To, čo potrebuje náš svet viac ako kedykoľvek predtým, a oveľa viac ako čokoľvek iné, je návrat všetkých otcov do svojho postavenia, úloh a zodpovedností vo vzťahu k svojim deťom, manželkám (partnerkám), okoliu, a nemenej aj vo vzťahu k nášmu Nebeskému Otcovi – Bohu. To, ako mi dal Pán pochopiť otcovstvo skrz jeho Slovo, uvádzam v nasledovných riadkoch.
Otec ako kňaz, prorok a kráľ
„Zlato a striebro upevňujú postavenie, ale viac než oboje je dobrá rada.“ (Sir 40,25 SEB).
Každý otec má vo svojej rodine tri základné úlohy. Je kňazom rodiny, prorokom rodiny a kráľom rodiny.
Otec ako kňaz zastupuje svoju rodinu pred Bohom. Prednáša Bohu za rodinu modlitby a obety (napr. svoju prácu, venovanie voľného času hre s deťmi, ale aj pôst, či zdržanie sa hnevlivej reakcie na vyčíňanie detí). Prihovára sa teda k Bohu za potreby manželky a detí, a zároveň za všetky udelené dobrá ďakuje. Požehnáva svoju manželku a deti, a snaží sa celkovo o posvätenie svojej rodiny: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý!“ (Lv 19,2 SSV).
Otec ako prorok zastupuje Boha pred svojou rodinou. Je Božím hlasom vo svojej rodine na povzbudzovanie, budovanie, usmerňovanie i nápravu členov svojej rodiny: „…kto prorokuje, hovorí ľuďom na budovanie, povzbudenie a potešenie.“ (1Kor 14,3 SSV). Keď otec vie, že Boh je dobrý, milujúci a starajúci sa Otec, vie ako znie jeho hlas a vie ho sprostredkovať aj svojim deťom.
Otec ako kráľ vo svojej rodine vládne. Vládne však v nej nie na spôsob absolutistických vládcov, či dokonca despotov, ale ako Ježiš Kristus, ktorý svojim učeníkom pri poslednej večeri umyl nohy, dávajúc im príklad: „…aby ste aj vy robili tak, ako som urobil ja vám.“ (Jn 13,15 SEB). Vládne tak, že je pripravený vydať za svoju rodinu seba samého: „Nikto nemá väčšej lásky ako ten, čo svoj život kladie za svojich priateľov.“ (Jn 15,13 SEB). Je vládcom, ktorý má denne podstupovať svojimi námahami a obetami malé umierania, aby jeho rodina mala hojnejší život.
Tri úlohy otcov, ktoré, ak by sme plnili riadne každý deň, svet by mohol vyzerať inak.
Prosíme ťa Nebeský Otče, daj aby sme my otcovia v múdrosti plnili naše úlohy byť kňazom, prorokom a kráľom v našich rodinách. Nie svojvoľne, ale v láske, pokore a pravde podľa tvojej vôle, aby naše rodiny boli tebou hojne požehnávané a my otcovia, aby sme boli pre naše rodiny požehnaním. V mene nášho Pána Ježiša Krista. Amen.
Zodpovednosť otcov za vedenie detí v ich živote viery
„‚Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otec, zhrešil som proti nebu aj proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov. Vstal teda a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ (Lk 15, 18-20 SEB).
Chcel by som dať nám otcom do popredia jednu veľmi dôležitú vec, ktorá je v našom národe obzvlášť narušená. Je to zodpovednosť otcov za vedenie detí v ich živote viery a za aplikáciu viery v prospech detí. Muži po viaceré generácie upúšťali od týchto dvoch úloh a postupne ich prenechávali ženám. V jednoduchosti povedané, náboženskú výchovu v rodinách prevzali ženy. Ale nejde len o náboženstvo, ale o duchovné vedenie detí vo vzťahu s Bohom. Výsledkom upustenia otcov od tejto ich úlohy je, že predovšetkým pre ich synov je náboženstvo a celkovo vzťah s Bohom niečo zženštilé, čo ich nijako neláka. A je to prirodzené. Mladému dospievajúcemu chlapcovi nie je blízke prežívanie viery jeho mamy, či nebodaj starej mamy. Jeho pohľad je zameraný na iné vzory, ktoré mu dopomôžu stať sa takým mužom, akým túži byť. Inak kráča s Bohom muž a inak žena. Inak vzťah s Bohom prežíva žena a inak muž. Dokonca aj sám Boh sa inak zjavuje žene a inak mužovi. Premennú v tom všetkom zohráva samozrejme aj vek a skúsenosti človeka.
Raz, keď som v rámci voľnejšej kázne (kedy kazateľ dával aj otázky) povedal, že Boh je bojovník, zaskočil som tým nie len okolostojace staršie ženy, ale i kazateľa, ktorému som sa po sv. omši snažil poukázať na túto skutočnosť Svätým Písmom. Písmo to spomína napr. na týchto miestach:
„Moja sila a pieseň je Hospodin, on sa mi stal spásou. On je môj Boh, velebím ho; Boh môjho otca, chcem ho vyvyšovať. Hospodin je bojovník; jeho meno je Hospodin.“ (Ex 15,2-3 SEB).
„Hospodin vyjde ako bohatier, rozhorlí sa ako bojovník, hlasno volá, kričí do boja a vrhá sa na nepriateľov.“ (Iz 42,13 SEB).
„Kto je ten Kráľ slávy? Hospodin, silný a mocný, Hospodin, vojnový hrdina.“ (Ž 24,8 SEB).
Neraz som v živote musel bojovať a boje prichádzajú do môjho života každý deň, obdobne ako je to aj v živote iných ľudí. Dá sa povedať, že všetky tieto boje som mohol vyhrať len vďaka Pánu Bohu, ktorý mi ukázal, že on sám je bojovníkom. Boh chce naučiť v živote bojovať aj súčasných chlapcov a dospievajúcich mužov, ale nie len ich, ale aj dievčatá a ženy. Porozumieť tejto stránke nášho Boha majú pomôcť deťom práve otcovia. Mňa osobne posilňovalo v bojoch života napr. toto Božie Slovo:
„Nech je zvelebený Hospodin, moja skala, ktorý učí moje ruky bojovať, moje prsty viesť vojnu. Moje milosrdenstvo a moja pevnosť, môj hrad a môj záchranca, môj štít, ktorým sa kryjem.“ (Ž 144,1-2 SEB).
„Hovorím Hospodinovi: ‚Ty si môj Boh! Počuj hlas môjho vzdychania, Hospodin!‘ Hospodin, Pán, moja mocná spása, hlavu mi kryješ v deň boja.“ (Ž 140,7-8 SEB).
„S Bohom budeme udatní. On rozšliape našich utláčateľov.“ (Ž 61,14 SEB).
„Vrúcne ťa milujem, Hospodin, moja sila! Hospodin je moja skala, moja pevnosť a môj vysloboditeľ; môj Boh je moje bralo, k nemu sa utiekam; môj štít, roh mojej spásy a môj hrad… Zachránil ma pred mocným nepriateľom, pred tými, čo ma nenávidia, hoci boli silnejší než ja. Vystúpili proti mne v deň môjho nešťastia, no Hospodin mi bol oporou… S tebou iste prerazím nepriateľské šíky, so svojím Bohom preskočím aj múr…. Moje ruky vycvičil na boj, moje ramená sú ako napnutý bronzový luk…Opásal si ma bojovou silou, mojich odporcov si zohol podo mňa.“ (Ž 18, 2-3, 18-20, 30, 35, 40 SEB).
Otcovia vedia, že osobitne chlapci boli stvorení aj na obraz Boha bojovníka. Chcieť od týchto malých bojovníkov, aby v živote viery len niekde ticho sedeli a počúvali, je neprirodzené. Oni potrebujú zakúšať Boha vo svete, nielen o ňom počúvať. Potrebujú ho nájsť aj v pohybe, rýchlosti, či divokosti im vlastnej. Aby to v tomto všetkom neprestrelili, práve preto potrebujú po svojom boku múdreho otca, ktorý im dá aj bezpečné hranice a pomôže im Boha uvidieť aj v týchto „divokých“ veciach. Aj Ježiš bol divoký. Divoký v najlepšom zmysle tohto slova. Predstavme si ho s bičom v chráme ako vyháňa kupcov a dobytok. To musel byť iný hurhaj. Boh v tele strávený horlivosťou za svoj dom. Alebo si predstavme ako vyčítal zákonníkom a farizejom ich pokrytectvo: „neobielené hroby, slepí vodcovia slepých, hlupáci, hadie plemeno“. Také slová sa nedajú hovoriť jemne, len divoko a nespútane. Otcovia, chopme sa tejto našej úlohy a voveďme naše deti do skutočného života s Bohom.
Boh nám otcom dáva povinnosť hovoriť o všetkých úžasných Božích dielach zachytených vo Svätom Písme svojim deťom:
„Uložte si tieto moje slová do srdca a do duše a priviažte si ich ako znamenie na ruku a nech sú ako znaky medzi vašimi očami. Poúčajte o nich svoje deti, aby o nich uvažovali, či už budeš sedieť vo svojom dome, alebo budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť. Napíš ich na veraje svojho domu a na svoje dvere, aby sa zmnohonásobili tvoje dni a dni tvojich synov v krajine, ktorú vašim otcom pod prísahou prisľúbil až dovtedy, kým bude nebo nad zemou.“ (Dt 11,18-21 SEB).
Teda máme o tom všetkom poúčať naše deti stále a všade („či už budeš sedieť vo svojom dome, alebo budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť“). A prečo? No preto, aby sme mohli spolu s našimi deťmi žiť požehnané životy. Otcovia majú byť teda učiteľmi svojich detí v ich živote viery, prinášajúci deťom i svoju osobnú skúsenosť s Bohom.
Otcovia, spolu s matkami, však majú v oblasti viery detí ešte jednu významnú úlohu. A to, keďže je im dieťa zverené, ich viera má priamy dopad na životy ich detí. Písmo zachytáva, že keď Ježiš vykonával svoju službu (liečil, oslobodzoval, kriesil z mŕtvych) pre deti, bol tam prítomný aj rodič, ktorého povzbudzoval k viere. Dvakrát osobitne naliehal na vieru otca. Prvý raz, keď išlo o otca, ktorý prišiel za ním so synom posadnutým nečistým duchom: „Ježiš mu odpovedal: ‚Ak môžeš?! Pre toho, kto verí, je všetko možné.‘ Chlapcov otec hneď zvolal: ‚Verím, pomôž mojej neviere!‘“ (Mk 9,23-24 SEB). Druhý raz pri vzkriesení dievčaťa, ktorej otec sa volal Jairos a bol predstaveným synagógy: „Kým ešte hovoril, prišli ľudia z domu predstaveného synagógy a vraveli: ‚Tvoja dcéra zomrela, načo ešte unúvaš učiteľa?‘ Avšak Ježiš prepočul to, čo hovorili, a povedal predstavenému synagógy: ‚Neboj sa, len ver!‘“ Teda pre pomoc deťom Ježiš povzbudzoval otcov týchto detí k viere, akoby ju k daným zázrakom priam potreboval, a pravdepodobne ju aj skutočne pre uvoľnenie Božej moci potreboval. Toto je veľká úloha zverená otcom. Neraz na rôzne príhovorné modlitby privádzajú deti, ktoré potrebujú pomoc všelijakí ľudia, len nie ich otcovia. Sú to však práve otcovia, ktorí by tak mali robiť a svojou autoritou a vierou umožniť, aby sa v živote ich detí stal zázrak. O sile modlitby otca za jeho dieťa ani nehovorím. Je to práve otec, ktorý môže na základe jemu danej autority pochádzajúcej od Boha, vymodliť pre svoje deti najväčšie veci. Nechcem nijako degradovať úlohu mamy v živote dieťaťa aj v oblasti viery, ale Božia autorita je zostupná: „Chcem však, aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy je muž a hlavou Krista Boh.“ (1Kor 11,3). Teda aj Božia moc činiaca zázraky má do životov našich detí presne vymedzenú cestu, a to od Boha Otca skrz Krista, cez rodičov k deťom.
Prosíme ťa Nebeský Otče pomôž nám otcom chopiť sa našej úlohy viesť naše deti v ich živote viery, aby sme ich mohli zaviesť pri kráčaní s tebou na také miesta, ktoré im nik iný ukázať nemôže, aby raz mohli s tebou kráčať samostatne. Daj nám tiež aktívne aplikovať našu vieru v prospech životov našich detí, aby sme aj v tejto oblasti v autorite nám od teba danej, bdeli nad životmi našich detí. V mene nášho Pána Ježiša Krista. Amen.
Vychovávať deti v pokynoch, ktoré pochádzajú od Pána
„Syn mu povedal: ‚Otec, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom.‘ Ale otec povedal svojim sluhom: ‚Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho! Jedzme a radujme sa, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil. Bol stratený, a našiel sa.‘ A všetci sa začali radovať.“ (Lk 15, 21-24 SEB).
Vráťme sa v mysli do svojho detstva, a či sme už otca mali, alebo nie, či svoje otcovstvo zastával dobre alebo zle, skúsme si predstaviť, akého otca by sme chceli mať po svojom boku. Určite by tam bol človek, ktorý by nás mal rád, tešil sa z nás, bol k nám dobrý, venoval nám svoju pozornosť, pomáhal nám, učil nás a bol našim ochrancom. Tiež by sme určite boli radi, keby mal rád našu mamu a vedel by sa svojej rodiny zastať.
Mnohí muži sa takýmito otcami v dnešnej dobe skutočne snažia stať. Každý otec vo svojom vnútri vie, že hoci by dosiahol úspech v akejkoľvek oblasti svojho života, či už v práci, športe, vzdelaní, alebo spoločenskom postavení, a zlyhal by vo svojej úlohe otca, všetky tie úspechy by boli preňho len pripomienkou, že sú cenou, ktorú za jeho úspech zaplatili jeho deti.
Čo však môžeme spraviť preto, aby sme boli dobrými otcami? Podľa mňa je to život podľa toho, čo nám radí Boh Otec vo svojom Slove. Je tam toho pre otcov skutočne dosť. Na dvoch miestach Biblie je však zdôraznené, že my otcovia nemáme dráždiť svoje deti:
„A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi.“ (Ef 6,4 SEB).
„Otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli.“ (Kol 3,21 SEB).
Spomaľme a prečítajme si tieto biblické verše ešte raz. Nie sú nejakým archaizmom, či strohou výzvou k našej prísnosti, ale pokladom, ktorý môžeme objaviť. Poďme sa najprv pozrieť do verša z Listu Efezanom. Profesor Roháček ho prekladá nasledovne: „A vy, otcovia, nepopudzujte svojich detí k hnevu, ale ich vychovávajte v kázni a v napomínaní Pánovom.“ Ešte výstižnejší význam tohto Slova je vyjadrený v anglickom preklade New Living Translation: „Fathers, do not provoke your children to anger by the way you treat them. Rather, bring them up with the discipline and instruction that comes from the Lord.“, voľne preložené do slovenčiny: „Otcovia neprovokujte svoje deti k hnevu tým, ako s nimi zaobchádzate. Radšej ich vychovávajte v disciplíne a pokynoch, ktoré pochádzajú od Pána.“
Teda naše deti nemáme provokovať k hnevu. Mnoho, existuje skutočne mnoho dôvodov na strane nás otcov, ktorými môžeme v našich deťoch vzbudiť hnev. Samozrejme nejde o prípady, keď sa dieťa na nás hnevá, že sme mu nedali nejakú sladkosť, keď vieme, že ich už niekoľko zjedlo. Alebo, že mu nedovolíme pozerať nevhodnú rozprávku alebo film. Ide o tie prípady, keď v nich vyvoláme spravodlivý hnev, napríklad keď nedodržíme slovo, nevšímame si ich, či pri hádke s našimi manželkami použijeme hrubé slová.
A ako máme vychovávať naše deti? Prísne tak, ako sa nám zdá vhodné? Vôbec nie. Máme ich vychovávať nie podľa našej disciplíny a pokynov, ale podľa disciplíny a pokynov, ktoré pochádzajú od Pána. Aby sme tohto dosiahli, musíme poznať jeho Slovo a musíme vedieť počúvať jeho hlas v našom vnútri. Niekedy rozpoznáme, že máme byť na deti jemní, inokedy zase pevnejší. Niekedy, že danú vec máme spraviť s nimi spoločne, a zase inokedy, že ich máme nechať danú vec spraviť vo vlastnej réžii. Je to náročná cesta, ale jediná, ktorá nás môže priviesť do cieľa, po ktorom túžime – byť dobrým otcom.
Zoberme si teraz ten druhý biblický verš z Listu Kolosanom, kde je vysvetlený aj dôvod prečo nemáme naše deti dráždiť k hnevu. Malomyseľnosť. Je to obrovská životná rana, ktorú môžu uštedriť deťom práve otcovia. Jeden z českých prekladov Biblie – Bible 21 tento verš prekladá: „Otcové, nepřivádějte své děti svým hněvem k zoufalství.“ Teda zúfalstvo. Zúfalstvo ako jedno zo slov na označenie asi najhroznejšieho stavu, ktorý môžeme v našom živote prežívať. Profesor Roháček prekladá tento verš nasledovne: „Vy, otcovia, nedráždite svojich detí, aby neztratily smelosti a vôle.“ Teda náš nesprávny prístup k deťom môže v nich spôsobiť stratu ich smelosti a vôle.
Verím, že ak by ktokoľvek iný mohol našim deťom spôsobiť svojim konaním stratu smelosti a vôle a uvrhnúť ich do malomyseľnosti a zúfalstva, bol by konfrontovaný s hrubou otcovskou silou. Túto silu však nechajme pre seba, lebo sme to práve my otcovia, ktorí toto našim deťom svojim prístupom k nim môžeme spôsobiť.
Našim spoločným cieľom je však dosiahnuť pravý opak, aby naše deti boli smelé, pevnej vôle, veľkomyseľné a žili v nádeji. Myslím si, že vlastným úsilím toto nie je možné dosiahnuť. Preto zverme sa nášmu Nebeskému Otcovi a ako otcovia ho spoločne prosme:
Nebeský Otče, odovzdávame sa ti a odovzdávame ti naše otcovstvo. Prosíme ťa urob nás takými otcami, akými túžime byť, a akých nás naše deti potrebujú. Nech je naše otcovstvo na spôsob tvojho milujúceho otcovstva, aby naše deti od nás počuli a zakúšali, že sú milované, a že sú našou radosťou. V mene nášho Pána Ježiša Krista. Amen.
Kosť z mojich kostí a telo z môjho tela
„On však odpovedal otcovi: ‚Pozri, toľko rokov ti slúžim, nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, ktorý ti premárnil tvoj majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.‘ Ale otec mu povedal: ‚Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo mám, je tvoje. Ale teraz sa patrí veseliť a radovať, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.‘“ (Lk 15, 29-32 SEB).
Aby sme mohli na našom otcovstve niečo zmeniť smerom k dobrému, musíme si uvedomiť, že tým, že sme sa stali otcami, boli sme postavení do najdôležitejšej úlohy, ktorú na tomto svete môžeme plniť. Bola nám zverená matka nášho dieťaťa a bolo nám zverené naše dieťa. Dve Božie deti. Nemýľme sa, nielen dieťa, ale aj jeho matka, ktorá sa dostala prijatím dieťaťa do zraniteľnej pozície, kedy celý svoj doterajší život bude musieť prispôsobiť svojmu dieťaťu. Pred otehotnením mohla byť samostatná, dobre zarábajúca a s mnohými koníčkami, no po pôrode o viacero z týchto vecí prichádza, resp. musí sa ich dočasne zrieknuť alebo ich obmedziť. Vzhľadom k tomuto jednoznačne potrebuje po svojom boku a po boku svojho dieťaťa zodpovedného manžela.
Tým, že sme sa stali otcami, stali sme sa vlastne obrazne Adamom, ktorému bola zverená rajská záhrada: „Hospodin, Boh, vzal človeka a umiestnil ho v záhrade Eden, aby ju obrábal a strážil.“ (Gn 2,15 SEB). V našom prípade je rajskou záhradou naša rodina. Na túto úlohu sme boli aj náležite vybavení. Obdobne ako Adam sme boli stvorení na Boží obraz (podobu), teda aj s tým, že naše otcovstvo má a môže byť k obrazu Božieho otcovstva, a boli sme podobne ako Adam Bohom požehnaní. Výsledok, ako obrábal a strážil Adam rajskú záhradu, vieme, každý deň ho môžeme zakúšať aj v naši vlastných životoch.
Boh videl, že tomu Adamovi v rajskej záhrade predsa len niečo chýba: „Nie je dobré človekovi byť samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude rovnocenná.“ (Gn 2,18 SEB). A bola stvorená z rebra Adama žena Eva. Adam teda potreboval pomoc a dostal ju v podobe Evy. My, muži, aj keď si to nechceme priznať, vieme, že bez tejto pomoci by sme životom kráčali dosť biedne, resp. ani by sme nekráčali. Vedel to aj Adam, preto vidiac prvý raz ženu zvolal: „Toto je konečne kosť z mojich kostí a telo z môjho tela!“ (Gn 2,23 SEB). Takto zvolávame aj my súčasní muži, keď sa nám páči nejaká žena: „To je teda kosť!“. Tiež sa môžeme opýtať, prečo bola stvorená z Adamovho rebra? Ak sa náhodou ženám nepáči, že Eva bola stvorená z rebra, čo má povedať Adam? Ten bol stvorený z prachu. Akú úlohu plnia rebrá? Okrem toho, že popri chrbte sú oporou tela, predovšetkým chránia srdce a zraniteľné vnútorné orgány človeka. Žena teda dostala aj úlohu byť nielen oporou muža (pomocníčkou toho, kto pomoc potrebuje), ale aj ochrancom jeho srdca. Ak do tejto úlohy nevstúpi, muž môže o svoje srdce prísť. Ako muž dostal úlohu obrábať a strážiť rajskú záhradu, teda otec svoju rodinu, žena dostala úlohu ochraňovať srdce muža. Tam, kde muž pôsobí vo vonkajšej sfére, tak tam žena vo vnútornej.
Aby sa muž mohol riadne chopiť tejto úlohy manžela a otca, musí najprv pustiť z rúk svoj predchádzajúci život: „Preto opustí muž svojho otca i matku a priľne k svojej žene a budú jedno telo.“ (Gn 3,24 SEB). Teda viac nie mama a otec a celý predchádzajúci život, ktorý reprezentujú, ale žena. Výsledkom toho potom je: „Obaja, človek i jeho žena, boli nahí, no jeden pred druhým sa nehanbili.“ (Gn 3,25 SEB). Znamená to, že si boli blízki, dôverní, úprimní, bez tajomstiev, bez akýkoľvek masiek na jednej či druhej strane.
Otcovia, uvedomme si, že Boh má pre nás úžasný zámer otcovstva. Skrz milosť nášho Pána Ježiša Krista vydobytú na kríži, ešte oveľa lepší, ako bol prvotný zámer Boha s našim životom popísaným v knihe Genezis. Musíme sa však pevne postaviť do našej úlohy manželov a otcov našich rodín a prijať zodpovednosť za naše rodiny. Ešte raz, zodpovednosť za stav našej rodiny je predovšetkým v našich rukách. Chvála a vďaka však patrí všetkým múdrym ženám, ktoré ochraňujú srdcia svojich mužov, napríklad tým, že ich milujú, vážia si ich, hovoria im pravdu s láskou, či umožňujú im chopiť sa ich úlohy otcov v rodine. Samozrejme, muž na všetky tieto veci má odpovedať ešte väčšou láskou a obetou, uvedomujúc si, že v takejto manželke ma dar Božej lásky: „Kto našiel dobrú ženu, našiel (niečo) znamenité a dostal milostný dar od Pána.“ (Prís 18,22 SSV).
Prosíme ťa Nebeský Otče, pomôž nám opäť sa postaviť do našej úlohy a zodpovednosti otcov. Pomôž nám uvedomiť si, že si nám zveril v našej manželke a deťoch tvoje deti. Ukáž nám, že sme to predovšetkým my, ktorí rozhodujeme, či budeme v živote našej rodiny prežívať niečo z toho nebeského už na tejto zemi. Daj, aby sme chránili a budovali naše rodiny, vo vedomí, že rodina je úžasný poklad, ktorý sme od teba dostali. Moc, sláva, či úspech je oproti našej úlohe v rodine iba prach. Daj, aby sme naše manželky pripustili k našim srdciam, aby sa oni mohli ujať ich ochrany a tiež, aby si aj ony boli vedomé tejto ich veľkej úlohy. V mene nášho Pána Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.
Najlepší Pomocník otcov
„Takisto aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť. Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi. Ale ten, čo skúma srdcia, pozná zmýšľanie Ducha, lebo sa prihovára za svätých tak, ako chce Boh.“ (Rim 8,26-27 SEB).
Rodičovstvo riadne preskúša každého človeka. Na povrch vypláva náš charakter, a to aj tie veci, ktoré sa nám nie veľmi páčia (napr. hnev, netrpezlivosť, detinskosť, možno i manipulácia a pod.). Zistíme ako to je s našou ochotou obetovať sa a zakúsime z času na čas strach, slabosť i to, že sme nedostatoční. A ak to náhodou nespozorujeme sami, deti nám to vedia ukázať tak, že sa to nedá prehliadnuť. Myslím si, že k tomu, aby sme boli takými rodičmi, akými túžime byť, resp. ešte presnejšie a lepšie takými, akých nás naše deti potrebujú, či inak vyjadrené takými, akých nás chce mať Boh pre naše deti, nám naše vlastné sily stačiť nikdy nebudú. Každý kto sa skutočne snaží, nejaké méty dosiahne, avšak, každý triezvo o sebe zmýšľajúci rodič uzná, že pri výchove deti potrebuje aj pomoc. A toto platí aj pre nás otcov.
Povedzme si niečo o najlepšom Pomocníkovi, akého sme my kresťania mohli kedy dostať. Je ním Duch Svätý. Podľa mňa otcovstvo pod vedením a s pomocou Ducha Svätého je najlepšie otcovstvo. Prečo? Lebo Duch Svätý nám môže hovoriť do každej situácie, ktorú s deťmi prežívame a dať nám také rady, ktoré by nám ľudia sami o sebe ani neboli schopní dať. Veď on najlepšie pozná naše vnútro, ale aj vnútro nášho dieťaťa. On pozná súčasnosť, ale pozná aj budúcnosť. On vie, čo je pre naše deti v danej chvíli to najlepšie. Niekedy nám poradí: „Zjemni, nebuď prísny.“, inokedy v obdobnej situácii: „Stoj pevne v autorite.“, a inokedy zase: „Choď sa ospravedlniť, toto pre tvoje dieťa nebola maličkosť a môže to mať vplyv na váš vzťah v budúcnosti.“ Je dobré sa v rodičovstve vzdelávať, vedieť čo to i z oblasti psychológie, pracovať na sebe, ale účinnosť a efektivita tohto všetkého je podstatne znásobená, ak sa dáme v našom otcovstve pod vedenie Ducha Svätého a naučíme sa počúvať jeho zväčša tichý a jemný hlas v našej mysli.
K predmetnému nás povzbudzuje aj Božie Slovo. Je potrebné si uvedomiť, že Duch Svätý je Duch Nebeského Otca i Syna – Ježiša, teda Boží Duch, nie nejaká sila/energia, ale osoba, so všetkými stránkami osoby, obdobne ako sme osobami, napr. my ľudia. Je však duch, teda bez tela. Tretia osoba Najsvätejšej Trojice, nášho Boha. Osoba s vlastným charakterom, a tak je potrebné k nemu aj pristupovať. Aby sme ho mohli lepšie poznať a vstúpiť s ním do vzťahu, uvediem pár veršov z Písma, kde sa spomína to, kým je, a čo môže robiť v našich životoch:
„Lebo všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Boží synovia. Veď ste neprijali ducha otroctva, aby ste opäť žili v strachu, ale prijali ste Ducha synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče.“ (Rim 8, 14-15 SEB).
„Kto sa však oddáva Pánovi, je s ním jeden Duch.“ (1Kor 6,17 SEB).
„A vari neviete, že nepatríte sebe, ale že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý vo vás prebýva a ktorého máte od Boha? Boli ste draho vykúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele.“ (1Kor 6,19-20 SEB).
„Pán je Duch, a kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“ (2Kor 3,17 SEB).
„My sme predsa chrám živého Boha, ako hovorí Boh: Budem v nich prebývať a medzi nimi prechádzať sa, a budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom.“ (2 Kor 6, 16 SEB).
„Takisto aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť. Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi. Ale ten, čo skúma srdcia, pozná zmýšľanie Ducha, lebo sa prihovára za svätých tak, ako chce Boh.“ (Rim 8,26-27 SEB).
„Boh nám totiž nedal ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy.“ (2Tim 1,7 SEB).
„No ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie.“ (Ga 5,22-23 SEB).
„A neopíjajte sa vínom, lebo v ňom je samopašnosť, ale buďte naplnení Duchom.“ (Ef 5,18 SEB).
Kto neverí, že otcovstvo pod vedením a s pomocou Ducha Svätého je tým najlepším otcovstvom, odporúčam mu skúsiť ho pozvať do svojho života a nechať sa ním viesť. Výsledky bude môcť iste pozorovať na svojom vzťahu k deťom a vzťahu detí k nemu.
Kto ma chuť spolupracovať s Duchom Svätým dennodenne, určite je na začiatok veľmi dobé modliť sa Litánie k Duchu Svätému, ktoré sú napr. dostupné TU. Alebo tiež existuje Ruženec k úcte Ducha Svätého, ktorý sa modli klasicky, ale má tieto podľa mňa veľmi pekné a mocné tajomstvá:
(3 úvodné Zdravasy) …ktorý si nás stvoril, … vykúpil, … posvätil
1. …ktorý naše srdce robí schopným prijať plnosť darov Ducha Svätého…
2. …ktorý nám dary Ducha Svätého vyprosuje a nám tri Božské cnosti: vieru, nádej, lásku rozmnožuje a posilňuje…
3. …ktorý nás skrze Ducha Svätého posilňuje, osvecuje, vedie, riadi a posväcuje…
4. …ktorý naše srdce láskou Ducha Svätého roznecuje, hlbokou pokorou, miernosťou, silou a svätosťou naplňuje…
5. …ktorý nám sedem darov Ducha Svätého a dvanásť jeho plodov vyprosuje, všetko dobré dáva a všetko zlé odvracia…
Ku koncu ruženca (3x): Bez poškvrny počatá Panna Mária oroduj za nás, ktorí sa k Tebe utiekame.
Samozrejme každý preferuje niečo iné, niekto tieto štandardné modlitby (napr. litánie, ruženec), niekto zotrvávanie a počúvanie v tichu, a niekto modlitbu v jazykoch, alebo ich kombináciu, či niečo iné. Keď sa však necháme viesť Duchom Svätým, isto aj náš modlitebný život a komunikácia s Bohom zapadne presne do skladačky na to miesto, ktoré bolo určené práve pre nás, aby sme neboli aj v modlitebnom živote ako slon v porceláne, teda na mieste, ktoré nám nebolo určené a nie je ani pre nás najvhodnejšie.
Prosíme Ťa Duchu Svätý, Duch Otca i Syna, veď nás otcov v našom otcovstve, a buď nám Pomocníkom, Učiteľom i Tešiteľom. Ukazuj nám ako máme pristupovať k našim deťom v rozličných situáciách života, tak aby naše otcovstvo v živote našej rodiny prinášalo dobrú a mnohorakú úrodu na spôsob a po vzore otcovstva nášho Nebeského Otca.
Vzor otcovstva
„Chváľme slávnych mužov a našich otcov dávnych pokolení. Pán prejavil svoju veľkú slávu, svoju odvekú vznešenosť. Jedni panovali vo svojich kráľovstvách ako muži chýrni svojou mocou. Iní pre svoju rozvahu boli radcami a všetko oznamovali svojimi proroctvami. Jedni viedli ľud svojimi premyslenými zámermi, schopnosťou rozumieť múdrosti ľudu a múdrymi slovami pri ich výchove. Iní vymýšľali nápevy piesní a písali príbehy vo veršoch. Ďalší boli obdarení bohatstvom a mocou, žili si pokojne vo svojich domovoch. Všetci títo sa tešili sláve medzi súčasníkmi a už za ich života sa im dostalo chvály. Niektorí z nich zanechali po sebe meno, o ktorom sa potom hovorí s úctou. A sú takí, po ktorých niet pamiatky, zanikli, ako by ich nebolo, boli ako tí, čo nikdy neboli, a práve tak je to aj s ich deťmi. Nevzťahuje sa to však na týchto mužov, ktorí poznali milosrdenstvo; ich spravodlivé skutky neupadli do zabudnutia. S ich potomstvom zostane dobré dedičstvo — ich vnuci. “ (Sir 44,1-11a SEB). „Kiež ich kosti vyženú nové výhonky z miesta ich spočinutia, kiež meno týchto veľmi slávnych mužov znova ožíva v synoch.“ (Sir 46,12 SEB).
Chcel by som dať nám otcom za vzor muža, ktorý nám má podľa ovocia svojho otcovstva veľa čo povedať. Je ním sv. Jozef, pozemský adoptívny otec nášho Pána Ježiša. Otec nie podľa tela, ale podľa srdca, lásky a starostlivosti o Ježiša. Našou rečou otec, ktorý si osvojil dieťa – Božieho Syna Ježiša, ktorého Mária počala, ako uvádza Sväté Písmo skrz Ducha Svätého: „Anjel jej odpovedal: ‚Duch Svätý zostúpi na teba a zatôni ťa moc Najvyššieho, a preto aj dieťa bude sväté a bude nazvané ‚Boží Syn‘. Pozri, aj tvoja príbuzná Alžbeta, ktorú pokladali za neplodnú, počala vo svojej starobe syna a je už v šiestom mesiaci, aj keď o nej hovorili, že je neplodná, lebo u Boha nič nie je nemožné.‘“ (Lk 1 35-37 SEB). Pozrime sa teda, kto bol sv. Jozef.
Písmo priamo uvádza, že Jozef bol muž spravodlivý: „…Jozef bol však spravodlivý…“ (Mt 1,19 SSV). Označenie v Božom slove, že je niekto spravodlivý, je veľkou vecou. Je to predovšetkým vlastnosť Boha: „Jediný Pán je spravodlivý.“ (Sir 18,2 SSV). Takto bol charakterizovaný napríklad ešte Noe, staviteľ archy, ktorá priniesla záchranu pred potopou, stotník Kornélius zo Skutkov apoštolov, či Jozef z Arimatie, starajúci sa o Ježišov pohreb.
V tom istom verši, ktorý hovorí o Jozefovej spravodlivosti, Písmo ďalej zachytáva, že Jozef bol súcitný a dobrý, nakoľko tehotnú Máriu, o ktorej tehotenstve vedel, že on biologickým otcom dieťaťa nie je, nechcel verejne vystaviť hanbe a rozhodol sa tajne ju prepustiť. Ako by sa na Máriu pozeralo, keby ju Jozef verejnej hanbe vystavil? Ako by sa ľudia tej kultúry a doby potom pozerali na samotného Ježiša?
Z Písma tiež možno vyčítať, že Jozef bol vnímavý na Boží hlas, dal sa ním poučiť, a následne konal podľa rád a pokynov, ktoré od Boha prijal:
„Keď o tom uvažoval (pozn. o prepustení Márie), zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: ‚Jozef, syn Dávida, neboj sa prijať Máriu, svoju ženu. Veď to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.‘… Keď Jozef precitol zo spánku, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.“ (Mt 1, 20 a 24 SSV).
„Keď odišli (pozn. mudrci, ktorí sa prišli Ježišovi pokloniť), Jozefovi sa zjavil vo sne Pánov anjel a povedal: ‚Vstaň, vezmi dieťatko i jeho matku a uteč do Egypta! Zostaň tam tak dlho, kým ti nepoviem. Herodes bude totiž hľadať dieťatko, aby ho zahubil.‘ A tak Jozef vstal, vzal za noci dieťatko i jeho matku a odišiel do Egypta.“ (Mt 2,13-14 SSV).
„Keď Herodes zomrel, Pánov anjel sa vo sne zjavil Jozefovi v Egypte a povedal: ‚Vstaň, vezmi dieťatko a jeho matku a choď do izraelskej krajiny, lebo tí, čo chceli vziať život dieťatku, pomreli.‘ Jozef vstal, vzal dieťatko i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny. Keď však počul, že Archelaos kraľuje v Judsku namiesto svojho otca Herodesa, bál sa tam ísť. Na pokyn zo sna odišiel do Galiley. Tam sa usadil v meste, ktoré sa volalo Nazaret…“ (Mt 2, 19-23 SSV).
Boh Jozefa, hneď na začiatku jeho povolania do obrovskej úlohy byť Ježišovým pozemským otcom, utvrdil v jeho identite, identite kráľovského syna, keď ho oslovil v prvom sne ako: „Jozef, syn Dávida (pozn. Jozef bol potomkom kráľa Dávida)…“ (Mt 1, 20 SSV). Vo vyššie uvedených biblických veršoch je ďalej zachytené, že Boh komunikoval s Jozefom v dôležitých momentoch, kedy bol život Ježiša v ohrození, cez sny. Jozef si ani raz nepovedal: „Ach, nevšímaj si to, veď to bol len sen.“ Ale naopak, tieto sny videl ako odpovede na svoje myšlienkové pochody a iste aj vyrieknuté modlitby. Teda Jozef, bol aj muž viery, lebo uveril tomu, čo mu prostredníctvom snov hovoril Boh. Zamyslime sa, ako tieto veci v Jozefovom živote museli byť ťažké, a aké pocity to muselo v ňom vyvolávať. Akým veľkým tajomstvom to všetko muselo preňho byť.
Z Písma však možno dedukovať aj to, že to bol silný a energický muž. Buď mladý, alebo v najlepších rokoch. Prečo? Predstavme si koľko kilometrov musel pešo s Máriou, Ježišom a ich vecami a majetkom prejsť, keď utekal pred Herodesom do Egypta, a potom zase o niekoľko rokov neskôr pri návrate z Egypta. Jozef bol v Egypte s rodinou vlastne utečenec. Musel si nájsť prácu, domov rodine, začleniť sa do života v cudzej krajine a mnohé, mnohé ďalšie. Z Egypta sa nevrátil domov do Judskej krajiny, ale do Nazareta. Tam musel celé svoje dielo zaopatrenia rodiny začínať odznova.
Jozef bol múdry muž a nad vecami v živote rozmýšľal. Či už išlo o prijatie tehotnej Márie, alebo jeho obavy pri vrátení sa z Egypta do Judska.
Jozef bol muž, ktorý poctivo pracoval a získal si pri svojej práci dobré a známe meno a ľudia potom aj Ježiša poznali ako Jozefovho syna: „Nie je to syn toho tesára?…“ (Mt 13,55 SSV), „…Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone i Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta.“ (Jn 1,45 SSV), „Všetci mu prisviedčali a obdivovali jeho láskavú reč, ktorá vychádzala z jeho úst. A hovorili si: ‚Či to nie je Jozefov syn?‘ (Lk 4,22 SSV), alebo: „Vari to nie je Ježiš, syn Jozefov, ktorého otca a matku poznáme? Ako to, že teraz hovorí: ‚Zostúpil som z neba‘?“ (Jn 6,42 SSV).
Jozef dostal v živote nesmiernu úlohu. Spomedzi stoviek či tisícov miliónov mužov bol vybraný práve on, aby plnil úlohu pozemského otca v Ježišovom živote. Určite si to uvedomoval a neraz naňho doľahla ťarcha zodpovednosti o Máriu a Ježiša. Bol to Ježišov pozemský abba – otecko.
A to najpodstatnejšie, každého život možno poznať podľa ovocia (plodov, výsledkov), ktoré priniesol: „Niet dobrého stromu, čo rodí zlé ovocie, a niet ani zlého stromu, čo rodí dobré ovocie. Každý strom možno poznať po jeho ovocí. Veď z tŕnia sa nenazbierajú figy ani hrozno z ostružín.“ (Lk 6,43-44 SSV). Ovocím Jozefovho života bol Ježiš, presnejšie tá ľudská časť Ježiša, ktorá ale aj tak bola nerozdeliteľne popretkávaná Ježišovou Božskou časťou. Kto Ježiša učil, kto sa s ním modlil, kto mu rozprával o veľkých Božích veciach, ktoré vykonal Pán s Izraelom, po koho boku Ježiš pracoval, kto ho vodil do synagógy? Jozef. Samozrejme, že mnohé veci robila aj Mária, ale menované úlohy boli vo vtedajšej dobe na pleciach muža. Od koho Ježiš prijímal v detstve a mladej dospelosti pokyny? Komu sa podriaďoval? Kto ho učil prístupu k ženám a k rôznym situáciám? Jozef. S kým sa možno Ježiš vo svojom živote najviac nasmial a cítil v bezpečí a pohode? Či nie s Jozefom, po ktorom boku vyrastal a pracoval? Od koho získal spôsob vyjadrovania sa, gestá a postoje? Či nie od rodičov a zvlášť od Jozefa, keďže Ježiš bol mužom?
Sv. Jozef nám otcom môže byť veľkým vzorom. A nielen vzorom, ale sa môžeme k nemu utiekať v našich potrebách o jeho mocný príhovor.
Tu by som chcel spraviť vsuvku pre bratov a sestry z reformovaných cirkví, ktorí možno budú ohľadom príhovoru sv. Jozefa argumentovať, prečo sa máme obracať na sv. Jozefa, keď môžeme prísť priamo k Ježišovi, Nebeskému Otcovi, či Duchu Svätému. Áno, aj ja som toho názoru, že podstata nášho duchovného života by mala byť o osobnom vzťahu s Bohom. Príhovor, či už kňaza, pastora, nejakého evanjelistu, resp. niekoho o kom vieme, že je človek veľkej viery, vyhľadávame však aj tu na zemi. Prečo by sme sa nemohli obrátiť s prosbou o príhovor k tým ľuďom, ktorí nás predišli do večnosti a skrz ich pozemský život viery vieme/veríme, že sú v nebi? Ak sú v nebi, vieme, že sú už podobní Ježišovi (1Jn 3,2 SEB), a ďalej vieme, že v nebi s Kristom kraľujú (napr. Ef 2,6 SEB, Zj 22,5 SEB). Keď kraľujú, majú zverené nejaké právomoci a úlohy. Možno preto je stanovené, že ten a ten svätý, vzhľadom na jeho život, je patrónom tej a tej skupiny ľudí. Napr. sv. Jozef je patrónom otcov, tesárov, robotníkov, ekonómov, prokurátorov, zomierajúcich. A svätí sú podobní anjelom: „Veď pri zmŕtvychvstaní sa ľudia ani neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi.“ (Mt 22,30 SEB). Teda podľa mňa skúmaním Písma môžeme dospieť k tomu, že prosba o príhovor svätých u Boha nie je len ľudská tradícia, ale má biblický podklad a zdôvodnenie. Samozrejme, najdôležitejšie je však ovocie, ktoré príhovor svätých do našich životov prináša, predovšetkým či nás k Bohu viac približuje.
Napr. v mojom živote sa zamýšľam nad tým, že keď som išiel na birmovku, zvolil som si za birmovné meno Jozef a prijal som za svojho patróna sv. Jozefa. Môj život viery bol však vtedy ešte niekde v plienkach a žil som si tak, ako sa mi páčilo. Toto meno som si dal preto, lebo vtedy som mal na internáte staršieho spolubývajúceho menom Jozefa, ktorého čosi niečo od iných chalanov v dobrom odlišovalo, a to ma tak oslovilo, že sa mi vtedy začalo páčiť toto meno. Koho mám za patróna, a ako mi v živote pomáha, som zistil až o mnoho rokov neskôr, keď som začal sám riešiť založenie vlastnej rodiny a následne život v rodine. Obdobne, v roku 2021 prebiehal v našej Cirkvi Rok sv. Jozefa a zhodou okolnosti som začiatkom daného roka vstúpil s kamarátmi a známymi aj do 90-dňového Exodu (duchovný program priblíženia sa k Bohu). Vtedy som sa tiež dostal ku knižke Zasvätenie sa svätému Jozefovi od Donalda Callowaya. Na základe nej som vstúpil aj do 33. dňovej prípravy na zasvätenie sa sv. Jozefovi, ktoré som uskutočnil na sviatok sv. Jozefa 19. marca 2021. V tomto období som tak viac vstúpil do seba a ďakoval som napr. aj za to, že ešte žijú obaja moji rodičia a pokoril som sa aj pred mojim otcom, s ktorým som mal z dôvodu jeho alkoholizmu komplikovaný vzťah a poprosil som ho kľačmo o jeho požehnanie do môjho života. A požehnal ma slovami: „Žehnám ťa v meno Otca i Syna i Ducha Svätého, nech ti Pán Boh splní všetko, o čo ho v živote požiadaš.“ Následne som mu so slzami v očiach pobozkal ruku. Asi dva týždňa po tomto mojom otcovskom požehnaní a pár dní po mojom zasvätení sa sv. Jozefovi, dňa 23. marca 2021 môj oco nečakane zomrel. Jeho smrť nebola ideálna v zmysle prijatia sviatostí pred smrťou, ktoré však nevnímam ako cieľ, ale ako prostriedok k Ježišovi, ale som si istý, že milostivý Boh konal aj pri jeho smrti a otcovi bolo umožnené vstúpiť do jeho slávy, a to nielen vďaka našim príhovorom, ale aj príhovoru sv. Jozefa, ktorý je v našej Cirkvi patrónom dobrej smrti. Následne po otcovom pohrebe som poprosil Nebeského Otca, aby bol mojim otcom on. Všetko toto sa dialo v čase, keď som sa utiekal k sv. Jozefovi.
Nebeský Otče, ďakujeme ti za to, že si dal Ježišovi za pozemského otca práve Jozefa, muža, ktorý si splnil úlohu, ktorú si mu dal na sto percent. Po jeho boku mohol Ježiš dorásť do svojej mesiášskej úlohy a potom ísť už sám do víťazného boja s mocnosťami temna, ktoré rozdrvil obetujúc seba v bolesti, nahote, smäde, hlade a opustení na kríži a tým nám vydobyl spásu a to, že sa opäť môžeme volať tvojimi synmi a dcérami a máme skrz Ježiša plnosť tvojich požehnaní. Prosíme ťa, daj nám tú milosť, aby sme sa my, dnešní otcovia, po vzore svätého Jozefa zo všetkých síl starali v láske o svoje manželky a deti. Svätý Jozef, prosíme aj teba, prihováraj sa za nás otcov, za všetky tie milosti a dobrá, ktoré potrebujeme pre plnenie si svojich manželských a otcovských úloh v našich rodinách. Amen.
Láska, ktorá vie konfrontovať zlo
„Hlásaj slovo, naliehaj vo vhodný i nevhodný čas, presviedčaj, karhaj, povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a ponaučením.“ (2Tim 4,2 SEB).
V jednej z biblických kníh – Prvá kniha Samuelova sa nachádza pre nás otcov jedno veľké ponaučenie. Je tam spomínaný starý kňaz Eli a jeho dvaja mladí synovia, taktiež kňazi. Najprv je však v tejto knihe zachytený príbeh Anny, ktorá bola neplodná. Na základe jej vrúcnej modlitby s prisľúbením dania dieťaťa do služby Bohu a Eliho požehnania, sa jej však narodí Samuel, ktorý sa stane veľkým Božím mužom. Neskôr, po Eliho ďalšom požehnaní za to, že Anna chlapca Samuela dala do služby Bohu, sa jej narodia aj ďalšie deti. Na pozadí tohto príbehu sa však odohráva iný príbeh s dramatickým koncom.
Eli, ako skúsený Boží muž, ktorý vedel napr. Samuela voviesť do počúvania Božieho hlasu, alebo napr. cez ktorého požehnania Boh konal v Anninom živote, sa začal dopúšťať zla. Zla spôsobeného nie konaním, ale nekonaním, resp. nedostatočným konaním, ktoré bolo dôvodom pádu celej jeho rodiny nielen počas jeho života, ale aj naprieč ďalšími generáciami jeho rodu. Kniha uvádza, že Eliho synovia boli ničomníci, nedbali na Boha a k ľudu sa nesprávali podľa kňazského poriadku. Brali z obiet prinášaných Bohu v prospech seba nad rámec zákona, teda okrádali Boha i obetujúci ľud: „Hriech tých mládencov bol veľmi veľký pred Hospodinom, lebo tí muži znevažovali Hospodinove obetné dary.“ (1Sam 2,17 SEB). Kniha ďalej uvádza: „Hoci bol Eli už veľmi starý, musel počúvať o všetkom, čo robili jeho synovia celému Izraelu, i o tom, ako spávali so ženami, ktoré slúžili pri vchode do stanu stretávania. Dohováral im: ‚Čo to vyčíňate? Od všetkého ľudu počúvam o vás samé zlé veci. Prestaňte s tým, synovia moji! Nie je to dobrá správa, čo sa, ako počúvam, šíri o vás medzi Hospodinovým ľudom. Keď sa niekto prehreší proti človeku, súdiť ho bude Boh, ale ak niekto zhreší proti Hospodinovi, kto sa ho zastane?‘ Oni však neposlúchali svojho otca, preto sa Hospodin rozhodol, že ich usmrtí.“ (1Sam 2, 22-25 SEB).
Keďže toto zlo pokračovalo, Boh k Elimu cez ústa jedného proroka prehovoril takto: „‚Prečo si svojich synov vážiš viac než mňa a kŕmiš ich tým najlepším z každej obety môjho izraelského ľudu?‘ Preto takto znie výrok Hospodina, Boha Izraela: ‚Povedal som síce, že tvoj dom a dom tvojho otca budú trvalo predo mnou konať službu, no teraz znie výrok Hospodina: Uctím si len tých, čo si uctia mňa. Tých, čo si nevážia mňa, nebudem si vážiť ani ja. Blíži sa čas, keď odseknem rameno tebe i tvojmu rodu, takže v tvojom rode nebude starca. Uvidíš trápenie, ktoré postihne príbytok pri všetkom dobrom, čo Boh urobí Izraelu. No v tvojom dome už starca nebude. Jedného ti však nevyhubím spred svojho oltára. Pripravím ťa o zrak a utrápim ti dušu. Všetci potomkovia tvojho rodu však zomrú v mužnom veku. Znamením ti bude to, čo postihne oboch tvojich synov, Chofniho a Pinchása: obaja zomrú v jeden deň. Ustanovím si verného kňaza, ktorý bude konať podľa môjho srdca a zmýšľania. Dám mu trvalý dom; ustavične bude konať službu pred mojím pomazaným kráľom. Kto zostane z tvojho domu, príde sa mu pokloniť, aby dostal strieborniak alebo peceň chleba. Ponúkne sa: Zaraď ma, prosím, do niektorej kňazskej triedy, aby som mal čo dať do úst.‘“ (1 Sam 2, 29-36 SEB).
Neskôr k týmto tvrdým slovám Boh cez ústa mladého Samuela, schopného už rozoznať Boží hlas, dodal: „V Izraeli urobím také niečo, že kto o tom počuje, bude mu zunieť v oboch ušiach. V ten deň dopustím na Eliho všetko, čím som kedy hrozil jeho domu. Chcem mu oznámiť, že som pre jeho vinu vyriekol nad jeho domom neodvolateľný rozsudok. Vedel totiž, že jeho synovia si zasluhujú odsúdenie, no on ich nekarhal. Preto som prisahal Eliho domu, že jeho vinu nebude možné nikdy odstrániť ani obetami, ani darmi.“ (1Sam 3, 11-14 SEB).
Keď si Eli vypočul od Samuela tieto slová, nakoľko Samuela donútil mu ich povedať, nezjednal nijakú nápravu, ale len bezmocne skonštatoval: „On je Hospodin. Nech urobí, čo uzná za dobré.“ (1Sam 3,18 SEB). V podstate Božie slová Eli schválil, akoby povedal na ne „Amen“. Tu je už zjavné, že kým v počiatku bola z jeho strany aspoň nejaká snaha o usmernenie synov, teraz už mu situácia celkom prerástla cez hlavu.
Božie slová sa v živote Eliho naplnili, keď pri jednej z vojenských porážok Izraela padli aj jeho obaja synovia a Filištínci ukoristili aj Božiu archu, čo bola s nimi. Keď Elimu doniesli o tom správu, spadol a zlomil si väzy. Na túto zlú správu doplatila aj žena Eliho syna Pinchasa, ktorá bola tehotná a pre hroznú správu o smrti jej manžela a svokra a ukoristení Božej archy prišiel na ňu predčasný pôrod, pri ktorom zomrela.
Z tohto príbehu je možné vyvodiť si jedno poučenie. Nesmieme naše deti milovať takým spôsobom, že budeme prehliadať ich zjavné morálne nedostatky, ktoré im môžu spôsobiť, možno nie hneď, ale časom, veľké životné problémy. Môže ísť napr. o závislosti, nezriadenú sexualitu, nezodpovedné riskovanie so životom, zahrávanie sa z rôznymi okultistickými vecami, honba za bohatstvom, krásou, či mocou. Ak by sme to robili, vina by nepadla na nikoho iného ako nás samých, obdobne ako pri Elim. Bol to práve on, ktorý mal autoritu nad synmi, ktorú mal aj používať primerane potrebe. Jeho synovia mali dôležitý úrad kňazov, ktorým pohoršovali a navádzali na zlé celý izraelský národ. Ich povinnosťou bolo robiť pravý opak, dobrom byť vzorom celému národu. Teda našu autoritou máme v životoch našich detí múdro a v prípade potreby i dôrazne využívať.
„Pane, pomôž nám, otcom, poznať, kedy a ako máme vyžadovať disciplínu v našich rodinách. Daj, aby nás neovládol hnev a nestratili sme nad sebou kontrolu, ale aby sme veľkoryso a pokojne urobili nevyhnutné kroky pre dobro tých, ktorých milujeme. Amen.“ (Knižka Modlitieb otcov, str. 21).
Vytrvalosť
„…vytrvaj v úlohe, ktorá ti je určená…“ (Sir 17,24 SSV). „Potrebujete vytrvalosť, aby ste plnením Božej vôle získali prisľúbenie.“ (Hebr 10,36 SSV).
Mnohí z nás otcov sme atakovaní pri plnení svojich povinností, či zámerov jedným veľkým nepriateľom, ktorým je znechutenie. Často začneme realizovať nejakú dobrú vec na poli nášho otcovstva s celkom veľkou chuťou, uvedomujúc si aj možné ťažkosti. Avšak, niekedy napriek snahe, sa dobré ovocie našich aktivít nedostavuje, resp. nie je nejako viditeľné, a prichádzajú nám do cesty rôzne ťažkosti, napr. problémy v práci, únava, či nepochopenie zo strany našich blízkych. A ako ide čas, naše odhodlanie v danej dobrej veci je naštrbené a postupne prichádza do nášho života znechutenie. Znechutenie je veľkým nepriateľom otcov, ktoré netreba podceňovať.
Prečo? Pozrime sa na dopady znechutenia do Svätého Písma. Izraeliti sa pre svoje znechutenie pri exode z Egypta začali usadzovať v ich Zasľúbenej zemi až po uplynutí 40-tich rokov od odchodu z Egypta, hoci, ak by mu nepodľahli, mohli tak spraviť hneď. Izraelitov znechutili pre zaujatie krajiny ich vyzvedači, ktorí im nepravdivo zveličovali prekážky s tým spojené: „…preskúmali krajinu, potom však Izraelitov natoľko znechutili, že nechceli ísť do krajiny, ktorú im dal Hospodin. V ten deň sa Hospodin rozhneval a zaprisahal sa: ‚Muži, ktorí vyšli z Egypta ako dvadsaťroční a starší, neuvidia krajinu, ktorú som sľúbil pod prísahou Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi, pretože sa úplne neoddali Hospodinovi, okrem Kenizzejca Kaléba, syna Jefunneho, a Jozuu, syna Núna, lebo oni sa celkom oddali Hospodinovi.‘ Vtedy sa Hospodin na Izraelitov veľmi rozhneval a štyridsať rokov ich nechal blúdiť po púšti, kým nevyhynulo celé pokolenie, ktoré robilo to, čo sa nepáčilo Hospodinovi.“ (Nm 32,9-13 SEB).
Výsledkom znechutenia celého národa bola v podstate smrť všetkých bojaschopných mužov, ktorí sa nechali nakaziť znechutením, a tiež útrapy celého národa počas 40-tich rokov na púšti. Teda aj útrapy žien a detí týchto mužov. Údel Kaléba, popri Jozuem, za jeho oddanosť (vytrvalosť) bol však iný, aj keď aj on musel niesť bremeno celého národa – život v púšti po dobu 40-tich rokov: „Svojho služobníka Kaleba však vovediem do krajiny – do ktorej už vkročil – za odmenu, že bol naplnený iným duchom a že mi ostal verný. Jeho potomstvo ju prevezme do vlastníctva.“ (Nm 14,24 SSV).
Alebo si zoberme za príklad Samsona, ktorému Boh zveril veľkú úlohu, že bude oslobodzovať svoj národ spod nadvlády Filištíncov. Keď na Samsona dlho, pravidelne a úpenlivo naliehala Dalila, do ktorej bol zamilovaný, aby jej prezradil zdroj svojej sily, upadol do znechutenia a tajomstvo jej prezradil: „A keď deň čo deň naliehala svojimi rečami na neho a unúvala ho, že sa mu znechutil život až na smrť,“ (Sdc 16,16 SSV). On pre svoje znechutenie stratil svoj život a úlohu, ktorú mu zveril Boh, vykonal len v obmedzenom rozsahu.
Znechutenie, znechutenie a znechutenie. Koľko otcov prišlo vo svojich rodinách o mnohé dobré veci, pretože pod ťarchou problémov upadli do znechutenia? Znechutenie ich odradilo od ich dobrých zámerov, alebo dokonca aj od plnenia si štandardných povinností. Zoberme si príklad zo života Dávida. Ak by sa Dávid nechal odradiť kráľom Šaulom, ktorý mu poukazoval na nemožnosť víťazstva nad mocným veľkým bojovníkom Goliášom, nikdy by ho neporazil : „Šaul odrádzal Dávida: ‚Nemôžeš ísť k tomu Filištíncovi a bojovať proti nemu. Si ešte len chlapec a on vojenčí od mladi.‘“ (1Sam 17,33 SEB). Dávid sa však odradiť nedal a výsledkom bolo jeho veľké víťazstvo, ktoré mu isto dodalo sebavedomie do mnohých ďalších víťazstiev, ktoré s Božou pomocou vybojoval.
Liekom na znechutenie je podľa mňa vytrvalosť: „…vytrvaj v úlohe, ktorá ti je určená…“ (Sir 17,24 SSV). „Potrebujete vytrvalosť, aby ste plnením Božej vôle získali prisľúbenie.“ (Hebr 10,36 SSV). Ona nám pomôže prejsť ťažkým obdobím, aby sme dosiahli cieľ našich námah.
Prosíme ťa Nebeský Otče, nedaj, aby sa do našej mysle pri našom otcovstve nasťahovalo znechutenie. Daj nám prosíme ťa milosť vytrvať a prejsť aj náročnejšími obdobiami nášho života, aby sme mohli naše rodiny voviesť tu na zemi do plnosti toho, čo máš pre ne pripravené v nebi. Nech sme ako tvoji služobníci Jozue a Kaléb, ktorí nepodľahli znechuteniu, a naopak, v ťažkostiach im zverenej úlohy vytrvali. V mene nášho Pána Ježiša Krista. Amen.
Byť ozdobou našich detí
„…ozdobou synov (sú) ich otcovia.“ (Prís 17,6 SSV).
Otcovia, podľa Božieho slova nemáme byť len vychovávateľmi, opatrovateľmi a živiteľmi našich detí, ale svoje otcovstvo máme pozdvihnúť až na takú úroveň, že budeme ozdobou našich detí. Čo to však znamená? Ozdoba je niečo, bez čoho hlavná vec môže existovať a k hlavnej veci sa pripája z dôvodov, ktoré chcú vyvolať u toho, kto danú vec pozoruje, vnímanie krásy. Ozdobou sú napríklad náušnice na ušiach ženy, maľba na opornom múre, štýlový nápis na tričku a mnohé iné. Účelom ozdoby je urobiť osobu alebo vec, ktorej ozdoba slúži, výnimočnejšou, krajšou, jednoducho, s cieľom povzniesť ju na vyššiu úroveň.
A Božie slovo nám hovorí, že ozdobou detí sú ich otcovia. Teda otcovia sú tými, ktorí majú svoje deti urobiť výnimočnejšími, krajšími, jednoducho tými, ktorí deti povznesú na vyššiu úroveň. Anglické znenie tohto Božieho slova vo verzii New Living Translation je: „…parents are the pride of their children.“ Teda v slovenskom znení: „…rodičia sú pýchou svojich detí.“ Teda význam je tu rozšírený na oboch rodičov.
Otcovia, sme pýchou, dôvodom hrdosti našich detí? Žijeme tak, že naše deti o nás hovoria, že sú hrdé na to, že sme ich otcami?
Ja som prežil so svojim už zosnulým otcom obdobia, keď som bol skutočne na neho hrdý, na jeho pracovitosť, silu, na to, že ma priberal do činností, ktoré robil, a že sa zo mňa tešil. Bol mojou ozdobou. Neskôr však podľahol alkoholu a moja ozdoba mi bola zobratá, a to bolelo. Boli chvíle, keď som sa za otca v rámci jeho pitia aj riadne hanbil a ľudia, ktorí to spozorovali, mi hovorili, že za svojho otca nik nemôže. Teda ozdoba v mojom otcovi mi bola alkoholom ukradnutá, resp. v určitých ťažkých chvíľach nahradená hanbou.
Po našom Slovensku i celom svete behá mnoho detí, ktoré nie sú ozdobené dobrým životom svojich otcov. Keď počúvam rôznorodé príbehy o deťoch, ktoré po svojom boku otca nemali, či ich opustil, pil, týral, ponižoval, nebol prítomný alebo ich prehliadal, vždy ma zabolí srdce. Poďme to spoločne napraviť. Najprv v našich rodinách a potom pomôžme aj ostatným otcom, ktorí potrebujú a chcú v danej veci pomôcť. A buďme vzorom i iným otcom:
„Pane, pomôž nám zmeniť naše životy tak, aby sme mohli byť dobrými vzormi pre všetkých mužov, ktorí prejavujú nedostatok lásky a zodpovednosti v manželstve a rodinnom živote. Daj, aby naše skutky dokazovali, že ako hlavy rodín pevne stojíme pri svojich najdrahších. Daj nám milosť rozumieť pocitom druhých, milosť pomáhať a povzbudzovať. Amen.“ (Modlitba z knižky Modlitieb otcov).
Ak chceme tento svet spraviť lepším miestom, bez toho, aby sme sa zmenili my, otcovia, to nepôjde. Kým bude trvať kríza otcov a otcovia nebudú chcieť dorásť do opravdivých mužov, pevných, znesúcich aj krivdu, schopných obetovať sa, ktorých stredobodom nie sú oni sami, svet bude pokračovať v svojej ceste do chaosu vo všetkých pozorovateľných podobách. Prvým krokom ako sa stať ozdobou pre naše deti, môže byť napríklad naša prítomnosť v ich životoch a záujem o to, čo prežívajú.
A vy, ženy, buďte nám v tom pomocou, lebo ak žena v týchto veciach neumožní mužovi chopiť sa jeho zodpovedností voči deťom, alebo ešte naopak, bude mužovu autoritu a schopnosti podkopávať, nikdy sa z neho nestane ten otec, na ktoré bude hrdá i ona. Skúsme práve opačnú cestu, v ktorej sa budeme v očiach detí vzájomne vyzdvihovať, žena muža a muž ženu, samozrejme s tým, že dajme si na vzájomne vyzdvihovanie (dobrorečenie) aj dôvod, prameniaci z našich dobrých a obetavých skutkov.
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“.