Máme už vyše roka od parlamentných volieb. Prečo dopadli voľby tak ako dopadli a čo viedlo koaličné strany k víťazstvu?
Máloktorá vláda by dokázala zvládnuť štyri nepredvídané krízy naraz: pandémiu, vojnu na Ukrajine, inflačnú aj energetickú krízu. A mohla by to zvládnuť iba taká vláda ktorá by sa nehádala a bola by jednotná v tých najpodstatnejších veciach. Konflikt Sulíka s Matovičom podkopával vládu úplne od začiatku. To bol hlavný dôvod, prečo strany bývalej vládnej koalície neuspeli.
Často som narazil na jeden argument: nechceme vládu progresívcov. Ak nemá byť premiérom Šimečka, musí ním byť Fico. Preto sa rozhodli niektorí podporiť SNS, aby nemali vládu na čele s progresívcami. Myslíte si, že sme sa posunuli od tohto momentu, alebo je táto dilema stále pre kresťanských konzervatívcov otvorená?
Práve naopak. Od momentu, keď na jar 2023 progresívne médiá, v snahe pomôcť Progresívnemu Slovensku a Michalovi Šimečkovi, začali robiť tému kampane z toho, či bude premiérom Fico alebo Šimečka, tak odvtedy sa situácia iba zhoršila. Tak, ako Číňania majú Veľký čínsky múr, tak my máme Veľký slovenský politický zákop. Fico aj progresívci usilovne pracujú na tom, aby ten zákop čím najviac prehĺbili. V takom prípade bude mať väčšina ľudí pocit a bude zmanipulovaná do toho, že majú iba tieto dve možnosti. Nemajú, je to lož. Je to podvod a manipulácia s ľuďmi, ktorá ale vyhovuje rovnako Ficovi a rovnako Šimečkovi a progresívnym médiám.
Vašou dlhodobou tézou je, že potrebujeme vytvoriť tretí, nazvime to kresťansko-konzervatívny pól slovenskej politiky. Prečo sa to doteraz nedarilo a čo treba spraviť na to, aby sa to podarilo?
Teraz príde drobný vtípek, šéfredaktor Spoločného Dobra to v jednom svojom článku pomenoval veľmi presne, je tam citát z Listu svätého Pavla Korinťanom: Ak hlas poľnice neznie jasne, kto sa bude hotovať do boja? (1 Kor 14:8). Toto je to najdôležitejšie podľa mňa. Posledný rok som rozmýšľal nad tým, ako to urobiť, aby sme sa nenechali manipulovať iba progresívnymi socialistami alebo národnými socialistami do toho, že iná možnosť neexistuje. Toto považujem za úplne prvý a kľúčový predpoklad, aby sa nám to podarilo. Proste si musíme veriť a musíme povedať slobodne, čo si myslíme, čomu veríme a čo chceme presadiť. Bez ohľadu na to, čo si myslia progresívne alebo alternatívne médiá.
Vedeli by ste nájsť možno aj niečo čo robia dobre na každej z týchto dvoch strán “Veľkého politického zákopu”?
Dojem na svojich fanúšikov! To je to, čo robia dobre. Ale to je tak všetko. Ja považujem návrhy a riešenia v praxi, aj národných socialistov aj progresívnych socialistov, za absolútne nekompetentné a nefungujúce.
Čo sa týka národných socialistov, vidíme to aj na tejto vláde. Konsolidačný balíček bol pripravený tak nekompetentne, že ho nedokázali udržať pokope ani pár dní. Čo sa týka progresívcov, tak vidíme to na Bratislave, akým spôsobom sa stavia už dve volebné obdobia električka do Petržalky. Dojem robia aj progresívni socialisti aj národní socialisti dobre na svojich voličov za pomoci im spriaznených médií, ale výsledky nie sú žiadne.
Čo sa týka súčasnej vlády, tak to bude viditeľnejšie čoraz viac, pretože oni nemajú predstavu o tom, čo treba urobiť. Čo sa týka progresívnych socialistov, bude to trochu ťažšie, lebo tá podpora médií je veľká.
To najkľúčovejšie, čo by sme mali urobiť, je nebáť sa vymedziť voči nim. A pomenovávať to, čo robia na figu obe tieto alternatívy, keďže sú vo svojom jadre socialistické (u časti ich predstaviteľov až komunistické). Chcú brať slobodu, dôstojnosť, prirodzenú súdržnosť, ktorú reprezentujú v našej spoločnosti rodinné spoločenstvá, berú rešpekt. A to je presne to, čo by sme im mali vytýkať ako kresťanskí konzervatívci alebo konzervatívni kresťania. A čo by sme mali tvrdo vyžadovať.
Načali ste tému konsolidačného balíčka. S určitými opatreniami ste hlboko nesúhlasili a spustili ste aj s Vladimírom Palkom a so Šimonom Sádovským petíciu. Čo bolo zmyslom tejto petície?
Považujem za absolútne perverzné, aby jedinými porazenými tej konsolidácie, ktorým vláda berie, boli rodičia. Nielen tým že im zvyšuje výdavky vo forme vyšších daní a poplatkov, ale ešte im aj znižuje príjmy. Či už sú to pracujúci rodičia, ktorí vychovávajú deti, alebo tí, ktorí sú na dôchodku a pracujúce deti vychovali. Títo národní socialisti vlastne dávajú spoločnosti úplne jasný signál: neste náklady, námahu a energiu, ktorá je s výchovou detí potrebná, a my vás za to potrestáme a skásneme. To považujem za perverzné.
Nepracujúca rodina dvoch nepracujúcich rodičov v osade – jej sa príjmy neznižujú. Ale akonáhle jeden z dvoch rodičov pracuje a majú malé deti, ktoré vychovávajú, tak sa im podstatne zníži príjem. To ja považujem za neakceptovateľné. Preto sme s Vladimírom Palkom a Šimonom Sádovským tú petíciu spustili. Sme vďační tým tisícom ľudí, ktorí sa doposiaľ pod petíciu podpísali.
Ako by začal konsolidovať Milan Krajniak?
Čo sa týka konsolidácie, je to veľmi jednoduché. Veď keby niekto chcel urobiť tú konsolidáciu spravodlivo, tak by si mohol spočítať, že tento rok sme potrebovali konsolidovať zhruba 1,5 miliardy až 1,7 miliardy eur. Na to by úplne stačila DPH a daň z finančných transakcií. Nič ďalšie by sa robiť nemuselo. Ak by sme ale predsa len chceli vymeniť ten nárast DPH alebo daň z finančných transakcií za niečo iné, tak sme predsa mohli urobiť niečo solidárne – znížiť valorizácie jednotlivých platov a dávok, ktoré v štáte sú, alebo ich pozastaviť na rok. To, čo vláda urobila voči lekárom. Veď predsa máme všetky skupiny obyvateľstva, ktoré nejakým spôsobom participujú na automatických valorizáciách, ktoré sú ukotvené v zákonoch. Mohli sme pozastaviť valorizáciu dávok a platov. To sú stovky miliónov eur. Ak máme byť solidárni, tak to mohlo skončiť tak, že nikomu by príjem nestúpal. Nie tak, že rodinám príjmy zmenšíme a zvyšku spoločnosti necháme tak, alebo dokonca podnikateľom aj živnostníkom a menším jednoosobových eseročkám tie príjmy zvýšime.
Ešte jednu poznámku by som povedal: je veľmi zaujímavé ako vláda pri konsolidácii úplne obišla hazard, kde máme cez 20 miliárd ročne. Pri troche snahy sme pár 100 miliónov z tohto segmentu vybrať mohli, ale to akosi vláda opomenula.
Pritom boli početné iniciatívy vo viacerých mestách. Čiže bol dopyt po tomto opatrení na lokálnej úrovni.
Vyhodnocujem to tak že predstavitelia hazardu majú dobrý lobing u predstaviteľov súčasnej národno-socialistickej vlády.
Keď sa pozrieme teraz na tú európsku úroveň, čo považujete za kľúčové európske témy v súčasnosti?
Vidím tri témy, z ktorých všetky tri sa nás bytostne týkajú.
Prvá téma je, aby bola uchovaná suverenita národných štátov. Ja verím tomu, že Slovenská republika ako suverénny štát s právom veta v EÚ je najlepšia inštitúcia, prostredníctvom ktorej môže 5,4 milióna slovenských občanov realizovať svoje slobody, práva a záujmy. V rámci Európskej únie to robiť nevieme, pretože máme pod kontrolou balík 1% politických akcií EÚ. Každý nás odignoruje, ako sme to videli napríklad aj teraz pri pozastavení ruského plynu cez Ukrajinu. Každý sa na nás zvysoka vykašľal. To bolo rečí o európskej solidarite, ale neurobili v prospech Slovenska nič. Práve kvôli tomu je toto pre Slovensko úplne najdôležitejšia otázka. Za žiadnych okolností sa nevzdať práva veta, pretože potom stratíme aj poslednú páku, ktorá nám umožňuje mať v rámci Európskej únie vyjednávaciu pozíciu aj voči tým najväčším národom a štátom.
Druhé dve veci, to sú všetky tie ideologické regulácie typu ESG a antidiskriminačné legislatívy a tak ďalej, ktoré zúfalým spôsobom zaťažujú podnikateľský sektor v celej Európe. Rovnako aj Green deal, ktorý postupuje úplne rovnako. Green deal je ešte perverzný v tom, že my vlastne platíme za niečo čo nefunguje. Tie opatrenia, ktoré stovkami miliárd eur každý rok financujeme, nefungujú. To znamená, že sa nepreukázalo žiadne zlepšenie, napríklad kvality ovzdušia, čo sa týka emisií. Navyše sa stávame absolútne nekonkurencieschopní voči Spojeným štátom, Ázii a Latinskej Amerike. Ak niekto varoval že v minulosti z ekonomického hľadiska pred gréckou cestou, tak my sme na ako celá Európa na kubánskej alebo venezuelskej ceste. Bez toho, aby si to vôbec predstavitelia EÚ alebo naše politické elity uvedomovali, našim bytostným záujmom je ekonomicky čo najviac sa odlíšiť od Ekonomickej stratégie Európskej únie, lebo tá zúfalo a šialene nefunguje. Ešte pred 20 rokmi prijímala Európska únia strategické materiály ako lisabonskú stratégiu, ako predbehneme Spojené štáty. Tak, a po 20 rokoch sme smiešni, pretože čoraz viac za nimi zaostávame.
Nositeľom sily politickej aj ekonomickej bol vždycky úspešný a fungujúci priemysel. Bez priemyslu nie ste schopní vyrobiť ani hlaveň tanku alebo hlaveň nejakej húfnice, keď to preženiem teraz do polohy, ktorá nie je Európe kvôli ukrajinskej vojne až tak veľmi vzdialená. Bez priemyslu nemôže fungovať žiaden štát alebo súštátie, keď tak nazveme EÚ, ktorá chce hrať dôležitú rolu vo svete. Ale my náš priemysel ničíme a dusíme. Až tak, že to môže byť nevratný proces. Pozrite sa, máme vojnu na Ukrajine a napriek tomu Európska únia ešte nezrušila tú škodlivú legislatívu, ktorá zakazuje bankám financovať zbrojnú výrobu. Na jednej strane EÚ hovorí že treba pomáhať Ukrajincom a dodávať im muníciu a zbrane. Na druhej strane zakazuje banke financovať napríklad to, keď chcete postaviť výrobnú linku na produkciu munície.
Čo sa stalo s Európskou úniou, ktorá pôvodne po druhej svetovej vojne vznikla ako mierový projekt na zabránenie ďalšieho kataklyzmického konfliktu na našom svetadieli, že zrazu sa to transformovalo na projekt, ktorý voľky-nevoľky núti aj štáty, ktoré nechcú entuziasticky podporovať jednu zo strán, do toho aby zaujali stranu?
Pápež Benedikt XVI. povedal, že každá generácia musí vybudovať svoj zápas o spravodlivú spoločnosť. My sme mali pocit po roku 1989, po páde komunizmu, že ten zápas bol v zásade vybojovaný a teraz už pôjde o dobrú životnú úroveň a podobné veci.
Dnes vidíme že v Európe sú problémom tri najzákladnejšie hodnoty, v ktorých západná kresťanská civilizácia dosiahla najvyššiu úroveň spomedzi všetkých civilizácií v dejinách.To je sloboda, bezpečie a dôstojná životná úroveň ľudí. Vo všetkých týchto troch ukazovateľov ide Európa dole vodou. Úplne najhoršie je, že ani si to nechce priznať. Ja by som sa neopájal tým, že je to zjavné, že to vidí každý. Vo filme Pelíšky tam jeden z hrdinov z balkóna vykrikoval že Dávam boľševikovi rok, maximálne dva, pretože tie veci, ktoré sa diali, boli absurdné, proti zdravému rozumu a bolo jasné, že nemôžu fungovať. Napriek tomu ten komunizmus fungoval ešte desiatky rokov.
Preto si myslím má zmysel pomenovať veci ako sú. My konzervatívci by sme mali byť realisti v tom, že si nemaľujeme nejaké medové motúzy, ale pomenujeme realisticky, čo vidíme a ako na tom sme. Ale mali by sme sa sústrediť na to, čo môžeme urobiť my.
Tou prvou vecou je nebyť defenzívny a depresívny. Platilo kedysi také pravidlo, že ak sa chce človek stať americkým prezidentom, najskôr sa tak musí začať správať. Ak veríme tomu, že Slovensko a Európa majú budúcnosť, tak sa tak správajme. Ako ľudia, ktorí vidíme, že problémy síce sú, ale my vidíme aj nejaké východiská a nenecháme sa tým ani zdeprimovať, ani zastrašiť, ani tomu nepodľahneme. Keď si pozerám tú slovenskú politickú scénu, tak všetci krákajú ako choré vrany, všetci frflú, všetci rozprávajú, že nikdy tak zle nebolo a ukazujú prstom na toho druhého, ktorý za to môže. A za čím chceme ísť?
Budeme sa tu navzájom utvrdzovať vo frustrácii a depresii, že je to síce na houby, ale aspoň sme porazili tých progresívcov? Že je to úplne na houby, ale aspoň sme porazili Fica? Ja kašlem na to, poraziť progresívcov a Fica. Chcem, aby sa tu realizovali dobré veci. Ak nás v tom Fico alebo progresívci podporia, nech sa páči. Podstatné je vedieť kam chceme ísť a prečo.
A kde teda vidíte budúcnosť kresťanského konzervativizmu a národného konzervativizmu na Slovensku? Lebo kandidovali ste do volieb ako jednotka na listine Kresťanskej únie. Voľby však dopadli inak ako ste dúfali. Čo sa vtedy pokazilo a ktorým smerom teda chcete ísť?
Je to jednoduché. Voliči majú vždy pravdu. To, s čím som kandidoval ja, aj moji kolegovia, nepovažovali ľudia za dostatočne atraktívnu alternatívu, aby tomu dali hlas. Za seba môžem povedať iba toľko, že sa riadim v politike, aj v živote, mottom Winstona Churchilla, ktorý povedal nikdy nikdy nikdy sa nevzdám. Pokiaľ niečomu verím, a som presvedčený, že je to správne, tak jednoducho za tým idem a hľadám pre to podporu. Niekedy sa to podarí hneď, niekedy to trvá pol roka, niekedy niekoľko rokov, ale ja verím, že keď človek ide za svojím cieľom a ostatní iba, ako som už povedal, krákajú ako choré vrany, tak skôr alebo neskôr sa to dobré riešenie presadí. Pretože jednoducho po nejakom čase tej frustrácie a toho frflania už majú všetci dosť.
Tento rok som vydal knižku o slovenských dejinách s názvom Prognóza je dobrá. Čo sa týka Slovenska, som strategicky optimista. Ukázalo sa totiž v modernej aj stredovekej histórii, že existuje jeden veľmi jednoduchý vzorec, kedy sa veci hýbali dopredu pozitívnym smerom. Stačí ho iba znovu začať uplatňovať.
A to bolo vždy vtedy, keď si nejaká skupina ľudí na Slovensku povedala, že toto je to, čomu veríme a za týmto ideme. Stali sa, ja to volám “tvrdým sústom”. To znamená, odmietali lavírovať a robiť kompromisy ešte predtým, než vôbec sa ukázalo, aká situácia je. Išli si za tým. Druhá podmienka je, že človek, ktorý chce na Slovensku niečo dokázať, kedykoľvek v histórii, musel byť pripravený vyvzdorovať si to vnútri slovenskej spoločnosti, ale aj voči zahraničiu
Slovenská republika je 5,4 miliónový národ a štát. Ja nepovažujem Slovensko za malý národ, tak ako to sami o sebe rozprávame. Dáni, Nóri alebo Fíni by o sebe nikdy nepovedali, že sú malý národ. To, čo musíme prekonať, je tá naša malosť v cieľoch, ktoré si dávame a v hodnotení seba samých a vlastných síl. Ja by som chcel, aby každý človek na Slovensku dostal na výber. Chceš byť frustrovaný? Frflajúci v depresii, utvrdzujúci sa v tomto so svojím okolím? Alebo chceš robiť niečo, čo je možno ťažké a možno sa to dnes ukazuje ako nemainstreamové? Ale má to zmysel a človek má radosť z toho, keď sa aspoň niečo z toho podarí presadiť.
Pri tejto knižke ostaňme chvíľku. Názov je Prognóza je dobrá a vychádza to teda z tej analógie že Slovensko je ako pacient. Je pacient Slovensko dostatočne disciplinovaný na to, aby dodržiaval liečebný režim? Je to pre človeka jednoduchšie si povedať, že my sme tu obeťou a my nič nezmôžeme a za všetky katastrofy obviňovať susedov naokolo.
To je jedna z najväčších slabín a neduhov, ktorý popisujem vo svojej knihe. Volám to bírešska mentalita. Bíreš bol príslušník dedinskej chudoby pred 100 rokmi na slovenskom vidieku, ktorý nemal vlastnú pôdu ani dom. Pôsobil vždy u nejakého pána. Nám z toho zostalo, že vrcholom nášho snaženia a strategického uvažovania má byť, že ku komu sa pridať. A kedy sa k nemu pridať? Ako odhadnúť, kto to vyhrá? Ako by sme sa mali pridať? O tomto sme schopní sa baviť a uvažovať.
Ak som začal tento náš rozhovor biblickým citátom, tak chcem použiť jeden aj teraz. A znovu je to z listov svätého apoštola Pavla Premeňte sa obnovou zmýšľania. To úplne prvé, čo musíme urobiť, je začať o nás zmýšľať inak. Nie ako o sluhovia a bíreši, ktorých jedinou šancou je k niekomu sa priľnúť, kto sa o nás postará. Keď mu budeme dobre slúžiť, tak potom on sa o nás bude starať. Takto to medzi štátmi nefunguje.
Myslím si, že prognóza Slovenska je dobrá, pretože v skutočnosti ľudia na Slovensku majú oveľa viac zručností a skúseností a šikovnosti, ako si my sami o sebe myslíme. My sa znechucujeme seba samých. Ako sme v PISA testovaní najhorší, aj v hentom, a v tamtom… Nepoznám v Európe národ, ktorý by o sebe tak škaredo rozprával.
Keď sa niekoho opýtate, že čo vyrastie z toho dieťaťa, ktoré sa hrá niekde na detskom ihrisku? Čo z neho vyrastie, budeme poznať podľa toho, aké príbehy mu o nás a o ňom rozprávame. Či mu rozprávame príbeh: Vieš čo, Ty keď vyrastieš, len sa zbaľ, choď odtiaľto preč, je to tu všetko na figu. Alebo budeme rozprávať: Neboj sa, tvoj starý otec postavil tamtú drevenicu, tvoj otec postavil tento dom a ty keď budeš veľký, tak si postavíš ešte lepší dom, bude sa ti tu dobre žiť.
Mňa veľmi zaujal jeden experiment, ktorý urobili na americkej škole, kde zobrali prvákov na strednej škole a rozdelili ich do dvoch tried. Dali tam študentov podľa nejakého náhodného výberu a v jednej triede im povedali že sú jednoducho špeciálne vyberaná trieda podľa schopnosti a preto musia byť pripravení na to, že budú na nich kladené oveľa vyššie nároky, ako na ich kolegov z Béčky. No a po roku sa ukázalo že tí Áčkári naozaj majú oveľa oveľa lepšie výsledky. Fór bol v tom, že aj oni boli vyberaní úplne náhodne a iba sa prispôsobili príbehu, ktorý im o ňom porozprávali.
Najväčšia slabina Slovákov sú príbehy, ktoré sami o sebe rozprávame a sami seba dehonestujeme. Zdrojom môjho optimizmu je, že napriek tomuto všetkému, napriek tým našim bírešským elitám, za posledných 100 rokov Slovensko urobilo najväčší politický, ekonomický aj kultúrny vzostup spomedzi všetkých stredoeurópskych národov. To čo je v nás vďaka činnosti našich predkov, otcov, dedov, to čo jednoducho máme v sebe vrastené, je kvalitnejšie, než o nás naše elity rozprávajú. Z tohto pramení môj optimistický pohľad do budúcnosti.
Ja si myslím že pre čitateľov veľmi inšpiratívnou osobnosťou bola vlastne aj vaša dvojka na kandidátke Michal Považan, ktorého strata zasiahla celé konzervatívne Slovensko. Ktoré okamihy Vašej spolupráce Vám najviac utkveli v pamäti?
Napadajú mi dve veci. Prvá je tá, že veľmi rešpektujem ľudí, ktorí nerozmýšľajú šablónovite. Michal Považan sa vždy snažil vytvoriť si vlastný názor a nepodliehal nejakým frázam alebo šablónam. Druhá vec, ktorá mi zostane v pamäti je, že sa nikdy nesťažoval. Napriek životným okolnostiam a chorobe som nikdy z jeho úst nepočul žiadne ponosy, frustráciu alebo nejakú depresiu. Toto je asi niečo, čo by sme potrebovali my kresťania, konzervatívci a aj Slovensko.
Tak na záver zakončím otázkou…
Hymnickou piesňou “Kto za pravdu horí”(smiech)
Do politiky ste išli svojho času ako Posledný križiak a na tej ešte stále funkčnej stránke máte podtitul Vráťme úctu Bohu, ľuďom a hodnotám. Do ktorých teda ťažení sa chce Posledný križiak pustiť teraz?
Mám pocit že sa stále venujem tomu istému. Chcem, aby Slovensko bola úspešná, rešpektovaná krajina, v ktorej sa ľuďom dobre žije. Aby sa tak stalo, som presvedčený ako kresťan a konzervatívec, že sa máme držať tých hodnôt, princípov, pravidiel, skúseností, ktoré sú overené. Napríklad ochrany života, rodiny a národného štátu. Nad tým sa snažím rozmýšľať, ako takéto princípy, skúsenosti do slovenskej politiky a verejného života dostať. To som robil posledných tridsať rokov a pokiaľ mi budú sily stačiť budem to robiť aj ďalej.
Za rozhovor ďakuje Andrej Kolárik