Vážení čitatelia, prinášame Vám preklad príhovoru Davida Engelsa, ktorý zaznel na Konzervatívnom Summite.

Donald Trump bol zvolený za prezidenta USA takou výraznou väčšinou hlasov, že obvyklá kritika volebného systému alebo postupu pri sčítavaní hlasov ešte ani nestihla odznieť. Otázkou teraz je, čo to znamená pre „starý kontinent“ a ako sa konzervatívcom podarí zachytiť vietor, ktorý teraz fúka cez Atlantik do ich vlastných plachiet. Ako sa nám môže podariť „urobiť Európu opäť veľkou“?

Na to musíme najprv zdôrazniť rozdiely, ale aj symetrie medzi Severnou Amerikou a Európou. Masová migrácia, demografický pokles, starnutie obyvateľstva, úpadok kresťanstva, rozpad rodiny, globalizácia, kultúrna nenávisť voči sebe, sociálna polarizácia, hedonizmus, politika „chleba a hier“, byrokratizmus, infiltrácia všetkých inštitúcií ľavicovo- liberálnymi elitami – to všetko charakterizuje nielen Európu, ale aj Severnú Ameriku, ktoré, či sa nám to páči, alebo nie, patria k tej istej civilizácii a pravdepodobne sa budú aj v budúcnosti vyvíjať paralelne. Ale samozrejme, rozdiely sú tiež zjavné.

• Masová migrácia do Spojených štátov pochádza najmä z Latinskej Ameriky, ktorá je z kultúrneho, jazykového a náboženského hľadiska úzko spätá s európskou civilizáciou, a prítomnosť afroamerických menšín trvá už niekoľko storočí a je úzko spätá so sebaobrazom a zakladateľským mýtom Spojených štátov. Situácia v Európe je oveľa kritickejšia: masová migrácia je nielen relatívne novým javom, ktorý sa datuje do posledných troch generácií, ale pochádza zväčša z krajín mimo európskej civilizácie, najmä z islamských krajín, ktoré sú menej nostalgické voči nášmu životnému modelu, a skôr pociťujú odpor voči nášmu minulému úspechu.
• S tým úzko súvisí aj problém náboženskej transformácie: je pravda, že aj v USA je historicky najvýznamnejšie náboženstvo, protestantizmus, v masívnom úpadku, hoci ho do veľkej miery nahrádza katolicizmus Latinskej Ameriky. V Európe sa však presadzuje islam, náboženstvo civilizácie, ktorá je nám rozhodne cudzia, a prináša úplne iné sociálne, kultúrne a historické identity.
• Pokiaľ ide o „sebanenávisť“, ktorá je v súčasnosti taká typická pre našu civilizáciu, aj tento fenomén sa vyskytuje na oboch stranách Atlantiku: pôvodne vznikol v európskych akademických kruhoch, najmä vo Francúzsku, potom našiel neskorú, ale masívnu odozvu v Spojených štátoch a potom sa ako rozsiahly fenomén opäť rozšíril do Európy. Dekonštrukcia mužskosti a našej historickej hrdosti je tiež spoločným osudom. Rozprávanie o identite Spojených štátov sa však zásadne líši od rozprávania o identite Európy a jej mnohých národných štátov. Spojené štáty, hoci im v praxi stále dominujú WASP (White Anglo-Saxon Protestant, pozn. -prekl.) elity, od začiatku vychádzajú z mýtu univerzalizmu, kultúrnej inklúzie a ľudských práv, hoci aspoň spočiatku boli ešte chápané v silne kresťanskom zmysle, zatiaľ čo európske štáty majú oveľa staršiu, komplexnú a predovšetkým etnokultúrne výlučnú identitu.
• To tiež vysvetľuje, prečo pojem kultúrnej „globalizácie“, za ktorým sa skrýva vývoz amerického „spôsobu života“, ktorý je sám o sebe založený na masívnom zjednodušení európskej civilizácie, nadobúda v USA úplne iné podfarbenie ako na starom kontinente: zatiaľ čo napríklad McDonalds je na jednej strane Atlantiku takmer stelesnením „tradície“, na druhej strane je tento reťazec rýchleho občerstvenia synonymom rozpadu a úpadku.
• Navyše inštitucionálne štruktúry USA a Európy sú úplne odlišné, čo veľmi sťažuje porovnávanie Trumpovho nacionalizmu s nacionalizmom klasického európskeho národného štátu. Je síce pravda, že aj Spojené štáty sa skladajú z mnohých štátov, ktoré prichádzajú s veľmi špecifickou vlastnou identitou a často sa od seba právne odlišujú viac ako členské štáty EÚ, ale celková súdržnosť je úplne iná ako v EÚ. USA sú viac ako národ, sú to civilizačný štát, akým už nie sú ani najväčšie európske národné štáty po strate svojich kolónií a ktorým EÚ (zatiaľ) nie je.
• Musíme tiež zvážiť konfiguráciu politickej krajiny: Trump síce vstúpil do politiky ako outsider, napriek svojej vynikajúcej predchádzajúcej sieti, ale presadil sa v rámci jednej z dvoch hlavných amerických strán, nie ako zakladateľ novej strany mimo systému. V Európe sa však väčšina úspešných konzervatívnych strán zrodila na krajnej pravici politického spektra, t. j. mimo klasických stredopravých strán, a preto nemôžu čerpať z príslušnej mediálnej infraštruktúry, inštitucionálnych a osobných sietí, generačných skúseností alebo historického rešpektu.
• Napokon, USA sú ríšou s imperiálnymi ambíciami, zatiaľ čo európske štáty stratili tento status, a čo je ešte horšie, aj príslušné ambície. Túžba Elona Muska kolonizovať Mars do značnej miery pomohla Trumpovi, aby bol vnímaný ako muž obnovy, nádeje a expanzie; v Európe už nemáme nič, čo by sa s tým dalo porovnať, pretože sa dobrovoľne obmedzujeme na riadenie nášho úpadku prostredníctvom cestovného ruchu: náš úpadok nie je len v číslach, ale aj a predovšetkým v našich hlavách.

K týmto bodom by sa dalo pridať mnoho ďalších, ale už teraz by malo byť jasné, že situáciu za Atlantikom nemôžeme bez mnohých výhrad prenášať na jednotlivé európske národné štáty alebo na EÚ. To však nijako neznižuje skutočnosť, že kľúčové aspekty úspechu Donalda Trumpa môžu byť pre európskych konzervatívcov užitočným zdrojom inšpirácie: charizma, odvaha zjednodušovať, vytvorenie autonómnych informačných a komunikačných kanálov, historická hrdosť, optimizmus, uprednostňovanie záujmov vlastného národa, humor a sebairónia, široké využívanie najnovších technológií, personalizácia politiky, úzka spolupráca so svetom podnikania a médií atď.

 Samozrejme, okrem rozdielov a symetrií musíme zohľadniť aj súčasnú politickú dynamiku a zvážiť, ako možno situáciu v Spojených štátoch využiť v prospech európskych konzervatívcov. Na jednej strane je tu zďaleka nie neatraktívna možnosť získať otvorenú podporu amerických republikánov. Viktor Orbán, ale aj poľskí a talianski konzervatívci si vyšli v ústrety pri nadväzovaní blízkych vzťahov s Trumpom a jeho stranou a mali by byť za to patrične odmenení: určite nie je nič zlé na tom, keď vás vo vlastnom vnútropolitickom boji podporuje nielen najmocnejší muž sveta, ale aj najvýznamnejšia medzinárodná mediálna platforma; a tí, ktorí doteraz potichu dúfali, že dostanú z Kremľa pár biednych rubľov, môžu teraz očakávať podstatne väčšiu pomoc z Washingtonu. V tom je však aj hlavný problém: je pravda, že Trump často spomínal svoje pochopenie pre to, že ostatné štáty na tejto zemi myslia predovšetkým na seba a chcú sa stať „opäť veľkými“. Toto pochopenie však nepochybne bude mať svoje hranice, akonáhle sa dotkne priamych hospodárskych a geopolitických záujmov Spojených štátov (čo samozrejme platí aj naopak pre podporu zo strany Moskvy alebo Pekingu). Preto aj tí, ktorí sa pridávajú k Trumpovi v jeho kritike excesov progresívnej politiky, budú mať veľké problémy s udržaním privilegovaných väzieb s Washingtonom, ak sa zároveň budú snažiť nahradiť atlantické spojenectvo euroázijským. To znamená, že európski konzervatívci budú musieť na geopolitickom fronte viac ako kedykoľvek predtým ťahať za jeden povraz, ak sa nechcú stať len bábkami svojich príslušných mocných šéfov na Východe a Západe a byť proti sebe poštvaní – bez ohľadu na to, či sú skutočne pri moci alebo nie.

Táto posledná poznámka je zásadná, pretože v Európe stále do veľkej miery dominujú tie isté liberálno-ľavicové elity, ktoré síce boli v Spojených štátoch formálne odsunuté na vedľajšiu koľaj, ale v kultúre, médiách a v deep state by mali mať naďalej veľký vplyv. A európske elity nepochybne dokonale pochopili „memento mori“ prichádzajúce z Washingtonu. Určite, ako všetci vazali, poslúchnu nového pána v Bielom dome a pokorne sa podriadia požadovaným opatreniam – najmä vojenskému vyzbrojovaniu -, aj keď ich sebavedomá rétorika bude tieto opatrenia prezentovať skôr ako gesto odporu než podriadenia sa. Môžeme tiež očakávať, že odteraz sa budú vyhýbať aj tým najsurreálnejším excesom progresívnej ideológie, aby uspokojili Trumpa a zároveň zastavili vzostup pravice. Predovšetkým sa však treba obávať, že súčasné elity urobia čokoľvek, aby sa udržali pri moci, a preto pracujú radikálnejšie ako kedykoľvek predtým nielen na prepísaní politických ústav a zmene pravidiel demokratickej hry, ale aj na transformácii slobody prejavu takým spôsobom, že účinné uchopenie moci pravicou narazí na takmer neprekonateľné prekážky. Podobne aj hanobenie, kriminalizácia a prenasledovanie politickej pravice sa pravdepodobne nezmiernia, ale naopak, budú sa naďalej zintenzívňovať, maskované ako boj proti „radikalizácii“: stačí sa pozrieť do Poľska alebo Nemecka, aby sme pochopili, kam nás táto cesta zavedie.Napokon môžeme očakávať, že politický establišment sa bude čoraz viac spoliehať na ľavicovo-populistické strany, ktoré budú sľubnou protiváhou pravice a ktoré majú často zaujímavé styčné body so svojimi protivníkmi a môžu v súlade s teóriou podkovy odlákať voličov od pravice, ako to ukázali BSW v Nemecku alebo Mélanchon vo Francúzsku; tento trend by mal byť navyše čoraz zjavnejší vzhľadom na očakávané prehlbovanie hospodárskej krízy a rastúcu príťažlivosť sociálnych požiadaviek.

Úspech tejto taktiky bude v podstate závisieť od toho, či európska pravica bude schopná kompenzovať svoje deficity v oblasti reálnej moci prostredníctvom úzkej spolupráce a či sa poučí z internacionalizmu európskej ľavice, hoci pod vlasteneckou záštitou. To znamená, po prvé, uznať, že sme všetci v podstate na jednej lodi, po druhé, zblížiť sa so susedmi a odmietnuť klasický nacionalistický suverenizmus s jeho nebezpečným potenciálom fragmentácie, a po tretie, presadiť spoločnú európsku identitu a politické dôsledky, ktoré z toho vyplývajú v ére multipolarity: skutočnou odpoveďou na Trumpovo „Make America great again“ nie je „Make France (or Germany) great again“, ale „Make Europe great again“. A túto „Európu“ je ešte potrebné vymaniť z rúk jej súčasných nepriateľov v Bruseli a potom ju úplne prebudovať.  Ale na akom základe? Ako určitý minimálny konsenzus pre širokú konzervatívnu alianciu by som sa prihováral za nasledujúcich 13 bodov, ktoré som prevzal zo svojej nedávnej knihy „Défendre l’Europe“:

1. Prijatie vlastného tela so všetkými jeho nedokonalosťami a neduhmi – na rozdiel od nebezpečnej gnostickej ilúzie transhumanizmu.
2. Potvrdenie nášho biologického pohlavia – na rozdiel od pýchy ideológie LGBTQ.
3. Láska k dedičstvu našich biologických a kolektívnych predkov – v protiklade k zámernému vykoreneniu jednotlivca, vydávanému za „oslobodenie“.
4. Manželstvo medzi mužom a ženou ako sublimácia sexuality – v protiklade k materialistickým úchylkám hedonizmu a genderovej teórie.
5. Prevzatie zodpovednosti za vlastné deti – v protiklade k outsourcingu rodičovstva na tretie strany a ku kultu večnej mladosti.
6. Absolútna úcta k životu a smrti ako ústredným formám ľudskej skúsenosti nepredvídateľnosti – v protiklade k banalizácii potratov a eutanázie.
7. Ocenenie osobnej iniciatívy ako prostriedku uvedomenia si vlastnej zodpovednosti – v protiklade k socialistickému nátlaku.
8. Zmysel pre koncentrovanú sociálnu zodpovednosť za blížneho – v protiklade k ultraliberalizmu, ako aj ku kolektivizmu.
9. Vhľad do skutočnosti, že naša láska sa musí postupne rozširovať od najmenšieho k najväčšiemu, od nášho domova cez náš región a náš národ k našej civilizácii a až potom k celému ľudstvu – na rozdiel od vykoreneného kozmopolitizmu, ktorý pozná len atomizáciu a pseudodiverzný kolektivizmus.
10. Láskyplná starostlivosť o naše životné prostredie ako o božské stvorenie, ktoré nám bolo zverené – v protiklade k zbožšťovaniu prírody ekológmi so súčasnou animálnou degradáciou človeka.
11. Boj za verejné uznanie a vnímanie transcendencie ako cesty k najvyššiemu, ktorú treba zachovať otvorenú pre budúce generácie – v protiklade k ultimatívne protináboženskému sekularizmu.
12. Povinnosť zachovať čistotu kresťanského učenia v zmysle skutočnej transcendentálnej a nadpozemskej skúsenosti – v protiklade k súčasným sociálno-aktivistickým úchylkám cirkví.
13. Zodpovednosť za ochranu našej západnej tradície ako mocného svedectva kolektívneho hľadania nadpozemskosti – v protiklade k dystopii cancel culture, sebanenávisti a globálneho taviaceho kotla.

Autor je historik a filozof histórie. Výskumný pracovník na viacerých európskych univerzitách a prednášajúci na ICES (Katolícky inštitút vo Vendée). Spisovateľ a publicista v rôznych európskych publikáciách vrátane European Conservative. V roku 2024 mu vyšla nová kniha Obrana civilizovanej Európy – Krátke pojednanie o hesperializme.