V Cirkvi rovnako ako aj vo všetkých ľuďmi vytvorených spoločenstvách, neustále zostáva naliehavá potreba postaviť sa čelom k novým informáciám a zmeneným podmienkam. K niektorým informáciám sa ľudstvo prepracováva cieľavedomo a k niektorým pod tlakom zmien, ktoré ho prekvapia, lebo sa nedajú dopredu naplánovať. K cieľavedomým metódam získavania nových informácií vo vede patri dedukcia a indukcia. K neplánovaným môžu prispievať katastrofy, ale rovnako aj intuícia, fantázia a tvorivosť, ktoré sú zvyčajne darmi Ducha Svätého a sú súhrou spolupráce človeka na Božom diele Stvorenstva. Boh je v človeku a človek je v Bohu skrze Ducha Svätého a teda skrze nekonečnú lásku, preto je aj Tebou vybraný príbeh z Lukáša 7, 37 – 47 o milujúcej hriešnici, utišujúci pre každú zranenú ľudskú dušu, ktorá hľadá
konečnú Pravdu v ukotvení v Spasiteľovi. V materialistickom a duchovnom uchopení reality je vždy súhra. Preferencia výlučne iba jedného uchopenia reality, býva slepou uličkou na ose ľudských dejín.
Človek je duchovno-hmotná bytosť podopretá dušou, čo je aj synonymom života v hmote. Informačný prúd potom napomáha k optimalizácii života duše v hmote a patrí do duchovnej sféry. Urobiť z pohlavných pochybení človeka hlavné hriechy, je určite scestné a násilné zaobchádzanie s duchovnom, ktoré je veľmi bohato štruktúrované, ako aj hmota na ktorej sa cez dušu premieta v čase. Rovnako postaviť všetko na chorej ideológii kolonializmu a úžery, na zotročení človeka mamonou, hmotárstvom, alebo nezriadeným pôžitkárstvom až po zverskú zvrhlosť, je dôsledkom démonických duchovných síl v človeku, ktoré sa mnohí snažia zľahčovať, či popierať ich existenciu. Nachádzame sa v prelomovej dobe a nové podmienky nás nútia dať jasnú odpoveď na evanjeliové výzvy spolupráce na diele Krista Kráľa Spasiteľa s ľudstvom.
Ak nebudeme mať k sebe vzájomnú lásku, tak sme určite stratení. Slepá viera je rovnako nebezpečná ako ateizmus. Slepo a pevne veriaci si prestávajú všímať druhých ľudí a ak sú teda rovnakí v svojom počínaní,
potom spolu aj hynú pre tvrdosť svojho srdca. Pred asi desiatimi rokmi som čítal experimentálnu štúdiu o etológii myšiek, kde boli dve nastavenia prístupu k zdrojom potravy. Prvý model podporoval egoistické správanie v duchu silnejší berie a spoločenstvo myšiek po čase vyhynulo. Druhy mal nastavenú podmienku prístupu k potrave cez prípravok, ktorý vyžadoval pre prístup k zdroju potravy vzájomnú
spoluprácu, toto usporiadanie experimentu viedlo ku dlhodobému prežívaniu populácie myšiek v umelom prostredí. Nebola v tom láska, ale iba ochota si pomôcť, tak ako podobenstve o nepoctivom správcovi.