Chcel by som dať nám otcom do popredia jednu veľmi dôležitú vec, ktorá je v našom slovenskom národe obzvlášť narušená. Je to zodpovednosť otcov za duchovné vedenie detí a za používanie duchovnej autority v prospech detí. Muži po viaceré generácie, či už z dôvodu industrializácie, či vojen, či rôznorodých iných pracovných povinností upúšťali od týchto dvoch úloh a postupne ich prenechávali ženám, či iným osobám. Zjednodušene povedané, náboženskú výchovu v mnohých rodinách prevzali hlavne ženy. Ale nejde len o náboženstvo, ale o celkové duchovné vedenie detí v osobnom vzťahu s Bohom. Výsledkom upustenia otcov od týchto ich úloh je, že predovšetkým pre ich synov je náboženstvo a celkovo vzťah s Bohom niečo zženštilé, čo ich nijako neláka. A je to prirodzené. Mladému dospievajúcemu chlapcovi nie je blízke prežívanie viery jeho mamy, či nebodaj starej mamy. Jeho pohľad je zameraný na iné vzory, ktoré mu dopomôžu stať sa takým mužom, akým túži byť. Inak kráča s Bohom muž a inak žena. Inak vzťah s Bohom prežíva žena a inak muž. Dokonca aj sám Boh sa inak zjavuje žene a inak mužovi. Podstatnú premennú v tom všetkom zohráva samozrejme aj vek a skúsenosti daného človeka.
Raz, keď som v rámci voľnejšej kázne, kedy kňaz dával aj otázky, povedal, že Boh je bojovník, zaskočil som tým nie len okolostojace staršie ženy, ale i kazateľa, ktorému som sa po sv. omši snažil poukázať na túto skutočnosť Svätým Písmom. Písmo to uvádza napr. na týchto miestach:
„Moja sila a moja udatnosť je Pán a stal sa mi spásou. Toto je môj Boh, budem ho velebiť, Boh môjho otca, budem ho chváliť. Pán je bojovník, Pán je meno jeho.“ (Ex 15,2-3 SSV).
„Ako bohatier kráča Pán, ako bojovník vzbudzuje zápal, volá, ba kričí bojovne, vrhá sa na nepriateľov.“ (Iz 42,13 SSV).
„Kto je ten kráľ slávy? Pán silný a mocný, Pán mocný v boji.“ (Ž 24,8 SEB).
Obdobne aj sám Ježiš, či nie je kríž znakom jeho víťazstva v boji s mocnosťami temnoty?
Neraz som v živote musel bojovať a boje prichádzajú do môjho života každý deň, obdobne ako je to aj v živote iných ľudí. Všetky tieto boje som mohol vyhrať s pomocou môjho Boha, ktorý mi ukázal, že on sám je bojovník. Boh chce naučiť v živote bojovať aj súčasných chlapcov a dospievajúcich mužov, ale nie len ich, iste aj dievčatá a ženy. Porozumieť tejto stránke nášho Boha majú pomôcť deťom práve otcovia. Mňa osobne posilňovalo v bojoch života napr. toto Božie Slovo:
„Nech je zvelebený Hospodin, moja skala, ktorý učí moje ruky bojovať, moje prsty viesť vojnu. Moje milosrdenstvo a moja pevnosť, môj hrad a môj záchranca, môj štít, ktorým sa kryjem.“ (Ž 144,1-2 SEB).
„Hovorím Hospodinovi: ‚Ty si môj Boh! Počuj hlas môjho vzdychania, Hospodin!‘ Hospodin, Pán, moja mocná spása, hlavu mi kryješ v deň boja.“ (Ž 140,7-8 SEB).
„S Bohom budeme udatní. On rozšliape našich utláčateľov.“ (Ž 61,14 SEB).
„Vrúcne ťa milujem, Hospodin, moja sila! Hospodin je moja skala, moja pevnosť a môj vysloboditeľ; môj Boh je moje bralo, k nemu sa utiekam; môj štít, roh mojej spásy a môj hrad… Zachránil ma pred mocným nepriateľom, pred tými, čo ma nenávidia, hoci boli silnejší než ja. Vystúpili proti mne v deň môjho nešťastia, no Hospodin mi bol oporou… S tebou iste prerazím nepriateľské šíky, so svojím Bohom preskočím aj múr…. Moje ruky vycvičil na boj, moje ramená sú ako napnutý bronzový luk…Opásal si ma bojovou silou, mojich odporcov si zohol podo mňa.“ (Ž 18, 2-3, 18-20, 30, 35, 40 SEB).
Otcovia vedia, že osobitne chlapci boli stvorení aj na obraz Boha bojovníka. Chcieť od týchto malých bojovníkov, aby v živote viery len niekde ticho sedeli, počúvali a boli ani roboti, je neprirodzené.
Oni potrebujú zakúšať Boha vo svete, nielen o ňom počúvať. Potrebujú ho nájsť aj v pohybe, rýchlosti, či divokosti im vlastnej. Aby to v tomto všetkom „neprestrelili“, práve preto potrebujú po svojom boku múdreho otca, či iného múdreho muža, ktorý im dá aj bezpečné hranice a pomôže im Boha uvidieť aj v týchto „divokých“ veciach.
Aj Ježiš bol divoký. Divoký v najlepšom zmysle tohto slova. Predstavme si ho s bičom v chráme ako vyháňa kupcov a dobytok. To musel byť iný hurhaj. Boh v tele strávený horlivosťou za svoj dom. Alebo si predstavme ako vyčítal zákonníkom a farizejom ich pokrytectvo: „neobielené hroby, slepí vodcovia slepých, hlupáci, hadie plemeno“. Také slová sa nedajú hovoriť jemne, len divoko a nespútane. Otcovia, chopme sa tejto našej úlohy a voveďme naše deti do skutočného života s Bohom. Veď Boh stvoril aj nespútané moria, nekonečný vesmír, žiariace hviezdy, mohutné štíty, závrat vyvolávajúce rokliny, divoké tigre, majestátne levy, strach vyvolávajúce žraloky i podmanivú krásu všemožného druhu a je oveľa, oveľa väčší ako naše neraz senilné predstavy „starého, múdreho a dobrého starčeka“.
Boh nás nepotrebuje pekne učesaných, ladne rozprávajúcich, a takých „naškatuľkovaných“, ale potrebuje nás ĽUDSKÝCH a BOŽÍCH. Čo z nášho uhladeného správania, keď nežijeme v pravde? Keď nežijime v spravodlivosti? Keď nedržíme slovo, ktoré sme dali? Keď…
Otcovia, buďme učiteľmi svojich detí v ich živote viery, prinášajúci deťom aj svoju osobnú duchovnú skúsenosť. Ak ju však chceme odovzdať, najprv ju sami musíme mať. Čas začať, nikdy nie je neskoro.
Ako otcovia, máme v duchovnej oblasti ešte jednu významnú úlohu. A to, keďže je nám dieťa zverené, naša viera má priamy dopad na životy našich detí. Písmo zachytáva, že keď Ježiš vykonával svoju službu (liečil, oslobodzoval, kriesil z mŕtvych) pre deti, bol tam prítomný aj rodič, ktorého povzbudzoval k viere. Dvakrát osobitne naliehal na vieru otca.
Prvý raz, keď išlo o otca, ktorý prišiel za ním so synom posadnutým nečistým duchom: „Ježiš mu odpovedal: ‚Ak môžeš?! Pre toho, kto verí, je všetko možné.‘ Chlapcov otec hneď zvolal: ‚Verím, pomôž mojej neviere!‘“ (Mk 9,23-24 SEB).
Druhý raz pri vzkriesení dievčaťa, ktorej otec sa volal Jairos a bol predstaveným synagógy: „Kým ešte hovoril, prišli ľudia z domu predstaveného synagógy a vraveli: ‚Tvoja dcéra zomrela, načo ešte unúvaš učiteľa?‘ Avšak Ježiš prepočul to, čo hovorili, a povedal predstavenému synagógy: ‚Neboj sa, len ver!‘“
Teda pre pomoc deťom Ježiš povzbudzoval otcov týchto detí k viere, akoby ju k daným zázrakom priam potreboval, a pravdepodobne ju aj skutočne pre uvoľnenie Božej moci potreboval. Toto je veľká úloha zverená otcom – duchovná autorita nad dieťaťom.
Neraz do duchovného priestoru (napr. sv. omša, modlitby, duchovné obnovy a pod.) privádzajú deti, ktoré potrebujú pomoc všelijakí ľudia, len nie ich otcovia. Sú to však práve otcovia, ktorí by tak mali robiť a svojou duchovnou autoritou a vierou umožniť, aby sa v živote ich detí stal, ak je to potrebné, aj zázrak.
O sile modlitby otca za jeho dieťa ani nehovorím. Je to práve otec, ktorý môže na základe jemu danej autority pochádzajúcej od Boha, vymodliť pre svoje deti najväčšie veci. Nechcem nijako degradovať úlohu mamy v živote dieťaťa aj v oblasti viery, ale Božia autorita je zostupná: „Chcem však, aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy je muž a hlavou Krista Boh.“ (1Kor 11,3). Nejde tu o vládu muža nad ženou, vôbec nie, ale o duchovný princíp, aby muž, manžel a otec konal v prospech manželky a detí. Teda aj Božia moc činiaca zázraky má do životov našich detí presne vymedzenú „diaľnicu“, a to od Boha Otca skrz Krista, cez otca a mamu k deťom.
Zoberme si prirodzený príklad, kedy sme na spoločnej rodinnej prechádzke s deťmi a v lese na nás zaútočí nejaká zver. Nie je otec tým, ktorý má prvý úlohu ochrániť svoje deti ? Či snáď postaví pred seba ženu a vraví jej „ochráň nás“? Veď Boh doňho vložil viac sily a viac testosterónu ako do ženy. A prečo si myslíme, že v duchovnej oblasti by to nemalo byť obdobne?
Prosíme ťa nebeský Otče pomôž nám otcom chopiť sa našej úlohy viesť naše deti v ich živote viery. Aby sme ich mohli zaviesť pri kráčaní s tebou na také miesta, ktoré im nik iný ukázať nemôže. Aby ich viera nebola len tradičná, či umelá, ale živá. Aby sa raz sami mohli rozhodnúť pre teba a kráčať s tebou samostatne. A aby sa mohli vo svojich životných bojoch pevne o teba oprieť.
Daj nám tiež milosť aktívne používať našu vieru v prospech životov našich detí, aby sme aj v tejto oblasti v duchovnej autorite nám od teba danej, bdeli nad životmi našich detí. V mene nášho Pána Ježiša Krista. Amen.
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“