V jednej z biblických kníh – Prvej knihe Samuelovej sa nachádza pre nás otcov jedno veľké ponaučenie. Na pozadí príbehu neplodnej Anny, ktorá si od Pána nakoniec vymodlila chlapca Samuela, ktorého dala na základe svojho sľubu ešte ako malého do služby Bohu a neskôr sa stal veľkým Božím mužom, sa začína odohrávať iný príbeh s tragickým koncom. Príbeh kňaza Heliho (Eliho) a jeho dvoch synov.
Heli, skúsený kňaz, ktorý napríklad mladého Samuela voviedol do počúvania Božieho hlasu, či cez ktorého požehnanie Boh konal v Anninom živote a dal jej Samuela, sa začal dopúšťať zla. Zla spôsobeného nie konaním, ale nekonaním, resp. nedostatočným konaním, ktoré bolo dôvodom pádu celej jeho rodiny nielen počas jeho života, ale aj naprieč ďalšími generáciami jeho rodu.
Prvá kniha Samuelova uvádza, že Heliho synovia boli ničomníci, nedbali na Boha a k ľudu sa nesprávali podľa kňazského poriadku. Brali z obiet prinášaných Bohu v prospech seba nad rámec zákona, teda okrádali Boha i obetujúci ľud: „Hriech tých mládencov bol veľmi veľký pred Hospodinom, lebo tí muži znevažovali Hospodinove obetné dary.“ (1Sam 2,17 SEB). Kniha ďalej uvádza: „Hoci bol Eli už veľmi starý, musel počúvať o všetkom, čo robili jeho synovia celému Izraelu, i o tom, ako spávali so ženami, ktoré slúžili pri vchode do stanu stretávania. Dohováral im: ‚Čo to vyčíňate? Od všetkého ľudu počúvam o vás samé zlé veci. Prestaňte s tým, synovia moji! Nie je to dobrá správa, čo sa, ako počúvam, šíri o vás medzi Hospodinovým ľudom. Keď sa niekto prehreší proti človeku, súdiť ho bude Boh, ale ak niekto zhreší proti Hospodinovi, kto sa ho zastane?‘ Oni však neposlúchali svojho otca, preto sa Hospodin rozhodol, že ich usmrtí.“ (1Sam 2, 22-25 SEB).
Keďže toto zlo pokračovalo, Boh k Helimu cez ústa jedného proroka prehovoril takto: „‚Prečo si svojich synov vážiš viac než mňa a kŕmiš ich tým najlepším z každej obety môjho izraelského ľudu?‘ Preto takto znie výrok Hospodina, Boha Izraela: ‚Povedal som síce, že tvoj dom a dom tvojho otca budú trvalo predo mnou konať službu, no teraz znie výrok Hospodina: Uctím si len tých, čo si uctia mňa. Tých, čo si nevážia mňa, nebudem si vážiť ani ja. Blíži sa čas, keď odseknem rameno tebe i tvojmu rodu, takže v tvojom rode nebude starca. Uvidíš trápenie, ktoré postihne príbytok pri všetkom dobrom, čo Boh urobí Izraelu. No v tvojom dome už starca nebude. Jedného ti však nevyhubím spred svojho oltára. Pripravím ťa o zrak a utrápim ti dušu. Všetci potomkovia tvojho rodu však zomrú v mužnom veku. Znamením ti bude to, čo postihne oboch tvojich synov, Chofniho a Pinchása: obaja zomrú v jeden deň. Ustanovím si verného kňaza, ktorý bude konať podľa môjho srdca a zmýšľania. Dám mu trvalý dom; ustavične bude konať službu pred mojím pomazaným kráľom. Kto zostane z tvojho domu, príde sa mu pokloniť, aby dostal strieborniak alebo peceň chleba. Ponúkne sa: Zaraď ma, prosím, do niektorej kňazskej triedy, aby som mal čo dať do úst.‘“ (1 Sam 2, 29-36 SEB).
Neskôr k týmto tvrdým slovám Boh cez ústa mladého Samuela, schopného už rozoznať Boží hlas, dodal: „V Izraeli urobím také niečo, že kto o tom počuje, bude mu zunieť v oboch ušiach. V ten deň dopustím na Eliho všetko, čím som kedy hrozil jeho domu. Chcem mu oznámiť, že som pre jeho vinu vyriekol nad jeho domom neodvolateľný rozsudok. Vedel totiž, že jeho synovia si zasluhujú odsúdenie, no on ich nekarhal. Preto som prisahal Eliho domu, že jeho vinu nebude možné nikdy odstrániť ani obetami, ani darmi.“ (1Sam 3, 11-14 SEB).
Keď si Heli vypočul od Samuela tieto slová, nakoľko Samuela donútil mu ich povedať, nezjednal nijakú nápravu, ale len bezmocne skonštatoval: „On je Hospodin. Nech urobí, čo uzná za dobré.“ (1Sam 3,18 SEB). V podstate Božie slová Heli schválil, akoby povedal na ne „Amen“. Tu je už zjavné, že kým v počiatku bola z jeho strany aspoň nejaká snaha o usmernenie synov, teraz už mu situácia celkom prerástla cez hlavu.
Božie slová sa v živote Heliho naplnili, keď pri jednej z vojenských porážok Izraela padli aj jeho obaja synovia a Filištínci ukoristili aj Božiu archu, čo bola s nimi. Keď Helimu doniesli o tom správu, spadol a zlomil si väzy. Na túto zlú správu doplatila aj žena Heliho syna Pinchasa (Finésa), ktorá bola tehotná a pre hroznú správu o smrti jej manžela a svokra a ukoristení Božej archy prišiel na ňu predčasný pôrod, pri ktorom zomrela.
Z tohto príbehu je možné vyvodiť si jedno poučenie. Nesmieme naše deti milovať takým spôsobom, že budeme prehliadať ich zjavné morálne nedostatky, ktoré im môžu spôsobiť, možno nie hneď, ale časom, veľké životné problémy. Môže ísť napr. o závislosti, nezriadenú sexualitu, nezodpovedné riskovanie so životom, zahrávanie sa z rôznymi okultistickými vecami, honba za bohatstvom, krásou, či mocou. Ak by sme to robili, vina by nepadla na nikoho iného, ako nás samých, obdobne ako pri Helim.
Bol to práve on, ktorý mal autoritu nad synmi, ktorú mal aj používať primerane potrebe. Jeho synovia mali dôležitý úrad kňazov, ktorým pohoršovali a navádzali na zlé celý izraelský národ. Ich povinnosťou bolo robiť pravý opak, dobrom byť vzorom celému národu. Teda našu autoritou máme v životoch našich detí múdro a v prípade potreby i náležite využívať. Kým je ešte čas dbať o to, aby sa „mlieko nerozlialo“ a nie, keď už v podstate nič zmeniť nemôžeme „nariekať nad rozliatym mliekom“.
Vieme však, že Boh je dobrý a nám i našim drahým chce vždy len dobré, a to aj vtedy, keď sme v živote aj v tejto oblasti spravili chyby. Vždy je čas odovzdať mu všetky naše nezvládnuté situácie, aby nás viedol a ukázal nám cestu ako ďalej. On nás vždy vovádza do pokoja a dáva nám nádej.
„Pane, pomôž nám, otcom, poznať, kedy a ako máme vyžadovať disciplínu v našich rodinách. Daj, aby nás neovládol hnev a nestratili sme nad sebou kontrolu, ale aby sme veľkoryso a pokojne urobili nevyhnutné kroky pre dobro tých, ktorých milujeme. Amen.“ (Knižka Modlitieb otcov, str. 21).
Otcovstvo 1: Duchovné vedenie detí a používanie duchovnej autority, článok je dostupný TU.
Otcovstvo 2: Denné vlievanie požehnania do životov detí, článok je dostupný TU.
Otcovstvo 3: Priľne k svojej žene a budú jedno telo, článok je dostupný TU.
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“