Máme za sebou jedny z najkrajších sviatkov v roku. Vianoce.
Vianoce sú sviatky radosti a pokoja. Nákupné centrá /niekde už/ od septembra zdobia veľké vianočné stromčeky, na nich množstvo trblietajúcich, skvostných ozdôb, pod nimi, ako inak, množstvo darčekov. Väčšina detí sa na Vianoce teší, možno aj práve vďaka tým darčekom, možno kvôli chutným koláčikom, či rozprávkam, ktoré si najmä na Vianoce, už tak tradične, spolu s rodinou v pohodlí domova pozrieme. Ale nie pre každého sú Vianoce sviatkami dokonalých rodinných stretnutí. Nie v každej rodine vládne pokoj a harmónia. Pre chorobu či stratu svojich blízkych, veľa krát ťažko hľadáme dôvod na radosť. Dnešné životné situácie popretkávane, ako krásnymi, tak i ťažkými životnými okolnosťami, nás ľudí vedú na cestu hľadania zmyslu života. A je to dobre. Hľadať a nájsť pravý zmysel života. Poďme sa na túto cestu vybrať spolu s mojim milým hosťom, kresťanským psychológom, Dr. Ľubošom Lachom.
Sviatky pokoja a radosti sa nám pomaly skončili, poďme si niečo o nich povedať. Niektorí kresťania sa na Vianoce pripravujú nejaký čas pred Štedrým večerom. Obdobím duchovnej prípravy je advent. Začína sa prvou adventnou nedeľou medzi 27. novembrom a 3. decembrom a končí sa 24. decembra po Západe Slnka. S adventom sú spojené pôstne dni, v ktorých sa snažíme očisťovať telo aj dušu. Je to aj čas nejakej potreby odpustenie si. Ako by si charakterizoval prípravu Vianoc?
Ja nejaký konkrétny návod na to nemám. Je to postoj srdca, postoj ducha, pretože všetko sa odohráva najmä v našom duchu, v našom vnútri, potom to ovplyvní našu dušu, naše telo a napokon z toho bude ovocie. Pokiaľ my máme postoj ducha taký, že sme napojení na toho Najvyššieho, na Boha, tak potom tie Vianoce pre nás ďaleko viac znamenajú, ako sú to len darčeky, svetielka, ale je to o tom, že sa tešíme na to, že budeme spolu a že oslávime to, že nás Pán a Spasiteľ sa narodil a že máme istotu večného života, lebo sme Boha prijali do svojho srdca ako svojho Spasiteľa.
Je slávenie Adventu/pôstu dôležité?
Mnohí ľudia, mnohé cirkvi slávia Advent v januári. A nevolajú to advent, ale pôst. A ten Advent, to je taká príprava, že tu príde veľká, vianočná slávnosť. Pre Židov to bola pascha, veľká slávnosť, ktorá keď príde, to veľa znamená. A ta príprava dnes, berieme ju tak, že mnohí ľudia si kupujú darčeky, pálime sviečky v spoločenstvách, ale nejaký veľký duchovný význam tomu neprikladám, okrem takej prípravy spojenej s Vianocami.
Ako Vy s rodinou trávite Vianoce, čo pre Vás znamená dávať si darčeky?
My to robíme tak, že spravíme aj stromček, dáme si aj darčeky, aby sa deti z toho tešili, ale potom si vysvetlíme, prečo to tak je. A to na základe Písma /Biblie/, kde je napísané o tom, ako mudrci prišli a doniesli darčeky Pánovi, keď sa narodil. A dali mu pomerne veľa a to zlato, myrhu a kadidlo, čo boli vzácne veci. A v tom čase to znamenalo veľmi veľa.
Mudrci, predtým než sa vybrali za novo narodeným Kráľom, zistili, že tu je nejaká hviezda, ktorá znamenala, že sa narodil židovský kráľ, ktorého nazvali Ježiš. Keďže to bolo na ceste do Jeruzalema v tom čase v Judskej zemi, tak si mudrci povedali, že sa pôjdu na to pozrieť a zobrali so sebou dary ako pre kráľa. Niektorí ľudia si myslia, že to bolo veštci, mágovia, ale nie je to pravda, oni boli mudrci a astronómovia a ľudia, ktorí poznali medicínu, poznali mnohé fyzikálne zákony a veľmi si ich ľudia vážili. Aj iní králi v tých časoch si ich vážili a ctili, pretože mali väčšiu múdrosť a poznanie ako ostatní. Takže keď prišli do Jeruzalema, celé mesto bolo v takom zovretí, čo sa to ide diať, prišli tam aj všetci kňazi, zákonníci, kráľ Herodes, ktorý v tom čase vládol, pretože sa mudrci pýtali „kde sa ma narodiť ten nový „Kráľ židovský“. Všetci boli z toho prekvapení, ale povedali mudrcom, kde to má byť, že to bude v Betleheme a kráľ Herodes si ich dal vtedy osobitne zavolať, aby sa dôkladne povypytoval, že čo to má byť a nech mu dajú vedieť keď sa to stane, keď sa ten veľký Kráľ Židovský narodí. Lenže Herodes mal zlý úmysel. On chcel vládnuť a nevedel si predstaviť, že by mal niekto iný vládnuť miesto neho. A mudrci sa vo sne od Boha dozvedeli, že sa nemajú k Herodesovi vracať a zjavila sa im znova tá hviezda, takže nasledovali hviezdu. To nebola mágia, ako si mnohí myslia, ale to bolo „poznanie pravdy“ cez hviezdu, ktorá sa tým mudrcom zjavila. Mudrci vedeli, že sa to ma stať, že sa má narodiť Spasiteľ, Kristus, lebo oni študovali hviezdy, v tom čase hviezdy znamenali veľmi veľa, lebo podľa toho sa ľudia orientovali. Takže mudrci dostali poznanie cez hviezdu, poznanie, ktoré iní nemali a preto tam prišli medzi prvými a poklonili sa Kráľovi a doniesli dary, veľké bohatstvo. A v podstate toto vysvetľujem deťom a my si to pripomíname a dávame si darčeky.
Zvykneme si v čase Vianoc priať „Šťastné a veselé, veľa zdravia, šťastia.“ O zdraví by sme vedeli veľa rozprávať, no vieme definovať čo znamená šťastie?
Šťastie nie je definovane ani v Božom Slove, vo Svätom Písme. Tam je definovaná skôr radosť, spokojnosť, ale šťastie ako také, tam nie je definované, ani my to nevieme presne definovať. Ale keď máme tu ozajstnú radosť, tá radosť pramení z môjho vnútra, to, že mám istotu večného života, že mám čisté svedomie, že jednoducho môžem žiť na Slávu Božiu a to je tá radosť z ktorej viem žiť a to pokladám za šťastie. Z Božieho Slova vieme, že „Nebeské kráľovstvo nie je pokrm, ani nápoj, ale pokoj, radosť a ospravedlnenie v Duchu Svätom.“ A to keď človek má, je šťastný. Ja si neviem predstaviť niečo viac ako toto. S tým prichádza aj hojnosť. Najprv v srdci a potom i všade navôkol. Je to nastavenie svojho vnútra na to, že zdrojom všetkého je Pán Ježiš.
Požehnanie Hospodinovo je to čo obohacuje a nepridáva k tomu trápenie. Preto vnímam Božie požehnanie ako šťastie, lebo On mi prináša všetko čo potrebujem. Čo ku mne najviac prehovorilo, tak to bol vianočný príbeh hneď prvý rok keď sme prišli do Ameriky. A tam sme boli na tom tak, že na Štedrý deň sme získali nájomný byt. Presne na Vianoce. Ale nemali sme prostriedky, aby sme ho platili, len sme ho získali s tým, že máme zaplatiť 850 dolárov/mesačne. Moje deti sa v tom čase pýtali: “budeme mať stromček a darčeky“? A mne to bolo tak ľúto, lebo som vedel, že to teraz neviem zabezpečiť, tak som im povedal, že asi tento rok to nebude. Vtedy som videl s akým smútkom môj syn odchádza odo mňa a tak sme sa modlili za to, aby nás Pán požehnal i na tomto mieste, aby sme mohli mať i prostriedky na zaplatenie nájmu, aby nás nevyhodili. A v prvý sviatok vianočný sa stala taká nádherná vec, že istá pani, zaparkovala pred naším bytovým domom a doniesla plné auto hračiek pre naše deti. Keď som sa jej opýtal, že odkiaľ to všetko má, povedala, že zo školy od jednej pani učiteľky, ktorá žiakom povedala, že prišla sem jedna Slovenská rodina a ukázala im článok v novinách, kde bola i naša fotka. Zatiaľ nič nemajú, ani darčeky, tak by sme im mohli urobiť Vianoce. A každý žiak tej učiteľke doniesol niečo čo im rodičia kúpili a táto žena to naložila do auta a nám to doniesla. Ja som utekal za deťmi a povedať im: “deti, tak budú Vianoce.“ A to sa ma veľmi hlboko dotklo, že takýto ľudia tam žijú, že chcú urobiť radosť niekomu, kto nič nemá. Ďalšie čo sa nám v tom čase stalo, bolo, že sme boli v nejakom kostole a tam jeden pán nám napísal šek na sumu „850 dolárov.“ A mali sme na nájom. Podobne svedectvá sme zažili i s inými potrebami, i s nábytkom, lebo sme v byte, kde sme sa nasťahovali, nič nemali, bol prázdny, mali sme len naše spacáky a nafukovačky. Na ďalší deň, stalo sa, že pred naším bytovým domom zastala veľká dodávka s nápisom „Faith Farm (Farma viery)“, zabúchali nám na dvere dvaja Černosi a povedali, že ich šéf z Faith Farmy nám daruje nábytok a tak priniesli nábytok až do bytu. Ten nábytok doniesol do Faith Farmy právnik, ktorý sa presťahoval a to bol nádherný nábytok do obývačky, jedáleň, obrazy na stenu, postele a nočné stolíky s prádeľníkom do hlavnej spalne, váľandy a skrine do dvoch ďalších izieb. Všetko to bolo z masívneho dreva a tiež tri bicykle, aby sme mohli chodiť na nákupy a deti do školy.
Vyznieva to celkom jednoducho. Keď prosím, dostanem čo chcem a potrebujem? Aký je hlbší zmysel týchto prosieb? Stačí len povedať „Pane, prosím daj mi toto a tamto …“ a všetko sa mi splní? Je to iba o daroch pre mňa, alebo je tu hlbší a podstatnejší dar?
Na to, aby človek mal schopnosť konať vierou, potrebuje si očistiť svedomie. Je napísané v Biblii „Tajomstvo viery je v čistom svedomí.“ A čisté svedomie sa získava tak, že človek urobí pokánie, poprosí Boha o odpustenie. Lebo je napísané i to, že „keď vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý a odpustí nám každú neprávosť.“ A keď to urobíme, Boh nám v tom momente odpúšťa a hádže to do mora zabudnutia, nikdy nám to nepripomína. A keď získame čisté svedomie, tak za čokoľvek prosíme, aj berieme. My potrebujeme dospieť k tomu, aby sme mali čisté svedomie a potom sa za čokoľvek pomodlíme, tak to môžeme vierou prijať a za to poďakovať a stane sa to realitou. Ja to zažívam mnoho rokov. Môžeme sa modliť za deti, za zdravie, za prácu, za čokoľvek, Pán dáva všetkým to čo je pre nich dobré a potrebné. Boh sa o všetko postará, keď sa pomodlíme, poprosíme a žijeme v čistote srdca.
Nájdu sa ale aj takí ľudia, ktorí sviatky Vianoc z duchovného hľadiska nevnímajú a teda pre nich nič neznamená narodenie Pána Ježiša Krista. Pre takých ľudí je to viac jedlo, pitie, rodinné oslavy a podobne, čo by si im odkázal, ako oni majú hľadať pravý zmysel?
Potrebujem si odpovedať „prečo to robím“? Ak som neveriaci, tak poviem, neviem prečo to robím, ak som veriaci, tak viem, prečo to robím. Jednak preto, že je to základná otázka, že na tejto zemi sme zachránení, pokiaľ sme prijali Pána Ježiša Krista do svojho srdca. A On sa narodil z Boha, narodil sa na to, aby bol obetným baránkom za naše hriechy, lebo naše hriechy nás oddeľujú od Boha a to spôsobil diabol, aby sme mali čo najviac hriechov, aby sme nemali čisté svedomie, aby sme nemali odpovede na naše modlitby a aby sme žili taký otupný život. Ak poznáme pravdu, pravda nás vyslobodí a to je cesta ako sa dostať k pravde. Vianoce sú takým obdobím, kedy si to môžeme pripomenúť, stíšiť sa, porozprávať o tom, prečítať v Písme a keď porozumieme týmto veciam a prijmeme ich, tak nastane zmena v našom živote. A tu zmenu hneď pocítime a to tak, že príde pokoj a radosť. Taký základný znak toho, že keď ja otvorím svoje srdce a požiadam, aby Pán prišiel do môjho srdca a aj ho tam prijmem, vtedy nastane pokoj v mojom srdci a tiež i radosť sa pripojí.
Môžeme vnímať, že počas Vianoc je taká prirodzená možnosť hovoriť ľudom o Bohu, o Ježišovi Kristovi. Hovoria deti o „Ježiškovi“, lebo očakávajú darčeky, my v srdci pokiaľ máme Pána Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa, nevravíme o Ježiškovi. A myslím, že nikdy inokedy nie je taká možnosť hovoriť o Pánovi ako napr. počas Vianoc. A bude to aktuálne vždy počas celého roka. Využil by si svoj čas na hovorenie ľuďom o pláne spasenia?
Áno, mám veľa svedectiev o tom, kde som ľudom hovoril o Pánovi, prijali ho a dodnes počúvajú, alebo si čítajú Bibliu, a títo ľudia majú úžasné príbehy s Pánom, silné svedectvá. Asi pred týždňom som sa stretol s jedným známym, ktorý prijal Pána Ježiša a mohli sme sa a rozprávali o Pánovi, o Písme a on tým, že pochopil pravdu, prijal Pána do srdca, začal tomu rozumieť, bol hladný po Božom Slove a po pár dňoch mi povedal, že nastala veľká zmena v jeho živote.
Ak pátrame po histórií Vianoc, tak sa môžeme dozvedieť a dočítať, že Vianoce neboli v ranných cirkvách sviatkom, ktorí kresťania uznávali či dodržiavali. Okolo roku 400 nášho letopočtu /3.storočie/ žiadni kresťania nemali tradíciu ani zvyk oslavovať Vianoce 25.decembra.
Vianoce sa spájajú aj so Zimným Slnovratom, čo znamená, že v tom období sú dni kratšie až do 21. decembra. Potom dni začnú byť dlhšie okolo 25. decembra. A to bol čas kedy sa po minulé roky v rôznych kultúrach oslavovali slávnosti, pre každého podľa svojich tradícií a kultúr. A traduje sa, že práve v tom čase i cirkev začala vyberať dátum 25. december ako čas na oslavu Kristovho narodenia. Ako to vidíš Ty?
Ja nie som historik, ale ja sa na to pozerám tak, že áno, tá pascha zostala, ale zostala v starozákonnej podobe, to znamená, že všetko čo robil Boh, fakticky robil na židovské sviatky. Čokoľvek sa vtedy stalo, bolo to na sviatky židovské. A v tom čase to bola pascha. Ortodoxní židia ponechali paschu ako ortodoxnú, kým veriaci už nezostávali v starozákonnom ponímaní, ale v novozákonnom. Čiže sa to premenovalo na Vianoce, ale hovorí sa o tom istom. Ortodoxní Židia neprijali Pána Ježiša ako Spasiteľa, ako Mesiáša, tak preto to zostalo ako pascha. My kresťania, ktorí sme uverili a Krista prijali, aj Židia, ktorí sú Mesiášski prijali Pána Ježiša za svojho Spasiteľa a hovoria už o novozákonnej pasche, takej ktorá je spojená s Vianocami.
Takže celý svet slávi Vianoce ako narodenie Pána. Aj sa letopočet mení. Od toho dňa je deň pred naším letopočtom a od toho dňa je po našom letopočte.
Odporúčal by si sláviť Vianoce? Nebral by si to striktne ako niečo pohanské, či nekresťanské, myslím i vrátane stromčeka a podobných zvykov?
To nie je pohansky sviatok. To sa len pohania rozhodli, že to budú takto nazývať, povedzme, že stromček, ozdoby to je niečo navyše, ale keď je to niečo čím si pripomíname Pána Ježiša, tak dobre, my to môžeme prijať. Deti to poteší a nás to poteší tiež, aj tá hudba, aj tie svetielka nás tiež tak vnútorne pozdvihnú a pokiaľ sa pozeráme na to z toho pohľadu, že ešte aj svet je ochotný sláviť to, že tu Boh prišiel na zem, nech sa to tak deje. My neslávime Vianoce dva krát do roka, len raz. Sviatok toho, že sa Pán narodil i keď my nevieme kedy presne sa narodil, no môžeme si pripomenúť Božie narodenie práve v tomto decembrovom čase.
Mnohí ale majú „svoju pravdu“. O nás kresťanoch si myslia, že sme fanatici a využívame Boha ako nejakú barličku. Ako to vidíš Ty?
Božie Slovo hovorí, že „Okús ma a ja sa ti dám poznať“, takže vyskúšaj, že či je ozaj Boh. Ja som toto povedal môjmu otcovi. Na jedno ucho nepočul a na tú istú stranu nemohol hrýzť. Ja mu hovorím, však vyskúšaj Boha, tak, že Mu povieš, že by si chcel byť uzdravený a ak ťa On uzdraví, tak aj ty niečo urobíš. A Boh to urobil. Uzdravil ho. A odvtedy si môj otec čítal každý deň Bibliu, a tri krát do mesiaca išiel do spoločenstva veriacich. Keď som sa otca opýtal, ako to, že každý deň číta Bibliu? Povedal mi, že skúsil Boha, tak ako som mu povedal. Pomodlil som sa pričom som povedal Bohu, že ak ma uzdraví, tak každý deň budem čítať Bibliu a budem chodiť do spoločenstva veriacich tri krát do mesiaca. Ráno som vstal a odvtedy počujem. Dodržal svoju časť zmluvy do konca života. Môjmu otcovi pomohla viera. Veril, že raz bude aj spasený. A ja mu hovorím, že to má iba nádej. Nedá sa veriť včera, zajtra, ale iba teraz. Viera nemá minulý čas, ani budúci , ale má len prítomný čas lebo je napísané že „teraz – je viera podstatou toho na čo sa nádejame a presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia.“ A jediná cesta ako sa to dá je vyznať svoj hriech a poprosiť o odpustenie. Môj otec to urobil, vtedy som ho viedol k tomu, aby prijal Pána Ježiša do svojho života ako svojho Spasiteľa. On to aj urobil a od toho momentu mal istotu večného života a žil inak, mal pokojný život a ešte žil 8 rokov v zdraví.
Povedzme, že keď sa nám darí, ľahšie sa nám chce tešiť a radovať. Ale keď sa nám nedarí, sme chorí, alebo trpia naši blízki, veľa krát máme problém nájsť dôvod na úsmev a radosť. Čo je vtedy zmyslom nášho bytia?
Toho dobrého nie je vždy veľa. A dá sa to vždy hľadať. Kto hľadá nájde. Pozrime sa na život z tej dobrej stránky. Áno budeme plakať s plačúcimi a súciťme s nimi a tešme sa s radujúcimi a potešíme ich. Ak sa budem usmievať na ľudí aj oni sa budú usmievať na mňa. Zmysel nášho života nezáleží od našich emócií. Zmysel nášho života je hlbšie v našom duchu a postoji živej viery. Vtedy vieme prehlásiť: „Aj keby som zomrel budem žiť.“ Lebo mám istotu večného života.
Máš nejaký odkaz pre našich čitateľov?
To najlepšie čo človek môže v živote urobiť, je odovzdať svoje srdce Bohu a prijať Pána Ježiša do srdca a tak získať istotu večného života. Takéto rozhodnutie nikdy neoľutuje. S tým súvisí vyznanie hriechov Bohu teda pokánie, nechanie sa pokrstiť, lebo je napísané: „Kto uverí a pokrstí sa bude spasený. A tiež je potrebné nechať sa naplniť Duchom Svätým, ktorý nám bude radiť ako žiť, ako nezablúdiť ale hlavne nás povedie k tomu, aby sme prinášali dobré ovocie. Takto sa staneme požehnaním, potešením, radosťou a povzbudením ľuďom okolo nás ale aj sebe samým. Budeme vedieť milovať seba aj svojich blížnych.
Za rozhovor ďakuje Silvia Ružičková