Jedným z nevyhnutných predpokladov spoločenského rozvoja je otvorená komunikácia. Platí to od minispoločenstiev ako sú partnerské vzťahy, cez fungovanie firiem a inštitúcií, až po spoločnosť ako takú. Ak napríklad manželia chcú, aby ich manželstvo prosperovalo, je nevyhnutné, aby cieľavedome vytvárali podmienky na otvorenú vzájomnú komunikáciu. A to nie len o témach kde majú zhodu, ale – čo je ešte dôležitejšie – aj o témach, kde sa ich pohľady rozchádzajú. Aj keď takáto debata môže byť bolestná, pri úprimnej snahe oboch strán má veľký potenciál posunúť ich vzájomný vzťah na kvalitatívne vyššiu úroveň. Naproti tomu, ak by sa manželia debate o problémových otázkach vyhýbali, skôr či neskôr to skončí rozvodom. Aj v oblasti manažmentu je všeobecne známou dobrou praxou, že firma má vytvárať podmienky na diskusiu a aktívne povzbudzovať zamestnancov k vyjadrovaniu spätnej väzby, či kritiky. Využije sa tým rozvojový potenciál zamestnaneckých nápadov, návrhov, zlepšení, ktoré z atmosféry otvorenej komunikácie môžu vzísť. Naopak, ak je súčasťou firemnej kultúry, že o nepríjemných veciach sa nehovorí, je to predzvesť krachu. Tento princíp samozrejme platí aj v celospoločenskej rovine. Na mnohých príkladoch z histórie by sa dalo demonštrovať, že spoločenské útvary podporujúce slobodnú súťaž názorov z dlhodobého hľadiska prosperovali, no spoločenské zriadenia s totalitou jedného „správneho“ názoru spôsobili obrovské množstvo ľudského nešťastia a nakoniec skrachovali.

Skutočnosť, že podpora otvorenej komunikácie vedie k rozvoju, a zároveň potláčanie výmeny názorov vedie k úpadku, vyznieva ako samozrejmosť, o ktorej ani netreba písať. No súčasný spoločenský vývoj ukazuje, že túto zrejmú skutočnosť si uvedomuje žalostne málo ľudí. Vynára sa čím ďalej tým viac tém, pri ktorých je pokojná debata názorových oponentov veľmi problematická, ba až nemožná. Hranice jednotlivých „názorových bublín“ sú čím ďalej tým nepriepustnejšie a ich vzdialenosti sa zväčšujú, čím sa spoločnosť doslova „trhá“. Trhliny sa prejavujú nie len medzi väčšími ideologickými skupinami, ale kvôli názorovej rôznosti sa v poslednom období trhajú dokonca aj dlhodobé rodinné či priateľské väzby.

Akoby si príliš málo ľudí uvedomovalo, že dôstojnosť človeka sa neodvíja od jeho názorov, ale od samotného faktu, že je človekom. Áno, názorový oponent je v prvom rade človekom a preto mu prináleží naša úcta vyjadrená minimálne tým, že si jeho názor vypočujeme. Málo vídaným javom je schopnosť rozlišovať medzi názorom a nositeľom názoru. Do popredia sa dostáva zvrátený prístup, že ak nesúhlasíme s nejakým názorom, môžeme jeho nositeľa ponižovať, alebo mu brániť jeho názor komunikovať. To, že súčasná spoločnosť má čím ďalej tým väčší problém s otvorenou diskusiou je dôsledkom mnohých faktorov. Medzi inými tam nesporne patrí osobný príklad ľudí na čelných spoločenských pozíciách, alebo sociálnymi sieťami technologicky podporované vytváranie a upevňovanie „bublín“. Ďaleko za čiarou únosnosti je, keď debatu potláča priamo štátna moc, čo sa aj vo vyspelých krajinách bohužiaľ objavuje čím ďalej tým častejšie. No a veľmi vážnym faktorom je aj intelektuálna lenivosť jednotlivcov, ktorí v záujme zachovania svojho povrchného pokoja radšej dobrovoľne prehliadajú varovné spoločenské signály a pred informáciami, ktoré by mohli narušiť ich videnie sveta radšej zabúchavajú dvere. Všetci sme súčasťou spoločnosti a každý máme svoj podiel zodpovednosti za to v akých podmienkach žijeme, a v akej spoločnosti budú žiť ďalšie generácie. Ukazuje sa, že jednou z podstatných výziev našej doby je zachovanie slobody slova a vytváranie priestoru na otvorenú diskusiu generujúcu riešenia celospoločenských problémov. Treba preto podporiť každý zmysluplný pokus o vytváranie takéhoto priestoru a napomôcť tak spoločnému dobru.