V rámci redakcie sme sa rozhodli otvoriť diskusiu o spojenectve s liberalizmom a preto som sa rozhodol vyjadriť sa k nedávnemu článku kolegu Kolárika. Téma „politickej orientácie“ kresťanov totiž permanentne naberá na dôležitosti.

Začal by som tým, že opis liberalizmu a humanizmu v spomínanom texte mi nepríde dostatočne presný.

Autor textu dáva do jednej kategórie liberalizmus, komunizmus a nacizmus. Určite by si takáto analýza zaslúžila viac rozvinúť, predsa len, nie je to názor, ktorý človek počuje každý deň. Osobne by som sa skôr priklonil k názoru, že moderné politické filozofie majú spoločný pôvod v osvietenstve, ale vyvíjali sa tak odlišným smerom, že ich nemôžeme dávať do jednej skupiny. Ale predpokladajme v záujme diskusie, že Andrej Kolárik má pravdu.

Dostávame sa tým k ďalšiemu tvrdeniu, že humanizmus je zodpovedný za veľké tragédie 20. storočia a za smrť miliónov ľudí. Tu si opäť myslím, že autor sa mýli, a za úmrtia nemôže humanizmus, ale humanisti. Dôvod vidím v tom, že ľudí nezabíjajú myšlienky (aspoň zatiaľ, treba sledovať Elonov Neuralink), ale iní ľudia. Čiže môže byť nacista, ktorý nezabíja ľudí, aj keď má k tomu príležitosť. Zabíjanie v dejinách je vždy kombinované aj s iracionálnymi a nevyjadrenými dôvodmi, takže by som určite nepovedal, že ľudia zabíjajú pre svoje presvedčenia.

Okrem toho, pri použití rovnakej argumentácie by sme mohli povedať, že aj kresťanstvo je zodpovedné za smrť obrovského množstva ľudí. Napríklad o vyplienení Jeruzalema v roku 1099 pri ktorom bolo križiakmi vyvraždené jeho obyvateľstvo. Bolo to vinou kresťanstva? Nie, bolo to zapríčinené krutosťou a frustráciou bojovníkov, kresťanstvo poslúžilo iba ako zámienka. Podobne by som uvažoval aj pri sekulárnych ideológiách.

Rovnako sa v článku navodzuje dojem, že liberáli a progresívci sú v podstate tá istá skupina. S tým tiež nesúhlasím, príde mi ako veľká chyba, že v našom prostredí niektorí pojmom liberál označujú progresívcov a naopak. Ostal by som pri pojme liberalizmus ako pri snahe dávať ľuďom čo najväčšiu slobodu. Nemyslím si, že by sme tam mali zahrňovať nejaké konkrétne predstavy o spoločnosti, aké  majú progresívci. Môžeme sa baviť o tom, či zlyhal alebo nie, ale keď už sa bavíme o liberalizme, tak by som považoval za potrebné tento rozdiel zdôrazniť.

Takže ak sa rozprávame o liberáloch, ktorých je v našej krajine ešte veľa, aj keď mnohí z nich sú súčasťou progresívnych organizácií, považoval by som ich práve za našich potenciálne najbližších spojencov. Máloktorá názorová skupina za posledných 2000 rokov kresťanstva nám bola tak blízka. Uznávajú slobodu a individualitu človeka, snažia sa vyhýbať násiliu, v určitom zmysle by sme mohli povedať, že sa snažia o lásku k blížnemu. Takže v ich presvedčeniach je veľa, čo z nich robí prirodzených spojencov kresťanov v politike aj inde.

Preto by som nenavodzoval dojem, že liberáli by nemuseli byť naši spojenci, keď sa zo všetkých hodia na spojencov najviac.