Máte radi extrém? Dve najsilnejšie veci, ktoré môžeme vo svojom živote zažiť sú, že nás niekto prijíma takých, akí sme, a že nás niekto takých, akí sme, miluje. Prijatie, ako zapustenie koreňov stromu nášho skutočného života a milujúca láska, ako rast, neskoršie kvitnutie i prinášanie plodov tohto stromu.
Prijatie druhým človekom, ale aj prijatie seba samého, tak ako sme, so všetkými našimi plusmi i mínusmi, má v sebe moc. Moc pretransformovať náš život do jeho plnšej a pravdivejšej podstaty. Túto moc skrz jednoduchý príbeh výstižne vyobrazuje rozprávka Kráska a zviera. Kráska jemná, nežná, pôvabná, ale i zvedavá a odvážna, keďže zvláda bývať, komunikovať a dokonca sa časom zbližovať so zvieraťom. Zviera je divoké, tajomné a silné, ale potrebujúce vyslobodenie od seba samého, od prekliatia svojej minulosti. Postupne, ako kráska spoznáva zviera, jej odpor a strach z neho sa mení na súcit. Zviera, túžiac po kráske a po zlomení moci svojho prekliatia, krok za krokom jemnie, a opäť sa vo svojom vnútri stáva človekom. Chce získať krásku za manželku, čo sa mu však nedarí. Kráskin súcit nestačí a čas sa mu kráti. Súcit so zvieraťom sa však postupne a nebadane premieňa na lásku. Ako vyvrcholenie celého príbehu za dramatických okolností, keď zviera zomiera, kráska zviera prijíma také, aké je (povie mu, že sa stane jeho manželkou), a v tom sa zviera mení na princa. Vždy, keď túto rozprávku čítam svojim deťom, premýšľam o moci prijatia. Zviera sa vďaka nemu stane princom s ľudskou podobou, ale i kráska prijatím získava, nie zviera, ale milujúceho princa i s celým jeho kráľovstvom.
Áno, skutočné prijatie druhého človeka, takého aký je, aj s jeho chybami, má moc. Je to moc zmeny tohto človeka na jeho lepší obraz, resp. nastúpenie na cestu, kedy bude môcť dosiahnuť svoj plnší a pravdivejší potenciál. Prijatie má moc nielen v romantickom vzťahu medzi mužom a ženou, ale moc má každé prijatie. Či už prijímame naše nezbedné deti, alebo kolegu s jeho „muchami“, alebo nejakú vec v živote, ktorá je pre nás potrebná, či nevyhnutná, ale najradšej by sme sa jej z ďaleka vyhli.
Mnohí z nás napríklad chcú pomôcť svojmu blízkemu v jeho problémoch, či už ide o závislosť, zranenie, neodpustenie, pritom mu dávajú množstvo rád, a možno aj reálnu pomoc, avšak k nijakému posunu nedochádza. Neraz je problém práve v tom, že takýto človek nebol z našej strany prijatý. Naopak, skôr naňho pozeráme ako na problém. Pravdou však tiež je, že kto sa nechce zmeniť sám, prijatie druhým nestačí. Rozprávkové zviera sa zo svojho prekliatia chcelo oslobodiť a robilo preto všetko, čo vedelo. Za podmienky, že daný človek chce, jeho prijatie druhým, môže byť začiatkom a hnacou silou zmeny tohto človeka.
Všetci, čo máme už čo to odžité, musíme skonštatovať, že akékoľvek ľudské prijatie, ako i láska, má svoje limity. Najhlbšou túžbou každého jedného z nás však je byť prijatý a milovaný absolútne. Ak sme mimo územia prijatia a nás milujúcej lásky, rastie v nás nespokojnosť, a časom aj akási horkosť, ktorá je zavŕšená obranným zatvrdnutím nášho srdca. To je žiaľ prípad mnohých z nás.
Náš duševne prirodzený stav je, keď sa cítime dobre. Teda sme v bezpečí, máme naplnené naše rôznorodé potreby, prežívame pokoj, tichú radosť a spokojnosť. Pre vykreslenie tohto stavu si môžeme predstaviť malé, zdravé, prebalené a nakŕmené bábätko spiace v matkinom náručí. My však nie sme nejakou nepriepustnou nádobou, akousi zlatou čašou, schopnou tento náš dobrý stav nejako zakonzervovať, ale naopak rozostrieľanou konzervou, do ktorej, keď nalejete čokoľvek dobré, to čochvíľa vytečie. Radosť, jednu chvíľu sme jej plní a v druhú, je už niekde preč. Pokoj, obdobne. Spokojnosť, či veselosť, to isté. Týmto príkladom chcem povedať to, že tomu, že od nás tieto dobré veci odchádzajú nezabránime, nemáme schopnosť si ich dlhodobo udržať, môžeme sa však nimi vždy znovu a znovu napĺňať, resp. nechať sa nimi naplniť.
Ako?
Veríte v Boha? Veríte v všemohúceho, vševediaceho a všadeprítomného Boha? Veríte v všemohúceho, vševediaceho a všadeprítomného Boha, ktorý je Vašim Otcom? Veríte v všemohúceho, vševediaceho a všadeprítomného Boha, ktorý je Vašim dobrým Otcom, tým najlepším, ktorý chce Vaše najlepšie dobro? Veríte v všemohúceho, vševediaceho a všadeprítomného Boha, ktorý je Vašim dobrým Otcom, tým najlepším, ktorý chce Vaše najlepšie dobro, a tento Otec Vás miluje, miluje až tak, že za Váš život obetoval život svojho vlastného Syna, a to nie z rozmaru, ale z nevyhnutnosti Vašej záchrany (spásy) pre aj terajší, ale hlavne večný život?
Veríte v takého Boha, ktorý práve Vám aj teraz hovorí:
Všetko robím so zreteľom na teba:
„Kto sa vás dotkne, dotýka sa zrenice môjho oka.“ (Zach 2, 12 SEB). Toto prirovnanie nás k zrenici oka Boha, nás vovádza do toho, že Boh nás ochraňuje, obdobne ako si každý z nás chráni svoje oko. Ale tiež, že Boh robí všetko so zreteľom na nás, veď na svet sa pozerá cez zrenicu, ktorou sme my sami.
Láskou od samej večnosti ťa milujem a nikdy ťa neopustím:
„Láskou odvekou som ťa miloval…“ (Jer 31,3 SSV) a „Hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme.“ (Ž 27,10 SSV)
Všetko v tvojom živote je pre mňa dôležité a dokonale ťa poznám:
„Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko; ty vieš, či sedím a či stojím. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe. Hoci ešte slovo nemám ani na jazyku, ty, Pane, už vieš, čo chcem povedať. Obklopuješ ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku… Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si…. Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne… Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil.“ (Ž 139 1-16 SSV).
Som ten, u ktorého nájdeš mocnú ochranu:
„Mne sa však Pán stal pevnosťou a skalou útočišťa môj Boh.“ (Ž 94,22 SSV).
Ak áno, tak tento Boh nás absolútne prijíma, a to takých, akí sme. Ak áno, tak tento Boh nás nepodmienečne miluje, a to opäť práve takých, akí sme. Nie až potom, keď budeme lepší, múdrejší, trpezlivejší, čnostnejší, či po birmovke, ale práve teraz. Ježiš nezomrel za spravodlivých, ale za nespravodlivých (hriešnikov).
Tento Boh, skutočný Boh, nie nejaká naša falošná predstava Boha, nám skrz prijatie a lásku k nám hovorí:
„…večným zmilovaním som sa nad tebou zľutoval, hovorí tvoj vykupiteľ, Pán… Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú: moja milosť neodstúpi od teba, zmluva môjho mieru sa neotrasie, hovorí Pán, tvoj zľutovník.“ (Iz 54, 8 a 10 SSV).
Boh po nás túži:
„Takmer žiarlivo túži po nás Duch, ktorý v nás prebýva…“ (Jak 4,5 SSV), a tiež Ježišov predsmrtný výkrik na kríži: „Žíznim.“ (Jn 19,28 SSV), nie je len výkrikom umierajúceho vysmädnutého človeka po vode, ale tiež výkrikom Boha po našej láske, láske jeho milovaných detí.
Boh chce nás, na tomto svete deravé nádoby, naplniť a dáva nám seba, ako prameň života:
„Kto sa však napije z vody, ktorú mu dám ja, nikdy nevysmädne. Ale voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ (Jn 4,14 SEB).
„…Ježiš vstal a zvolal: ‚Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.‘ To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili.“ (Jn 7,37-39 SSV).
„Azda neviete, že ste Božím chrámom a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1Kor 3,16 SEB).
Prijatie a láska Boha k nám s našim „áno“ znamená, sám Boh v nás – naša túžba po absolútne (po plnosti lásky, pokoja, či radosti), uhasená Bohom skrz jeho Ducha Svätého v nás.
Jedna vec je mať vedomosť o Božom prijatí a láske, celkom druhá však je, keď dané slovo zostúpi v moci do nášho srdca. Práve to je ten moment, keď sa naše zviera (prirodzenosť) môže skrz naše „áno“ (poddanie sa Božej láske a teda aj jeho vôli) premeniť na princa („Kristus vo vás“ Kol 1,27 SSV).
Niet väčšej sily na zemi, či nebi, ako je láska nášho Boha voči nám – najväčší extrém nášho sveta. A tejto láske môžeme vo svojej slobode povedať práve teraz, či prvý raz, a či znovu „áno“.
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“.