Už Aristoteles učil, že cieľom ľudského života je šťastie, eudaimonia, a preto aj cieľom politickej spoločnosti, polis, má byť šťastie ľudí.
Eudaimonia, skutočné šťastie, však nie je momentálny pocit, momentálna eufória, ale je to dlhodobý stav, je to dlhodobá spokojnosť so svojim životom. Šťastný je človek, ktorý keď sa v staršom či zrelom veku pozrie na svoj život, tak si môže povedať: toto bol dobrý, dobre prežitý život.
Čo však robí život dobrým, šťastným? Spokojnosť a vďačnosť. Spokojnosť s tým, ako sme dobre splnili svoje povinnosti. A vďačnosť za tie dobrá, ktoré sme v živote dostali. Vďační ľudia sú ľudia šťastní. Teda cesta ku šťastiu ide cez morálne a občianske cnosti, a spokojnosť plynie z dobre splnených povinností.
To v praxi znamená predovšetkým štyri fenomény: (a) rodina; (b) dobre vykonávaná zmysluplná práca, (c) priatelia, (d) náboženstvo. Teda život v rodine a zodpovednosť za vlastnú rodinu, manžela či manželku, a predovšetkým deti. Práca, ktorá človeka teší a uspokojuje a je za ním v nej vidieť výsledky. Uznanie zo strany ostatných za profesionálne úspechy. Priatelia – mať ich, stretávať sa s nimi, tešiť sa s nimi, rozprávať sa s nimi. A pre tých, kto majú vieru, aj pocit dobre splnenej povinnosti voči Bohu. Toto sú hlavné zdroje šťastia v živote človeka.
Človek, aby mohol byť šťastný, teda dobre si plniť svoje povinnosti, musí mať slobodu. Cnosť je produktom dobre uplatnenej slobody, nikdy nie donútenia či prinútenia. Človek je stvorený so slobodnou vôľou, aj so slobodou nakoniec Boha a jeho priateľstvo odmietnuť.
Sloboda človeka sa týka troch fenoménov. Prvým je slobodná vôľa, sloboda rozhodovať sa, vybrať si tú cestu alebo onú. To je sloboda, ktorú má každý, aj väzni v koncentračných táboroch či gulagu. Druhá je politická sloboda, tú mala v dejinách len menšina ľudstva a my máme to šťastie, že ju máme. Je to sloboda argumentovať, diskutovať, presviedčať sa navzájom, a vyjadrovať svoje názory bez strachu z trestu. A nakoniec aj sloboda demokraticky si voliť svojich poslancov a vládcov; prezidentku, premiéra, ministrov. Táto politická sloboda zodpovedá skutočnej dôstojnosti človeka a je atribútom vyspelej civilizácie. Neustále ju ohrozujú nelegitímne záujmy, nešľachetné vášne, ambície niektorých a demagógia ostatných. Je oveľa ťažšie si politickú slobodu udržať než ju získať.
A nakoniec je tu morálna sloboda, teda morálna vyspelosť, sloboda od hriechu. To je to, že človek má slobodnú vôľu či politickú slobodu voliť si veci dobré, ale aj zlé; šľachetné a vznešené, ale aj hanebné a nízke; cnostné a i nerestné. Skutočne morálne slobodný je ten, kto si dobrovoľne volí tie skutky a cesty dobré, šľachetné, vznešené a cnostné. To je skutočne vnútorne slobodný človek – a tieto voľby ho činia nielen šťastným, ale aj bližším Bohu.
Takže čo by malo byť cieľom správnej politiky, hodnej ľudskej dôstojnosti? Tie základné veci: vnútorný mier v spoločnosti a bezpečnosť pre všetkých pred zločinom a násilím, právo a nestranná spravodlivosť, poriadok na verenom priestranstve, mierne zdanenie, garantované sociálne minimum a prosperujúca ekonomika nezaťažená prílišnými reguláciami a daňami. To je to základné; vo všetkom ďalšom sa medzi sebou môžeme legitímne líšiť a mať odlišné názory – koľko dať na kultúru a koľko na vzdelanie, koľko poľnohospodárom a koľko dôchodcom, koľko na propagáciu krajiny v zahraničí a koľko na jej adekvátnu obranu.