Vývoj na Slovensku v posledných rokoch vyvoláva v mnohých z nás obavy. Tradičné rozdelenie politických strán podľa ideového či hodnotového zamerania je oslabené, dokonca podľa niektorých je definitívne preč. Čelíme globálnemu trendu- nástupu radikálnej ľavice, ktorá je v našich končinách vnímaná ako progresivizmus. Popísať jej prejavy nie je raketová veda – pod rúškom pokroku sa agresívne popierajú hodnoty rodiny, pretláčajú sa teórie prevracajúce prirodzenú identitu človeka, neskrývane sa limituje sloboda prejavu a nanucuje sa jediná pravda v kultúrnom, školskom a aj trestnoprávnom priestore. Samozrejme, za silnej podpory médií a „osobností“, podľa osvedčeného a odskúšaného scenára.

Dôsledky týchto trendov vidíme v krajinách na západ od nás a je zrejmé, že nás čaká boj za zachovanie identity človeka a hodnôt a kultúry, na ktorej bola postavená západná civilizácia. Táto vlna je nebezpečná nie len svojim radikalizmom, ale aj schopnosťou zaujať mladšie generácie, ktoré sú kultúrnou masážou ľahšie ovplyvniteľné pri hľadaní identity, s chuťou bojovať. Preto majú pravdu tí, ktorí upozorňujú na nebezpečenstvo progresivizmu v našej spoločnosti a na potrebu pomenovať hrozbu a jasne sa jej postaviť. Mlynský kameň progresívnej ideológie zvyšuje tlak a je najvyšší čas o ňom otvorene hovoriť. 

V tomto názore sa zhodne mnoho nie len konzervatívne zmýšľajúcich ľudí. Poznám mnohých, ktorí sa radia medzi ekonomických liberálov, ľudí z prostredia cirkvi, ale aj ateistov, dokonca aj takých, ktorým sú liberálne hodnoty blízke, avšak progresívnu revolúciu vnímajú ako extrémnu, neomarxistickú a škodlivú. Problém nastane pri druhej, nemenej hrozivej lavíne, s ktorou spoločnosť na Slovensku roky bojuje.

Píšem roky, lebo nie je nová. Nedá sa pomenovať jedným slovom, skúsim teda pár typických prvkov. Tvoria ju mnohí politickí reprezentanti a „osobnosti“, ktorí zväčša mali kladný postoj ku komunistickej traume z minulosti (to sa týka aj mnohých „progresívcov“). Časť dnes stále aktívnych reprezentantov sa bez výčitiek viezla v zločineckom systéme v časoch Vladimíra Mečiara, aby potom plynule prešla do štruktúr Smeru či SNS. Tento mlynský kameň sa vyznačuje vysokou mierou tolerancie ku korupcii a kradnutiu, v duchu komunistického „kto nekradne, okráda svoju rodinu.“ Uplynulé roky ukázali, že tento prúd toleruje aj horšie veci, ako je marenie vyšetrovaní, agresívne osobné útoky na politických oponentov, hrubé a vulgárne prekrúcanie pravdy, ale aj nekritický obdiv k agresívnej politike Ruska. Pokrytectvo predstaviteľov tejto vlny charakterizuje zneužívanie národných či konzervatívnych tém tak, že sa vytvára dojem „šedej zóny“, v ktorej sa ospravedlňuje a prepáči takmer všetko- v mene boja proti  progresívcom, bláznom, alebo podobne, podľa zadaní novodobých ministrov propagandy. Oproti jasne definovaným progresívnym hrozbám tak stojí hrozba, ktorá napriek faktom, priznaniam k zločinom, a dokonca zodpovednosti za vraždu nevinných mladých ľudí predáva krajine zdanie, že stojí na strane dobra a národa. 

Tieto dva mlynské kamene vytvorili zvláštny úkaz. Viacerí predstavitelia verejného či spoločenského života sa nechali vytlačiť na jednu či druhú stranu. Poznáme mnohých, ktorí sa dnes v mene boja proti progresívcom pridávajú na stranu tých, ktorí devastovali krajinu organizovaným lúpením a korupciou. A poznáme mnohých, ktorí zhnusení práve z mafiánskeho fungovania vraj sociálnych a národných síl (a z mlčania „konzervatívcov“) prešli na stranu progresívnych politikov či médií, ktorí k boju proti korupcii vystupujú podstatne priamejšie. Je veľmi smutný pohľad na „konzervatívcov“, ktorí dnes čelia podozreniam z napomáhania organizovanému zločinu. Je smutný pohľad na médiá, ktoré v mene boja proti progresívcom prižmurujú oči nad politikmi s mafiánskym pozadím a zhýralým osobným/verejným životom. Nehovoriac ešte o osobnostiach z radov cirkvi. A podobne je tragické, keď konzervatívne osobnosti z cirkvi, médií či politiky stoja za ľuďmi, ktorí aktívne podporujú potraty, eutanáziu a boj proti rodine a identite človeka. 

Ako hovoria múdri ľudia, začiatok nápravy vždy určuje priznanie zlyhania. Možno toto je začiatok našej cesty. Priznať si, že mlynské kamene nás pritlačili až príliš. Priznať si, že hoci je to najľahšia cesta, naše miesto nie je ani pri jednom z nich. S politickými a spoločenskými zemetraseniami prichádza čas povedať, že koncept zmluvy s diablom v záujme spoločného dobra zlyhal, spôsobil mnoho chaosu a pohoršenia. A aké je teda riešenie? Budovať. Poďme sa rozprávať o politikoch, ktorí vedia jasne povedať, že progresívne a mafiánske praktiky škodia rovnako. Otvorene pripomínajme, že v desatore nie je len „nezabiješ“ alebo „nezosmilníš“- ale aj „nepokradneš“ a „nebudeš krivo svedčiť“. Neponúkajme poloplný alebo poloprázdny pohár kompromisu, ktorý sa ale zmení na karikatúru. Spolupracujme tam, kde to spoločné dobro vyžaduje – ale nezatvárajme oči tam, kde sa koná zlo, bez ohľadu na finančné či politické záujmy. 

Takáto konzervatívna politika našej krajine chýba. Je čas, aby medzi mlynskými kameňmi vznikla hrádza, ktorá im dokáže čeliť obom. Nemusí byť veľká – málokedy to takto funguje. Ale ak bude pevná a jasná, môže krajinu zachrániť.