Tieto riadky píšem nielen, avšak predovšetkým pre nás mužov, ktorí sme manželmi, či partnermi žien, resp. hlavne pre mužov v mladšom veku, ktorí v manželstve (partnerstve) ešte nie sú, ale už vidia svoju životnú cestu v intímnom a trvalom zväzku po boku nimi milovanej ženy.
Prečo chcete alebo prečo ste vstúpili do partnerského vzťahu? Aby ste od milovanej niečo pre seba brali a plnili v sebe prázdne miesta (napr. osamelosť, nezmyselnosť, neužitočnosť, nuda, očakávania rodiny a okolia), alebo, aby ste milovanej niečo dali a plnili jej prázdne miesta? Teda pre svoje dobro, či pre jej dobro? Možno to je (bolo) trochu aj z toho aj z toho. Nech, ešte len chcete, alebo ste už do vzťahu na začiatku vstupovali pre čokoľvek, aby Váš vzťah vydržal a dorástol do svojho plného potenciálu lásky, jednoty, intimity a áno, i obetavosti, je nevyhnutné, aby v ňom nastal „Kopernikovský obrat“ . Obrat, ktorého cieľom je, aby sme sa viac snažili o dobro svojej milovanej a vedeli sa preto aj zaprieť, napríklad odrieknuť si nejaké to svoje dobro.
Keď som bol ešte tínedžer, zachytil som v jednej večernej televíznej relácii časť rozhovoru s už staršou asertívnou emigrantkou, Židovkou, preživšou koncentračného tábora. Odpovedala na otázku moderátorky, ako by malo vyzerať na základe jej bohatých životných skúseností šťastné partnerstvo medzi mužom a ženou. Bola to chvíľa môjho „osvietenia“, lebo hoci som jej slová počúval len okrajovo, ich podstatu si pamätám dodnes. Povedala, že na to, aby žena mohla vytvoriť šťastné partnerstvo s mužom, muž nemusí byť dokonalý, ale nemôže byť nespoľahlivé egocentrické decko. Že, ak sa muž správa dospelo, spoľahlivo, zodpovedne a má rád ženu, je to dobrý potenciál na šťastné partnerstvo. Obdobné slová som tiež počas svojho dospievania viackrát počul z úst mojej mamy, že pre fungovanie vzťahu medzi mužom a ženou, ako i rodinného života, na muža musí byť predovšetkým spoľah. Vo význame, že keď sa manželia dohodnú, že muž príde po dieťa zo školy o 16:00 hod. a odvezie ho na nejaký krúžok, tak to nezanemená, že nakoniec príde po dieťa upachtená žena o hodinu neskôr, lebo muž sa akosi stratil, či už v práci, alebo na iných svojich chodníčkoch. Dokonca aj kňaz na našej svadbe kázal o zodpovednosti vo vzťahu.
Neskôr, keď som mal niečo po dvadsiatke, do mojej pozornosti sa dostalo množstvo článkov a prednášok, kde sa riešilo, že dnešní mladí muži oveľa dlhšie bývajú s rodičmi a ešte aj v dospelosti využívajú starostlivosť rodičov, najmä mám (navarenie, upratanie, opratie a pod.). Potom, keď takýto muž vkĺzne do spoločného života so ženou, neraz očakáva pokračovanie v takejto starostlivosti a vznikajú prvé konflikty typu: „Veď košele mi žehlila aj moja mama, prečo by ich nemala žehliť i moja manželka?“ Ženy však očakávajú, že budú mať po svojom boku samostatného, spoľahlivého a dospelého muža, avšak zisťujú, že ich partner má od niektorých týchto kvalít celkom ďaleko. Samozrejme, každý si to vo vzťahu zariadi po svojom. Ženy neraz vo vzťahu k svojim mužom príjmu na seba všelijaké úlohy. Pre dobro vzťahu a rodiny mužom tolerujú rôzne výstrelky a spoločný život za cenu obety týchto žien funguje. Veď, ako sa hovorí, kde niet žalobcu, niet ani sudcu.
Mnohí z mužov súčasnej doby sú akoby také veľké deti, ktoré sa potrebujú donekonečna hrať, boja sa zodpovednosti (aj keď nahlas to zväčša nepomenujú a nepriznajú), a partnerku či manželku si občas mýlia so svojou mamou, občas so slúžkou a občas s uspokojovateľkou kadejakých iných svojich žiadostí, žalostí a žiadostivostí. A toto je tragédia nás, dnešných mužov. Mužov, ktorí sú neraz vnútorne slabí, vetchí, neschopní akcie, obety, či sebazaprenia sa. Ako to viem? Vidím s čím roky v sebe bojujem a ešte viac to vidím vôkol seba. A nevidím to sám. Vidia to mnohí iní vôkol mňa. Súčasná slabosť mužov je podľa mňa najviac celospoločensky pozorovateľná z týchto troch rovín: neuzatváranie manželstiev, rozpad manželstiev a vykonávanie umelých potratov.
Koľko mužov sa bojí pevného a dlhodobého vzťahu so ženou? Veď sa pozrime koľko málo mladých ľudí vstupuje do manželstva. Prečo? Na strane mužov sú to práve vyššie uvedené dôvody. Ak niekoho milujem, chcem mu dať to najlepšie, čo môžem. Na spoločenskej úrovni je tým najvyšším dobrom partnerského vzťahu práve manželstvo. Ak partnerku milujem, tak jej dám manželstvo, a nie len nejaké partnerstvo. A keď už jej dám manželstvo, tak potom sa snažím, aby to bolo manželstvo, v ktorom žijem vernosť, lásku, úprimnosť, porozumenie, pozornosť a odpustenie. Veď manželstvo je vyjadrením odovzdania sa. Preto aj hovoríme, že žena sa vydáva, teda dáva sa mužovi. A muž sa žení, teda prijíma ženu. A samozrejme naopak, čo je vidieť napr. v telesnej rovine pri milovaní sa, keď žena prijíma muža a muž sa dáva žene. Je to omnoho omnoho viac ako len sex zredukovaný do nejakého telesného úkonu. Je to však tak, že kto chce vidieť túto pravdu, ten ju uvidí, kto ju však vidieť nechce, hádam je aj zbytočné ukazovať mu ju.
My muži, akoby sme stratili mužskosť. Mužskosť, ktorá je reprezentovaná predovšetkým schopnosťou dávať, konať, niesť a uniesť zodpovednosť za seba i iných. Vedieť sa zaprieť a obetovať sa. Vedieť pevne stáť v zverenej úlohe a vedieť v nej obstáť. Mnohí z nás dnešných mužov aj pod tlakom celospoločenskej feminizácie, a to dokonca v mnohých oblastiach a úlohách, ktoré po stáročia patrili do mužskej sféry, či pod tlakom sebestačnosti žien, za neustáleho dorážania ťažkostí spojených so životom, zo svojho partnerského a rodinného postavenia dezertujú. Pri písaní týchto riadkov mi napadajú slova pesničky od Daniela Landu 1938:
„Pořádně to chlapy změní, když opouštěj opevnění.
Když se slavná vlajka smutně z žerdě spouští.
Polož zbraň! Odejdi pryč!
Hlavu si chraň! Odevzdej klíč!
Páteře se bortí – totiž muž sám sobě neodpouští.
Zlost a rozkousanej ret.
Nahmatal krabičku cigaret.
Poprvé a na vždy už se vzdal.
Dneska na posledy rovně stál.“
Svoju mužskosť nikdy nenájdeme len vo svaloch, adrenalíne, dobrodružstve, schopnosti prežiť v divočine a ktovieakých akciách, kde si potrebujeme dokázať, že na to máme. Tie veci sú fajn a sú pre náš život potrebné, ale koreň nášho problému je hlbší. Koreňom je náš strach, že prídeme o svoj život. A skutočne, o náš život aj prídeme a máme prísť, aby sa v nás mohol zrodiť nový život, rovnaký a predsa celkom iný ako bol náš dovtedajší život. Život, ktorý už nebude len v našich rukách, ale aj v rukách našej ženy. My však do našich rúk dostaneme jej život, ako životy našich detí.
A tiež, prečo je vlastne v našom svete toľko potratov? Len kvôli ženám? Určite nie. Ženy sú zväčšia tie, ktoré sa vedia obetovať až na dno svojich síl. A áno, ženy sú zväčša aj sexuálne zdržanlivejšie, a nepochybujem o tom, že sexuálnou túžbou sme boli my muži oproti ženám obohatení o niečo, či o dosť viac. Asi preto, aby sme boli k našim ženám láskavejší a pozornejší. Áno, sexuálnu túžbu máme, avšak ochotu niesť za ňu zodpovednosť, byť žene v tehotenstve oporou a niesť bremeno výchovy detí, z týchto vecí už mnohí muži bočia.
Nevstupujme a nebuďme v manželstve či partnerstve preto, že chceme niečo od našej ženy dostať, ale preto, že jej chcem niečo dať. Nejde o to „zabiť“ pre dobro druhého a detí všetky svoje koníčky a záujmy, ale o to, aby z prvého miesta ustúpili na nižšie priečky a podriadili sa spoločnému dobru. Práve pri asertívnej žene, vedomej si svojej hodnoty, môže muž ešte viac dozrieť do svojich úloh i identity. A nejde tu len o plnenie si povinností, spoľahlivosť a zodpovednosť, ale aj o skutočné milovanie ženy. Milovaná a spokojná žena žiari krásou. Ktorý muž by nechcel mať po svojom boku takúto ženu? Láska k žene je tiež najlepším odkazom pre deti. Giovanni Battista Basile, taliansky básnik to pekne vyjadril: „Najdôležitejšou vecou, ktorú môže otec urobiť pre svoje deti, je, že bude milovať ich matku.“
Ak my muži budeme žiť len svoje ego a pohodlie, nikdy nebudú naše ženy šťastné. To platí aj následne pre naše deti. My však máme práve naopak, opustiť nášho otca i matku, ktorí obrazne reprezentujú celý náš dovtedajší život, a priľnúť k svojim ženám.
Aj Božie Slovo nás poúča: „Muži, milujte svoje ženy tak, ako aj Kristus miloval Cirkev a vydal za ňu samého seba…Tak aj muži majú milovať svoje ženy ako vlastné telá. Kto miluje svoju ženu, miluje samého seba.“ (Ef 5, 25 a 28 SEB). A vieme, že Ježiš Kristus nás miloval až tak, že sa za nás nechal ukrižovať. Teda aj my muži máme milovať svoje ženy tak, že sa budeme pre ich dobro schopní vystavovať dennodenným bremenám, z ktorých budeme mať možno niekedy aj pocit, že nám berú život. Láska však nie je len pocit, láska je predovšetkým rozhodnutie sa pre dobro toho druhého, a to aj vtedy, keď nás to môže niečo stáť.
Tá žena krásna je,
čo ľúbená svojim mužom je.
Ten muž, pravým mužom je,
čo svoju ženu viac ako seba miluje.
Ak budeme žiť svoju skutočnú mužskosť, nepochybujem, že naše ženy budú krásne. Nech sú nám povzbudením pre naše žitie statočných manželských životov aj tieto verše z Božieho Slova:
„Kto našiel dobrú ženu, našiel (niečo) znamenité a dostal milostný dar od Pána.“ (Prís 18,22 SSV).
„Šťastný je muž, ktorý má dobrú ženu, dvojnásobný je počet jeho dní. Statočná žena je radosťou pre svojho muža, jeho roky naplní pokojom. Dobrá žena je cenný podiel, Pán ju dáva ako dar tým, čo sa ho boja.“ (Sir 26, 1-3 SEB).
„Krása ženy rozjasňuje tvár a prevyšuje každú inú túžbu človeka. Ak má na jazyku láskavosť a prívetivosť, jej muž je najšťastnejší z ľudských synov. Kto získa ženu, má najväčší zisk, získava pre seba pomoc a stĺp, o ktorý sa môže oprieť.“ (Sir 36, 25-27 SEB).
„Deti a budovanie mesta uchovajú meno muža, no viac než oboje je bezúhonná žena.“ (Sir 40,19 SEB).
„I dom, i majetok sa dedia po predkoch, rozumná žena je však od Pána.“ (Prís 19,14 SSV).
Áno, každý muž ma polovicu receptu na to, ako vo svojom živote navariť „dobrú manželskú polievku“. V manželstve (partnerstve) môžeme zažívať malé nebo, ale aj veľké peklo. Čo to bude, nezávisí od našich rodičov, svokrovcov, susedov, či politikov, ale len od nás, muža a ženy vo vzájomnom vzťahu.
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“