Projekt Etická výchova je postavený na základe všeľudských hodnôt a je smerovaný k pozitívnej sociálnej orientácii detí a mladých ľudí, k schopnosti nezištnej lásky k ľuďom / k prosociálnosti/. Štruktúra tohto výchovného projektu v slovenských podmienkach je zameraná na 10 stupňov ľudského dozrievania a na cca 8 aplikačných tém, kde je etická výchova potrebná a veľmi spoločensky prínosná. Skúsenosti v školách už za prvé roky ukázali ako ovocie zlepšenie vzťahov v školských kolektívoch, vo vzťahoch detí navzájom a na vzťahoch detí s pedagógmi. Je logické, že podobné zlepšenie vzťahov súrne potrebujeme aj v našej spoločnosti. Vo svojom Manifeste prosociálnej demokracie  autor Ladislav Lencz hľadá odpoveď, ako na to!

            Počnúc Platónom sa tiahne celými dejinami túžba po vláde šľachetných ľudí. Táto túžba je dnes silnejšia ako kedykoľvek predtým. Napriek ukrutnostiam, ktoré si ľudia kedy voči sebe dovolili, máme Deklaráciu ľudských práv a slobôd a im podobné  dokumenty. Máme veľkorysé programy pomoci potrebným a na okraj spoločnosti vytesneným ľuďom. A ktosi vyslovil často citovanú vetu, že 21. storočie bude storočím „civilizácie lásky.“ My by sme hovorili o civilizácii prosociálnosti.

            Aby sme objasnili význam prosociálnosti ako spoločenskej a politickej idey, pokúsme sa odpovedať na tri otázky:

-Aká je situácia prosociálnosti v našej reálnej demokracii?

– Aký význam má prosociálnosť pre ďalší rozvoj demokracie?

– Dá sa prosociálnosť naučiť?

            Použitý pojem reálna demokracia označuje demokraciu, v ktorej žijeme, na rozdiel od tej, ktorej sme v novembri 1989 privolávali „TO JE ONO!“ Nie je to kritika, ani výraz sklamania, je to prosto konštatovanie reality. Je to prostredie, v ktorom máme byť šťastní, tvoriť, plodiť deti a ich  vychovávať, dozrieť do plnosti /mužného a ženského/ veku a múdro zostarnúť.

            Aby sme mohli analyzovať dialektiku rozvoja prosociálnosti v reálnej demokracii, poslúžme si dvomi rôznymi modelmi spoločností, predstavovanými dvomi kmeňmi: kmeňom afrických IKOV a indiánskym kmeňom HOPI zo Severnej Ameriky.

            IKOVIA sú malým národom lovcov, žijúcich v horách Ugandy. Pôvodne mali pevnú sociálnu štruktúru a kultúru so zákonmi, mravnosťou a zvykmi. Neskôr ich politické a sociálne zmeny pripravili o lovecké územia a narušili ich sociálne štruktúry. Vznikli malé, kruté bandy, ktorým išlo jedine o prežitie. V zápase o prežitie nastalo všeobecné zdivočenie mravov. Lož, krádež, sprisahania, podvody, zrady, ba aj vraždy patrili k ich „normálnemu“ životu. Súcit alebo pomoc druhému sa stali neznámym pojmom. Starosť o druhých a pomoc prestali existovať aj vo vzťahu k členom vlastnej rodiny.

            Indiánsky kmeň HOPIOV mal osud podobný ako Ikovia. Belosi ich vytlačili z ich loveckých území a teraz bojujú s americkými technokratmi takmer o posledný kúsok tradičného územia, ktoré má pre nich posvätný význam. Ich mentalita je však odlišná od mentality Ikov, napriek podobnému údelu. Podľa náboženstva Hopiov medzi vesmírom a človekom  existuje hlboký vzťah vzájomnej podmienenosti. Preto mravný rozklad spoločnosti, porušovanie mravného zákona môže podľa nich spôsobiť prírodnú katastrofu. Spolupráca a dobré vzťahy sú podľa nich nevyhnutnou podmienkou prežitia. Od útleho detstva sú ich deti vedené k tomu, aby mali dobré srdce. K charakterovým črtám kmeňa patrí ochota spolupracovať a neagresívne správanie.

            Tieto dva krajné modely spoločnosti nám umožnia opísať dynamiku reálnej demokracie. Reálna demokracia je priestor pre dobro aj zlo, možnosť robiť dobre a robiť zle. Je to koexistencia Ikov a Hopiov. Z môjho dvojročného pracovného pobytu na Západe v 80. rokoch minulého storočia bola najhlbším dojmom práve táto dvojznačnosť. Jean Maritain to  nazýva „dvojitý, navzájom si kontrastujúci vývoj“ západnej spoločnosti. Uveďme jeden príklad: v Juhoslovanskom stredisku vo Frankfurte n. M. bolo možné sa stretnúť s Matkou Terezou z Kalkaty a v susednom kinocentre bol výber eskalácie násilia, tvrdý sex a horor. Prezident T. G. Masaryk kedysi povedal: „Demokracie, toť diskuse.“ V demokracii, ktorá je diskusiou, každý môže povedať, čo chce. Navyše, každý môže aj robiť, čo chce.

            Pamätáte si na prvé roky našej reálnej demokracie? V oblasti podnikania, vznik kultúry  panku a skinheads, pranie špinavých peňazí, striptýz, staré štruktúry zakladali demokratické strany… Opozícia síce všeličo vykričí, ale reálna demokracia kráča úspešne ďalej. To boli, azda ešte   kde – tu sú, naši Ikovia. Bolo by však nevďakom, keby sme zabudli, že máme aj svojich Hopiov. Ako sociálna sila sú ešte aj dnes krehkou kvetinkou, nemajú silu ovplyvniť zamestnanosť, kvalitu zdravotníctva a vzdelávania. Ale v charitatívnych iniciatívach prinášajú mnohým rodinám, najmä na okraji spoločnosti, nádej. V nemocniciach v osobách rehoľných sestier a ušľachtilých lekárov a sestier  prinášajú náhradu za chýbajúcu rodinu. Sú tu stovky humanitných, charitatívnych, poradenských, vzdelávacích a rôzne pomáhajúcich organizácií, mnohé s osobitným zameraním na ľudí z Rómskej komunity a dlhodobo nezamestnaných.

Môžeme na záver sformulovať dôležitú definíciu: Zo sociologického hľadiska najdôležitejšou funkciou demokracie je funkcia zosiľovača, ktorý znásobuje dobro i zlo. Nás najmä zaujíma, AKO môže prosociálnosť  typu Hopiov ozdraviť našu spoločnosť, teda znásobiť dobro.

Mgr. Ladislav Lencz podľa jeho článku Manifest prosociálnej demokracie