Apoštol Pavol v Liste Rimanom hovorí, že skúsenosť ľudskej vytrvalosti vedie k nádeji a „nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“[1]. To je vzácny prísľub do našej situácie sveta v nerovnováhe a ohrození. Nie sme sami na zápas o prežitie, máme šancu spojiť svoje ľudské sily s Božím zápalom za obnovu sveta v Kristovi.
Takže, ako na to?
Obraz človeka
Dá sa v tomto našom svete žiť? Tomáš hovorí: „Moja najpoctivejšia odpoveď je: Neviem, možno. Viem však, že len ten, kto verí v šancu, môže na situáciu bezmocnosti a ohrozenia reagovať úsilím, ktoré neničí ale buduje. Len ten, kto má nádej, je schopný prijať bezmocnosť a beznádej „toho, čo sa nedá“ a vrhnúť celú svoju energiu do uplatňovania moci „v tom, čo sa dá“.
Skúsme sa na seba pozrieť: Človek je ohrozená bytosť, ktorá hľadá nádej. Človek je bytosť, ktorá v situácii ohrozenia a beznádeje spoznáva nielen stav vlastného utrpenia, ale aj bytostnú nespokojnosť so stavom vecí, pocit rozporu medzi svojimi najhlbšími túžbami a stavom sveta a seba samého.“
Človek je obdarený citlivosťou na poriadok bytia. Človek chápe nielen to, čo je mu nepríjemné, ale aj to, čo je v nesúlade s konštitučnými základmi sveta a človeka. Človek je schopný prekročiť hranicu medzi vnútorným a vonkajším, subjektívnym a objektívnym, situačným a podstatným. Čím je človek viac pripravený prijať ohrozenie ako výzvu a šancu, tým sa stáva jeho pohľad na svet a seba samého jednoduchším.
Je to boj so sebaľútosťou, či človek podľahne pokušeniu chápať ohrozenie ako osobnú urážku a nespravodlivosť, ktorá ho oprávňuje „ukradnúť“ si kúsok nádeje na úkor iných. Alebo si človek povie: „Tak ja to beriem“ a prijme ohrozenia, bolesti a nevyhnutné úsilie ako daň, ktorá sa platí za život, v ktorom je viac zmyslu a viac nádeje. Ale hlavným hriechom dneška (masívne podporovaným komerciou) je sebaľútosť, sebaľútosť ako trvalý postoj a prístup.
Niečo by nám o tom vedeli povedať naši predkovia, ktorí sa pretĺkali veľmi ťažkým životom ako drotári, pltníci, murári v Pešti alebo baníci v USA. Hnala ich nádej, že sa im podarí zlepšiť situáciu seba a svojej rodiny. V dnešnom svete, kde akoby základnou hodnotou je zachovanie pohodlia a nevyžadovanie ničoho, čo by mohlo trochu viac bolieť, nám pripomínajú ich húževnatosť, odhodlanie a odvahu.
Hodnota človeka
Veľké zmeny v živote spoločnosti za posledné storočia ovplyvnili spôsob, ako človek vníma sám seba a svoju hodnotu. Možno je to prismelá vízia, ale azda sa ľudská spoločnosť raz dopracuje k stavu, že bude schopná oceniť nielen tovary, služby a informácie, ale aj činnosť ľudí, ktorí do nejakej ľudskej situácie prinášajú kus nádeje, novú šancu, úprimnú komunikáciu a tvorivosť. Treba bezpodmienečne prekonať vytláčanie ľudí na okraj spoločnosti, ktorí neuspejú v súboji o úspech a bohatstvo. Treba prekonať delenie sa ľudí do skupín, ktoré sa navzájom síce demokraticky tolerujú, ale sú si navzájom úplne ľahostajné, izolované alebo aj nepriateľsky naladené. V súťaži podľa metra nádeje majú rovnaké šance všetci ľudia. Súťažou iba podľa metra úspechu ľudstvo stráca priveľa energie a tvorivosti na vzájomné súboje.
Kroky k nádeji
Každý človek pri vyrovnávaní sa so skutočnosťou ohrozenia, bezmocnosti a beznádeje môže prechádzať viacerými stavmi, ktoré môžu byť akousi metódou, ktorá sa dá použiť na každú ľudskú situáciu.
- Otvoriť sa skutočnosti, že ohrozenie je aj šanca
- Prijať ohrozenia, prijaté ohrozenie dáva pokoru, rozhodnosť a odhodlanie.
V každej životnej situácii je najhoršia strata zmyslu, východiska, nádeje. Prijatie faktu ohrozenia nás privádza k podstate seba samých a robí nás hodnými vlastného utrpenia [Dostojevskij].
- Presvedčenie, že nádej si treba vybojovať. Je to rozhodnutie, čin vôle, túžby a vášne po živote, húževnatej, tvrdohlavej, zanovitej odpovede na ohrozenie a zúfalstvo. Nádej je poslanie a úloha.
- Očista: Nádej vyžaduje odpustenie (rodičom, sebe, Bohu, vesmíru, lekárovi, manželovi, kolegovi, konkurentom, politikom, susedom …) aby sme dokázali vidieť dobro a nádej a dokázali pre ne vytvárať priestor v sebe aj okolo seba. Vyžaduje to pozrieť sa na seba a na svet s dobroprajným úsmevom.
- Darovať nádej Nádej prináša komunikáciu, lásku, spoločenstvo, vzájomnosť a bratstvo[2].
Tomáš hovorí: „Mám také tušenie, že s krédom „darovať nádej“ a tvárou v tvár konkrétnym životným skúsenostiam sa dá znovu objaviť čosi, čo sa už zdá byť nenávratne stratené ako súčasť „starého sveta“. Je možné, že veľa ľudských inštitúcií a zvykov rastom zložitosti sveta a zvyšovania ľudskej (často manipulujúcej) moci zanikne. Je však morálnou povinnosťou dneška ostať v dialógu s vlastnými koreňmi. Nemôžu byť šablónou pre dnešok, ale môžu byť inšpiráciou a niekedy aj znepokojujúcim „chrobákom v hlave“[3]. Verím, že staré cnosti sa objavia pod novými menami a v novej podobe ako výraz čohosi podstatného a bytostného v človeku.“
Tomáš a Terézia Lenczovi
[1] Rim 5,5
[2] Ešte si azda spomenieme na heslá francúzskej revolúcie „Sloboda, rovnosť, bratstvo“. Čo z toho sa najmenej uskutočnilo?
[3] G. K. Chesterton hovorí, že tradícia je demokracia v čase. Nemožno predsa ignorovať názor niekoho len preto, že je už zopár storočí mŕtvy.