Uvedomenie si tohto faktu nie je vôbec príjemné. Je prítomný v mojom živote a kým budem vnímať, toto povedomie si nesiem so sebou. V roku 2009 sme sa s manželom tešili na prvé dieťatko. Bábätko som spontánne potratila. Nebudem písať o plode, či embryu, pretože od prvého momentu to bolo naše dieťa. V tom čase som nemala informácie o tom, že si pozostatky potrateného dieťaťa môžeme vyžiadať a pochovať. Nemocnica to nespomenula a tak sa stalo to, čo uvádza nadpis tohto článku.

Minulý týždeň bolo v parlamente hlasovanie o novele zákona o pohrebníctve, ktorého ambíciou bolo zabezpečiť povinnosť pochovávať potratený alebo predčasne odňatý ľudský plod a to aj v prípadoch, ak rodič nepožiadal o jeho vydanie na pochovanie. Zjednodušene napísané, zabezpečiť dôstojné zaobchádzanie s ľudskými pozostatkami. Tento návrh v čase tzv. konzervatívnej vlády na Slovensku podporilo len 20 poslancov zo 150. Výsledkom je, že mnohé telíčka nenarodených detí budú končiť v odpade. Pritom prax dôstojného pochovávania nenarodených je bežná napríklad u našich českých aj maďarských susedov.

Z parlamentných lavíc sa vrátim späť k osobnej skúsenosti. V roku 2023 stála naša rodina pred ďalšou ťažkou situáciou. Po veľkej radosti z tehotenstva nám lekár oznámil, že dieťa, ktoré čakám má vážne vývojové chyby a veľmi citlivo s ohľadom na moje bezpečie odporučil ukončenie tehotenstva. Opísať túto situáciu sa nedá. Sme veriacou rodinou, na bábätko sme sa veľmi tešili a naši už dospievajúci synovia boli vo veľkom očakávaní, pripravení hrať futbal, ak to bude chlapec a zvládnuť kočíkovať bábiky, ak to bude dievčatko. Umelé ukončenie tehotenstva u nás doma nebolo témou. Musím však úprimne priznať, že v prípadoch, keď žena nemá oporu manžela, či partnera a nepodrží ju blízka rodina, či priatelia, rozhodovanie musí byť extrémne náročné. V tej osamelosti a zúfalstve sa nerodí rozhodnutie slobodne, ale so strachom.

Náš chlapček zomrel v 20. týždni tehotenstva. S odstupom trinástich rokov od prvého spontánneho potratu už pripravení na túto možnosť, sme po pôrode požiadali o vydanie pozostatkov. Chceli sme sa s ním dôstojne rozlúčiť, smútiť a vyrovnávať sa so stratou očakávaného dieťatka.

Dve podobné skúsenosti. Obe tragické a bolestivé. A predsa sú iné. Prvej chýba všetko, čo tá druhá má. Dôstojnú rozlúčku aj uvedenie mena na hrobovom mieste. Obe tieto deti sú súčasťou našej rodiny. Rany sú zahojené, smútok sa ešte niekedy ukáže, ale hoci prešlo 13 rokov, mrzí ma, že naše prvé potratené dieťatko skončilo v odpade.

Spoločnosť, ktorá si je vedomá hodnoty života, váži si jeho plynutie a s úctou prijíma jeho ukončenie je bohatou a vyspelou spoločnosťou. Minulý týždeň sme mali možnosť vykročiť k tomuto statusu.  Len 20-ti poslanci to však pochopili. Akú hodnotu má v našej krajine život, ak iba 13 percent poslancov v národnej rade chcelo dôstojné nakladanie s pozostatkami nenarodených detí?