Chcel by som dať nám otcom za vzor otcovstva sv. Jozefa, pozemského otca (pestúna) nášho Pána Ježiša. Otca nie podľa tela, ale podľa srdca, lásky a starostlivosti o Ježiša. Našou súdobou rečou otca, ktorý si osvojil cudzie dieťa – Božieho Syna Ježiša, ktorého Mária počala, ako uvádza Sväté Písmo skrz Ducha Svätého: „Anjel jej odpovedal: ‚Duch Svätý zostúpi na teba a zatôni ťa moc Najvyššieho, a preto aj dieťa bude sväté a bude nazvané ‚Boží Syn‘. Pozri, aj tvoja príbuzná Alžbeta, ktorú pokladali za neplodnú, počala vo svojej starobe syna a je už v šiestom mesiaci, aj keď o nej hovorili, že je neplodná, lebo u Boha nič nie je nemožné.‘“ (Lk 1 35-37 SEB). Blahoslavený W. J. Chaminade neváhal nazvať sv. Jozefa „spasiteľom Spasiteľa“. Pozrime sa teda, kto bol sv. Jozef.
Písmo priamo uvádza, že Jozef bol muž spravodlivý: „…Jozef bol však spravodlivý…“ (Mt 1,19 SSV). Označenie v Božom slove, že je niekto spravodlivý, je veľkou vecou. Je to predovšetkým vlastnosť Boha: „Jediný Pán je spravodlivý.“ (Sir 18,2 SSV). Takto bol charakterizovaný napríklad ešte Noe, staviteľ archy, ktorá priniesla záchranu pred potopou, stotník Kornélius zo Skutkov apoštolov, či Jozef z Arimatie, starajúci sa o Ježišov pohreb.
V tom istom verši, ktorý hovorí o Jozefovej spravodlivosti, Písmo ďalej nepriamo zachytáva, že Jozef bol súcitný a dobrý, nakoľko tehotnú Máriu, o ktorej tehotenstve vedel, že on biologickým otcom dieťaťa nie je, nechcel verejne vystaviť hanbe a rozhodol sa tajne ju prepustiť. Ako by sa na Máriu pozeralo, keby ju Jozef verejnej hanbe vystavil? Ako by sa ľudia vtedajšej blízkovýchodnej semitskej kultúry a doby potom pozerali na samotného Ježiša?
Z Písma tiež možno vyčítať, že Jozef bol vnímavý na Boží hlas, dal sa ním poučiť, a následne konal podľa rád a pokynov, ktoré od Boha prijal:
„Keď o tom uvažoval (pozn. o prepustení Márie), zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: ‚Jozef, syn Dávida, neboj sa prijať Máriu, svoju ženu. Veď to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.‘… Keď Jozef precitol zo spánku, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.“ (Mt 1,20-24 SSV).
„Keď odišli (pozn. mudrci, ktorí sa prišli Ježišovi pokloniť), Jozefovi sa zjavil vo sne Pánov anjel a povedal: ‚Vstaň, vezmi dieťatko i jeho matku a uteč do Egypta! Zostaň tam tak dlho, kým ti nepoviem. Herodes bude totiž hľadať dieťatko, aby ho zahubil.‘ A tak Jozef vstal, vzal za noci dieťatko i jeho matku a odišiel do Egypta.“ (Mt 2,13-14 SSV).
„Keď Herodes zomrel, Pánov anjel sa vo sne zjavil Jozefovi v Egypte a povedal: ‚Vstaň, vezmi dieťatko a jeho matku a choď do izraelskej krajiny, lebo tí, čo chceli vziať život dieťatku, pomreli.‘ Jozef vstal, vzal dieťatko i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny. Keď však počul, že Archelaos kraľuje v Judsku namiesto svojho otca Herodesa, bál sa tam ísť. Na pokyn zo sna odišiel do Galiley. Tam sa usadil v meste, ktoré sa volalo Nazaret…“ (Mt 2, 19-23 SSV).
Boh Jozefa, hneď na začiatku jeho povolania do veľkej a náročnej úlohy byť Ježišovým pozemským otcom, utvrdil v jeho identite, identite kráľovského syna, keď ho oslovil v prvom sne ako: „Jozef, syn Dávida (pozn. Jozef bol potomkom kráľa Dávida)…“ (Mt 1, 20 SSV). Vo vyššie uvedených biblických veršoch je ďalej zachytené, že Boh komunikoval s Jozefom v dôležitých momentoch, kedy bol život Ježiša v ohrození, cez sny. Jozef si ani raz nepovedal: „Ach, nevšímaj si to, veď to bol len sen.“ Ale naopak, tieto sny videl ako odpovede na svoje myšlienkové pochody a iste aj vyrieknuté modlitby. Teda Jozef, bol aj muž viery, lebo uveril tomu, čo mu prostredníctvom snov hovoril Boh. Zamyslime sa, ako tieto veci v Jozefovom živote museli byť ťažké, a aké pocity to muselo v ňom vyvolávať. Akým veľkým tajomstvom to všetko muselo preňho byť.
Z Písma však možno dedukovať aj to, že to bol silný a energický muž. Buď mladý, alebo v najlepších rokoch. Prečo? Predstavme si koľko kilometrov musel pešo s Máriou, Ježišom a ich vecami a majetkom prejsť, keď utekal pred Herodesom do Egypta, a potom zase o niekoľko rokov neskôr pri návrate z Egypta. Jozef bol v Egypte s rodinou vlastne utečenec. Musel si nájsť prácu, domov rodine, začleniť sa do života v cudzej krajine a mnohé, mnohé ďalšie. Z Egypta sa nevrátil domov do Judskej krajiny, ale do Nazareta. Tam musel celé svoje dielo zaopatrenia rodiny začínať odznova.
Jozef bol múdry muž a nad vecami v živote rozmýšľal. Či už išlo o prijatie tehotnej Márie, alebo jeho obavy pri vrátení sa z Egypta do Judska.
Jozef bol muž, ktorý poctivo pracoval a získal si pri svojej práci dobré a známe meno a ľudia potom aj Ježiša poznali ako Jozefovho syna: „Nie je to syn toho tesára?…“ (Mt 13,55 SSV), „…Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone i Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta.“ (Jn 1,45 SSV), „Všetci mu prisviedčali a obdivovali jeho láskavú reč, ktorá vychádzala z jeho úst. A hovorili si: ‚Či to nie je Jozefov syn?‘ (Lk 4,22 SSV), alebo: „Vari to nie je Ježiš, syn Jozefov, ktorého otca a matku poznáme? Ako to, že teraz hovorí: ‚Zostúpil som z neba‘?“ (Jn 6,42 SSV).
Jozef dostal v živote nesmiernu úlohu. Spomedzi stoviek či tisícov miliónov mužov bol vybraný práve on, aby plnil úlohu pozemského otca v Ježišovom živote. Určite si to uvedomoval a neraz naňho doľahla ťarcha zodpovednosti o Máriu a Ježiša. Bol to Ježišov pozemský abba – otecko. Aj vďaka nemu mohol týmto Abba (Otecko) oslovovať Ježiš Boha samotného.
A to najpodstatnejšie, každého život možno poznať podľa ovocia (plodov, výsledkov), ktoré priniesol: „Niet dobrého stromu, čo rodí zlé ovocie, a niet ani zlého stromu, čo rodí dobré ovocie. Každý strom možno poznať po jeho ovocí. Veď z tŕnia sa nenazbierajú figy ani hrozno z ostružín.“ (Lk 6,43-44 SSV). Ovocím Jozefovho života bol Ježiš, presnejšie tá ľudská časť Ježiša, ktorá ale aj tak bola nerozdeliteľne popretkávaná Ježišovou Božskou časťou.
Kto Ježiša učil, kto sa s ním modlil, kto mu rozprával o veľkých Božích veciach, ktoré vykonal Pán s Izraelom, po koho boku Ježiš pracoval, kto ho vodil do synagógy? Jozef. Samozrejme, že mnohé veci robila aj Mária, ale menované úlohy boli vo vtedajšej dobe na pleciach mužov. Od koho Ježiš prijímal v detstve a mladej dospelosti pokyny? Komu sa podriaďoval? Kto ho učil prístupu k ženám a k rôznym situáciám? Jozef. S kým sa možno Ježiš vo svojom živote najviac nasmial a cítil v bezpečí a pohode? Či nie s Jozefom, po ktorom boku vyrastal a pracoval? Od koho získal spôsob vyjadrovania sa, gestá a postoje? Či nie od rodičov a zvlášť od Jozefa, keďže Ježiš bol mužom?
Sv. Jozef nám otcom môže byť veľkým vzorom. A nielen vzorom, ale sa môžeme k nemu utiekať v našich potrebách o jeho mocný príhovor.
Tu by som chcel spraviť vsuvku pre bratov a sestry z reformovaných cirkví, ktorí možno budú ohľadom príhovoru sv. Jozefa argumentovať, prečo sa máme obracať na sv. Jozefa, keď môžeme prísť priamo k Ježišovi, nebeskému Otcovi, či Duchu Svätému. Áno, aj ja som toho názoru, že podstata nášho duchovného života by mala byť o osobnom vzťahu s Bohom. Príhovor, či už kňaza, pastora, nejakého evanjelistu, resp. niekoho o kom vieme, že je človek veľkej viery, vyhľadávame však aj tu na zemi. Prečo by sme sa nemohli obrátiť s prosbou o príhovor k tým ľuďom, ktorí nás predišli do večnosti a skrz ich pozemský život viery veríme, že sú v nebi? Ak sú v nebi, vieme, že sú už podobní Ježišovi (1Jn 3,2 SEB), a ďalej vieme, že v nebi s Kristom kraľujú (napr. Ef 2,6 SEB, Zj 22,5 SEB). Keď kraľujú, majú zverené nejaké právomoci a úlohy. Možno preto je stanovené, že ten a ten svätý, vzhľadom na jeho život, je patrónom tej a tej skupiny ľudí. Napr. sv. Jozef je patrónom otcov, tesárov, robotníkov, ekonómov, prokurátorov, zomierajúcich. A svätí sú podobní anjelom: „Veď pri zmŕtvychvstaní sa ľudia ani neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi.“ (Mt 22,30 SEB). Teda podľa mňa skúmaním Písma môžeme dospieť k tomu, že prosba o príhovor svätých u Boha nie je len ľudská tradícia, ale má biblický podklad a zdôvodnenie. Samozrejme, najdôležitejšie je však ovocie, ktoré príhovor svätých do našich životov prináša, predovšetkým či nás k Bohu viac približuje.
Napr. v mojom živote sa zamýšľam nad tým, že keď som išiel na birmovku, zvolil som si za birmovné meno Jozef a prijal som za svojho patróna sv. Jozefa. Môj život viery bol však vtedy ešte niekde v plienkach a žil som si tak, ako sa mi páčilo. Toto meno som si dal preto, lebo vtedy som mal na internáte staršieho spolubývajúceho menom Jozefa, ktorého čosi niečo od iných chalanov v dobrom odlišovalo, a to ma tak oslovilo, že sa mi vtedy začalo páčiť toto meno. Koho mám za patróna, a ako mi v živote pomáha, som zistil až o mnoho rokov neskôr, keď som začal sám riešiť založenie vlastnej rodiny a následne život v rodine. Obdobne, v roku 2021 prebiehal v našej Cirkvi Rok sv. Jozefa a zhodou okolnosti som začiatkom daného roka vstúpil s kamarátmi a známymi aj do 90-dňového Exodu (duchovný program priblíženia sa k Bohu). Vtedy som sa tiež dostal ku knižke Zasvätenie sa svätému Jozefovi od Donalda Callowaya. Na základe nej som vstúpil aj do 33. dňovej prípravy na zasvätenie sa sv. Jozefovi, ktoré som uskutočnil na sviatok sv. Jozefa 19. marca 2021.
V tomto období som tak viac vstúpil do seba a ďakoval som napr. aj za to, že ešte žijú obaja moji rodičia a pokoril som sa aj pred mojim otcom, s ktorým som mal z dôvodu jeho alkoholizmu komplikovaný vzťah a poprosil som ho kľačmo o jeho požehnanie do môjho života. A požehnal ma slovami: „Žehnám ťa v meno Otca i Syna i Ducha Svätého, nech ti Pán Boh splní všetko, o čo ho v živote požiadaš.“ Následne som mu so slzami v očiach pobozkal ruku. Nebolo to patetické gesto, ale postoj môjho srdca vyjadrujúci odpustenie, uznanie autority môjho otca a prejavenie vďaky za všetky jeho námahy v prospech mňa. Asi dva týždňa po tomto mojom otcovskom požehnaní a pár dní po mojom zasvätení sa sv. Jozefovi, dňa 23. marca 2021 môj oco nečakane zomrel. Jeho smrť nebola ideálna v zmysle prijatia sviatostí pred smrťou, ktoré však nevnímam ako cieľ, ale ako prostriedok k Ježišovi, ale som si istý, že milostivý Boh konal aj pri jeho smrti a otcovi bolo umožnené vstúpiť do jeho slávy, a to nielen vďaka našim príhovorom, ale aj príhovoru sv. Jozefa, ktorý je v našej Cirkvi patrónom dobrej smrti. Následne po otcovom pohrebe som poprosil nebeského Otca, aby bol mojim otcom on. Všetko toto sa dialo v čase, keď som sa utiekal k sv. Jozefovi.
Nebeský Otče, ďakujeme ti za to, že si dal Ježišovi za pozemského otca práve Jozefa, muža, ktorý si splnil úlohu, ktorú si mu dal na sto percent. Po jeho boku mohol Ježiš dorásť do svojej mesiášskej úlohy a potom ísť už sám do víťazného boja s mocnosťami temna, ktoré rozdrvil obetujúc seba v bolesti, nahote, smäde, hlade a opustení na kríži a tým nám vydobyl spásu a to, že sa opäť môžeme volať tvojimi synmi a dcérami a máme skrz Ježiša plnosť tvojich požehnaní. Prosíme ťa, daj nám tú milosť, aby sme sa my, dnešní otcovia, po vzore svätého Jozefa zo všetkých síl starali v láske o svoje manželky a deti. Svätý Jozef, prosíme aj teba, prihováraj sa za nás otcov, za všetky tie milosti a dobrá, ktoré potrebujeme pre plnenie si svojich manželských a otcovských úloh v našich rodinách. Amen.
Otcovstvo 1: Duchovné vedenie detí a používanie duchovnej autority, článok je dostupný TU.
Otcovstvo 2: Denné vlievanie požehnania do životov detí, článok je dostupný TU.
Otcovstvo 3: Priľne k svojej žene a budú jedno telo, článok je dostupný TU.
Otcovstvo 4: Láska konfrontujúca zlo, článok je dostupný TU.
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“