Tiahne sa to od začiatku ľudských dejín, že mnohí, ktorí vyhlasujú sami seba za učiteľov ostatných, poúčajú iných o veciach, ktorým nerozumejú a nemôžu rozumieť. Ani oni, ani ich ľahkoverné ovečky.
Kamarátil som sa s plynármi, ktorí ma upozornili, že istý neschopný a nepraktický disident si po protekcii vybavil aj kuričský preukaz. Nezakúril robotníkom a tí ho prišli nakopať do zadnej časti. Takéto príhody tí naši dlhoroční hrdinovia radšej nespomínajú.
Dlho a veľa rozmýšľam nad tým, ako sa ešte v súčasnosti hlásajú s vážnymi tvárami bájky o raji na zemi a o zlatom veku. Pohŕda sa tým nesmiernym utrpením ľudstva a jeho predkov. Cez toto trápenie sme sa stali ľuďmi. O tom, že by sme sa niekedy mali rajsky naozaj nie sú žiadne dôkazy, ani doložené fakty. A týmto bájkam verí celé kresťanstvo.
My prikazujeme ľuďom, aby boli poctiví a netvrdili niečo, čo evidentne nie je pravda a čo nemôžeme nijako dokázať. A pritom robíme presne to, čo iným zakazujeme. Čo si o tom tí poučovaní môžu myslieť?
Píšu mi občas, že som negatívne naladený, ale vari náš vzor Ježiš bol voči farizejom a zákonníkom naladený pozitívne?
Počas svojho pomerne dlhého a veľmi aktívneho života som spoznal mnoho ľudí takých, akí naozaj sú. Veľmi si cením to, že som sa pritom nestal cynikom a nestratil vieru v ľudí, ani v Boha, ktorý nás takýchto stvoril, alebo nám aspoň dovolil takýmito sa stať.
V roku 1975 so zažil takmer smrteľný úraz. Odvtedy som nesmierne citlivý na hlúpe reči o „zaslúženosti“ ľudského utrpenia.
Nemám sa ani teraz zdravotne veľmi dobre. Bude ako Boh dá.
Inšalláh. Deo gratias!