Nikdy nezabudnem na moment, keď som sa z Božej milosti koncom mája 2020 stihla rozlúčiť s mojou babkou, ktorej v posledných týždňoch života poskytovali láskavú paliatívnu starostlivosť v ľubickom hospici. Rozlúčiť sa napriek kovidovým opatreniam stihli prísť všetci moji súrodenci a mamka s ockom strávili s babkou posledných 19 hodín nonstop v modlitbe, držiac ju za ruku.
A viete, čo si myslím? Že babkin život bol hodný žitia aj v obrovskej bolesti. Že bola svedectvom dobrého života a dobrej smrti, zaopatrená sviatosťami.
A dovolím si tvrdiť, že babka to tak vnímala tiež.
Žiaden veľký politik sa jej ani ostatným starým či chorým nesnažil nahovoriť, že utrpenie nemá zmysel, ak sa preň sami nerozhodnú.
Žiaľ, britská vláda sa rozhodla postaviť do role arbitrera, ktorý nevyliečiteľne chorým hovorí presne to.
Povedzte mi, prečo by sme sa pri “bežnej” hroziacej samovražde kohokoľvek z našich blízkych prirodzene a inštinktívne zo všetkých síl snažili o záchranu, ale keď ide o “asistovanú” samovraždu, už je to ok?
Sú prípady ľudí, ktorým lekári odhadovali x dní/týždňov/mesiacov života a žili násobne dlhšie.
Možno teraz schytám spŕšku kritiky, že nie som zdravotník, tak sa k tomu nemám vyjadrovať. Ale právo na život je ľudské právo a život je hodný ochrany, aj keď prináša veľké utrpenie.
A teraz pár racionálnych argumentov v neprospech asistovanej samovraždy.
1. Zákon vychováva. To, že u nás asistovaná samovražda nie je povolená, je signálom, že štát chráni život po prirodzenú smrť. Štát týmto zákonom stanovuje istý ideál: náš život je hodný ochrany. Zároveň štát nedokáže zabrániť tomu, že niekto napriek všetkému spácha samovraždu.
Je však niečo úplne iné to vyslovene povoľovať, schvaľovať.
2. Neviem, či si uvedomujeme, aké implikácie má povýšiť ľudskú slobodu a autonómiu nad ochranu života.
Extrémny príklad, ale použijem ho: Ak by váš blízky chcel vyskočiť okna a vy ho v poslednej chvíli zbadáte, budete rešpektovať jeho rozhodnutie alebo sa ho pokúsite zachrániť? Ja som v tom druhom tábore. Budete sa mu snažiť vysvetliť, že jeho život má napriek bolesti zmysel práve preto, lebo je človekom.
Viem, že to nie je celkom porovnateľné, ale x-krát som v živote spätne oľutovala mnohé rozhodnutia. Rozhodnutie vziať si život asistovanou samovraždou už človek späť vziať nemôže.
Je známy prípad, keď sa ťažko chorý mladý Slovák vybral do zahraničia s cieľom využiť asistovanú samovraždu a na poslednú chvíľu si to rozmyslel, pretože sa mu malo narodiť dieťatko. A tým nijako nespochybňujem, že jeho manželka robí nepredstaviteľne veľkú službu, že sa oňho stará, ale musím povedať: vďaka Bohu za to, že tento mladý muž žije! Už tu takmer medzi nami nebol! O pár hodín neskôr by si to už rozmyslieť nemohol… veď to nie je sranda. To nie je ako rozhodnutie niečo si kúpiť alebo nekúpiť. To je ľudský život.
3. Kto sme, aby sme ľuďom v strašných bolestiach hovorili, že ich život už nemá zmysel žiť? Niektorí tvrdia, že ľudia, ktorí sú ochrnutí, majú takú kvalitu života, že sa im neoplatí žiť. Kto sme my, aby sme určili, kedy má a nemá zmysel žiť a kedy je kvalita života nízka alebo dostatočne vysoká? Existujú vyjadrenia detí, ktoré majú určité postihnutie. Ich rodičom odporúčali, aby ich potratili, a oni dnes vydávajú svedectvo a prosia, aby sme si ich zovšeobecnene nebrali do úst a nevyhlasovali, že ich život nebol/nie je hodný žitia.
4. Pohľad proti asistovanej samovražde sa dá obhájiť (aj bez učenia Cirkvi o posvätnosti života) čisto racionálnymi argumentmi, hoci sa mi to nemusí podariť na 100%. Podstatné nie je, aký dobrý „výkon“ v tom podám ja; podstatné je, čo je správne a dobré. Bezbrehá sloboda nie je a nikdy nebude najvyšším dobrom, aj keď sa o to súčasná spoločnosť môže snažiť – iba sa tým postupne sama ničí.
Nemôžeme sa tváriť, že sa umožnením asistovanej samovraždy oproti súčasnému stavu nič nezmení. Umožniť túto „slobodu“ ľuďom je totiž oficiálne, štátom potvrdené schvaľovanie, že niekedy život nie je hodný žitia. Je to nový štandard. Nedá sa túto slobodu umožniť a zároveň vysielať signál, že si vážime každý život, aj život toho, ktorý veľmi trpí. Nedá sa mať oboje. Ktorý prístup si vyberieme?
Autorka je podpredsedníčka Kresťanskodemokratickej mládeže Slovenska (KDMS)