiaľ sa dá s nimi spolupracovať?
Pozrite, percentá progresívcov, sú niekde okolo 20 % a ďalej nerastú, nemali by sme to preceňovať. Keď po týchto voľbách v septembri, 2023 sme začali rokovať, či je možná iná vláda, tak ma zavolal Michal Šimečka, ktorého ja poznám od detstva.
Ja som mu povedal, že hľadajme cesty k sebe, ale my nemôžeme prijať nič z toho vášho programu. Tam je naša čiara, za to nemôžeme ísť. On povedal, že si vie predstaviť z toho ustúpiť v záujme dobrej veci, demokracie. Jediná vec, kde som mu dal za pravdu, bola situácia žien, ktoré majú svoje dieťa, ale zmenia orientáciu. Aby sa neprijal žiaden zákon, ktorý by zakazoval lesbickým párom mať deti, lebo nemôžem odobrať matke dieťa, ktorá teraz žije ináč.
Čiže toto bola vec, kde som hovoril so Sulíkom, ktorý takisto povedal, že oni majú iné názory a vedia si predstaviť, že no čiže za takýto podmienok si viem predstaviť, že by sa išlo rokovať o zostavení vlády. Čiže to je vec, ktorú zase treba aj povedať, že to nebolo ako, že my sme im podpisovali bianko šek.
Práve v čase, keď doznievala streľba na Zámockej tak sa vytváral tlak na to, aby sa zákonom upravilo spolužitie osôb, ktorí sú orientovaní na osoby rovnakého pohlavia. Ako by ste vy riešili tento problém? Lebo na jednej strane máme definíciu manželstva, na druhej strane tí ľudia sa dožadujú riešenia nejakých praktických záležitostí.
Tak ja som jasným zástancom toho, že manželstvo je v židovsko-kresťanskej tradícii vzťah muža a ženy a nakoniec tak to je aj v našej ústave. Pokiaľ by išlo nejakým spôsobom legitimizovať vzťah dvoch ľudí rovnakého pohlavia, pokiaľ ide o nahliadanie do zdravotných materiálov, prípadne dedenie, tak tam by som nemal problém. My nie sme katolícky štát. Dnes nemôžeme povedať, že máme problém s rozvodom. Akceptujeme realitu, že ľudia sa rozvádzajú. A čo my chceme teraz? Keby sme sa dostali k moci, tak zrušíme rozvod, veď to nejde.
V rozprave k zákonu z dielne kresťanskej únie o rodných číslach ste ho odmietli podporiť. Uviedli ste, že tento návrh zákona problémy týchto ľudí nezohľadňuje, neberie ich do úvahy. Ak tento zákon ublíži čo len jednému človeku, tak s ním mám problém. Avšak napríklad rozvody tiež ubližujú tým maloletým deťom.
No tak moment, ale pokiaľ teda máte dve možnosti, že jedna vec, že zakážete rozvody, druhá, že tí ľudia sa budú biť a vytvoria doma neznesiteľné peklo pre to dieťa, tak potom som za rozvody.
To aj Cirkev hovorí, tak radšej sa rozveď. Rozluka. Samozrejme, že s tým súvisia potom tie dopady, ktoré sú traumatické pre deti. Môj synovec sa tomu venuje, Jozef Mikloško, od neho viem, čo sú to za traumatické problémy, ale momentálne 46 % manželstiev sa na Slovensku rozvádza. Čiže to je problém, to je znovu celospoločenský problém, to nie je len problém nejakého západného vplyvu. To tu vyrástlo, začalo to za komunizmu. To je problém proste niekde, ktorý väzí úplne inde.
K tomu zákonu. Tých ľudí je strašne málo, ale nech ich je na Slovensku desať, ale do tej desiatky sú nejakí takíto, ktorí sú ináč geneticky vytvorení a ináč sa cítia. Tento zákon ich dával akoby mimo.
Keď som ja povedal v tej diskusii, že keď ublíži len jednému človeku, že ja mám s tým problém a za tým si stojím, tak istá poslankyňa povedala, že tak každý zákon niekomu blíži. Tak to je pre mňa neprijateľné, pretože áno, každý zákon niekomu ublíži. Aby v 50 rokoch niekomu ten zákon ublížil a stratil 15 rokov života vo väzení, hroznom a podobne. Čiže v tomto smere zákon nie je. Evanjelium hovorí, že ak čo len jedného človeka urazíš, tak si ublížil mne. Tu treba byť veľmi opatrný. A vtedy v tých dňoch práve pápež František povedal na adresu týchto gender, že treba ich vtiahnuť do života.
A toto je ten problém, ktorý si ja uvedomujem a o ktorom priznám sa, premýšľam a nemám ešte ucelený názor. Podobne ako pri paralympiáde, je to veľký krok západnej civilizácie, vťahovať týchto ľudí a dávať im pocit, že aj oni môžu pretekať, oni môžu byť súčasťou toho obrovského diania. Aj tej krásy olympijskej.
Ostaňme pri tej slovenskej politike. Lebo Vy ste tiež prešli zaujímavou politickou trajektóriou. Nestáli ste úplne pri zrode KDH, boli ste najskôr vo VPN, potom ste prišli do KDH, potom prišiel ten rok 2008, kedy ste vlastne s Vladimírom Palkom, s Rudolfom Bauerom, s Pavlom Minárikom naopak zase odišli z KDH a založili ste Konzervatívnych demokratov Slovenska. Považujete tie dôvody, ktoré vtedy za tým stáli spätne za natoľko dôležité, že toto rozhodnutie by ste spravili aj teraz?
Áno, spravili by sme tak aj teraz, ale treba vidieť, v čom bol náš odchod v 2008. z KDH. Odišli sme zo strany, ale zostali sme parlamente. No, v 2006. sme videli, že celé to hnutie ide kamsi inam. Predsedníctvo bolo rozdelené, bolo 11 členov predsedníctva, 5 sme boli proti, 5 za a Hrušovský váhal. Hrušovský sa potom pridal za to ísť so Smerom, lebo to hnutie, tá štruktúra, on si uvedomil, že ak sa nepridá, tak to tam prehrá. My sme vedeli, že KDH je na rázcestí, či hnutie pôjde so Smerom, alebo bude si držať nejakú svoju líniu a preto sme odišli. Bolo to vtedy správne hnutie. Samozrejme, nič sme tým nedosiahli. Takže sme to založili (KDS, pozn redakcie), mali sme pekné logo, čo nám urobil Cipár, moja žena má doteraz tričko.
Ale potom neskôr v jednej čínskej reštaurácii sme sedeli Vlado Palko, Paľo Minárik a ja. Zrazu Vlado Palko povedal, že dávam hlasovať o tom, že Konzervatívni demokrati Slovenska zanikajú. Všetci sme zdvihli ruky, zavolali sme Rudovi Bauerovi do Košíc, že takto sme hlasovali, či sa pridáva, pridal sa. Čiže pri dobrej večeri sme to elegantne skončili. Nevraciam sa k tomu nejaký frustrovaný. Prehrali sme, ideme ďalej. Čo musím teraz ale povedať, že vtedy takým lídrom toho odporu voči spolupráci KDH so Smerom bol Vlado Palko.
A Vlado Palko dokonca potom sa chcel vrátiť do KDH, lebo Rada KDH nás odsúdila, a vyzdvihla tých, čo chceli ísť so Smerom. Jeho podmienka bola, aby kádeháci zobrali späť to uznesenie. A dnes Vlado Palko je na strane Smeru. Zdá sa mi, že sa to úplne otočilo, vytvára atmosféru, že KDH je to mimo a Smer je ten, ktorý vytvára politiku mieru. Čo je všetko, ja neviem, ako sa k tomu názoru mohol dopracovať. Raz som len tak žartom povedal, že dnes sa Vladovi Palkovi musí ospravedlniť nie KDH, ale naopak.
Bolo by pekné, keby ste našli spôsob si znova podať ruky a nájsť zmierenie. Veď ste spolu vtedy toľko preskákali.
My sme dospelí ľudia a sme názorovo vyhranení. Ja mám 77 rokov, Vlado Palko má 67. Proste názorovo sa nestretáme. Keď ho stretnem, ja mu podám ruku. A aj Jánovi Čarnogurskému. Ja nenosím v sebe nenávisť. Ale to názorové vzdialenie je také, že hovoriť o nejakej jednote by nebola pravda. Bolo by to klamstvo. V tomto smere zase sa treba skloniť pred realitou. Samozrejme naše životy sa ešte nekončia.
Pápež František hovorí, že homosexuálny spôsob života je hriešny, ale napriek tomu, máme inak orientovaných ľudí prijať s láskou.
My žijeme, v tom je táto doba pekná a v tom závidím vám ako generácii, že je to niekde na úvrati, že je to niekde, kde sa všetko rozhoduje dnes aj o západnej civilizácii, aj o Slovensku, aj o Cirkvi. A že do toho treba ísť s pokorou, ale slobodný. Že proste pri takýchto historických situáciách treba počúvať.
V čom vidíte nádej pre našu západnú civilizáciu? Odkiaľ smeruje tá nádej na revitalizáciu našej civilizácie?
Na prvom mieste treba vidieť, že sú tu globálne nebezpečenstvá. Po prvé, tu môže vzniknúť taká vojna, že tu nezostane kameň na kameni. To je dnes reálna hrozba v súvislosti s vojnou na Ukrajine, ale to sa môže rozšíriť. Čiže ja si uvedomujem, že fatimské zjavenie zatiaľ nebolo naplnené a že pápež František, čo bolo nepochopiteľné pre mňa, on z Argentíny, akonáhle ho zvolili za pápeža, hneď zasvätil svoj pontifikát v fatimskej panne Márii. On bol vo februári zvolený a hneď v marci, 25. marca, ho biskupi na čele s patriarchom portugalským zasvätili vo Fatime Panne Márii.
Čiže on nesie v sebe nejaký príbeh alebo nejaké videnie a tušenie. A to tušenie nemusí byť veľmi optimistické.
Potom druhý globálny, absolútny problém. To je ten tretí svet, tá klíma sa tam tak mení, že to sa odhaduje, že to budú desiatky, možno stovky miliónov ľudí, ktorí zo zúfalstva sa vydajú na cestu. Ak pápež dnes hovorí, že odmietnúť migrantov je hriech, tak dobre, možno by som neišiel do polohy, čo je hriech, čo nie je hriech, ale znovu ten pápež možno predvídal, že sa tomuto nevyhneme. Že to je taká vlna, že sa tomu nebude dať vyhnúť. A teda tá Európa kresťanská bude vystavená tejto konfrontácii a skúške. Ale ja stále som presvedčený, že brány pekelné ho nepremôžu. Ja som to videl za komunizmu. Pád komunizmu bol biblický zázrak.
Je pravda, podľa mňa, že bol vykúpený, podľa mňa ten zázrak bol spôsobený tými miliónmi obetí a modlitbami a utrpením, že ten kalich utrpenia sa v očiach Božích proste naplnil a ako domček z karát to padlo bez výstrelu. Akým spôsobom sa Európa obnoví, akým spôsobom znovu nájde kresťanstvo, akým spôsobom kresťanstvo vykročí do ďalšej éry, to neviem predpovedať a možno to bude naozaj za cenu takého utrpenia ako bolo za komunizmu, ale proste “dúfajte, ja som premohol svet”.
A ja si myslím, že vo všetkých týchto skúškach, ktoré nás asi čakajú bude záležať, nakoľko človek bude vnútorne sústredený, vnútorne zjednotený, nakoľko bude mať okolie a priateľov a nakoľko sa bude spoliehať vnútorne. To budú možno veľké chvíle tých stretnutí s Pánom Bohom a až možno také mystické, kedy si ľudia uvedomia, že to je jediný pevný bod vo mne. Čiže bude to možno dramatická doba, ale nádherná doba a doba veľkých svedectiev.
Za rozhovor ďakujú Andrej Kolárik a Ján Jánošík
Comment