Na našich kresťanských katolíckych Vianociach určite za povšimnutie stojí to, že hneď po Ježišovom narodení slávime nášho prvého mučeníka, diakona Štefana, potom apoštola a evanjelistu Jána a následne máme sviatok svätých Neviniatok, ktoré dal povraždiť kráľ Herodes.
Ide o tri rozdielne príbehy, ktoré nás vyvádzajú z vianočného, síce krásneho, ale predsa len zromantizovaného sentimentu a strhávajú nás do reality udalostí našej spásy a šírenia Božieho kráľovstva.
Odvaha
Pozrime sa na príbeh sv. Štefana diakona. Štefan bol prvým Ježišovým učeníkom, ktorý podstúpil za neho a za ohlasovanie evanjelia mučenícku smrť. V prvotnej Cirkvi bol ustanovený za diakona, aby sa staral o vdovy a o chudobných. Božie Slovo o ňom zachytáva túto podstatnú informáciu:
„Štefan, plný milosti a sily, konal medzi ľudom veľké zázraky a znamenia. Tu povstali proti nemu… Hádali sa so Štefanom, ale nevládali odporovať múdrosti a Duchu, ktorým hovoril… Pobúrili ľud, starších a zákonníkov, potom k nemu pristúpili, zmocnili sa ho a odviedli ho pred veľradu. Postavili falošných svedkov… Všetci, čo sedeli vo veľrade, naňho uprene pozerali a videli, že jeho tvár je ako tvár anjela.“ (Sk 6:8-15 SEB).
Pred veľradou hovoril Štefan výstižnú a mocnú reč o všetkých podstatných udalostiach spásy, ktoré boli zavŕšené v Ježišovi Kristovi, ktorú zakončil:
„Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, videl Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: ‚Hľa, vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.‘“ (Sk 7:55-56 SEB).
Boh dal Štefanovi pred jeho smrťou dar vidieť otvorené nebo, to nebo, do ktorého mal o pár ďalších momentov v plnosti vstúpiť.
Všimnime si, Ježiš, pozerajúc sa z neba na svojho učeníka Štefana, po pravici Boha nesedel, ako sa modlíme vo vyznaní našej viery: „sedí po pravici Boha“, ale stál. Myslím si, že stál práve preto, lebo s obdivom, hrdosťou a napätím pozeral na Štefana, ktorý napriek tomu, že boli všetci proti nemu, odvážne Ježiša vyznal a necenil si svoj život viac ako pravdu, že Ježiš je náš Spasiteľ (Mesiáš, Kristus).
Posledné slová tohto nášho veľkého brata vo viere v Ježiša Krista, skôr ako pri jeho kameňovaní zomrel, boli:
„Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ (Sk 7:60 SEB).
Sv. Štefan, prosíme ťa, prihováraj sa za nás u Pána, nech sme aj my plní Ducha Svätého, a nech v úplnej odvahe ohlasujeme Ježišovo evanjelium o našej spáse a o príchode Božieho kráľovstva, kráľovstva spravodlivosti, lásky, radosti a pokoja.
Láska
Ján je jediný z apoštolov, ktorý nasledoval Ježiša až pod jeho kríž, kde stál po boku Ježišovej mamy Márie. Dôvodom tejto statočnosti bola láska. Ján je učeník, ktorý ostal verný nie len v Ježišových výškach, kedy sa Ježiša chcel ľud zmocniť a urobiť z neho kráľa, ale tiež v Ježišových hĺbkach, keď kráčal tmavou dolinou smrti. Vtedy, keď bol zavrhnutý a vydaný na smrť svojim vlastným národom, nespravodlivo odsúdený, mučený a popravený vládnou mocou, a ďalej zradený, zapretý a opustený svojimi priateľmi.
Ján, ktorý vo svojom evanjeliu seba samého nenazýva menom, ale označením „učeník, ktorého Ježiš miloval“. Ján, ktorý bol pri najdôležitejších Ježišových znameniach, svedčiacich o tom, že Ježiš je Mesiášom – Kristom (bol jedným z troch najbližších Ježišových priateľov, ktorými boli ešte Peter a Jánov brat Jakub). Ján, ktorý bol pri Poslednej večeri celkom pri Ježišovej hrudi a mohol zacítiť tlkot Ježišovho srdca.
Ján, o ktorom jeden z príbehov o jeho starobe hovorí, že keď ho poprosili už ako starčeka, aby im povedal niečo o Ježišovi, stále dookola hovoril, že Ježiš ho miloval. A keď chceli, aby im povedal aj niečo iné, vždy len dodal, že on si na nič iné nepamätá.
Áno, Ján, ktorý pribehol k prázdnemu Ježišovmu hrobu a: „Videl a uveril.“ (Jn 20:8 SEB). Ján, ktorý pri zjavení sa Ježiša svojim siedmim učeníkom po Ježišovom zmŕtvychvstaní, keď lovili ryby, Petrovi povedal (rozlíšil), že na brehu je Ježiš: „Už na úsvite stál Ježiš na brehu, ale učeníci nevedeli, že je to Ježiš. Ježiš im povedal: ‚Deti, nemáte niečo zajesť?‘ Odpovedali mu: ‚Nie.‘ Nato im povedal: ‚Spustite sieť z pravej strany člna a nájdete.‘ Spustili teda a už ju nevládali ani vytiahnuť pre množstvo rýb. Učeník, ktorého mal Ježiš rád, povedal Petrovi: ‚To je Pán!‘ Keď Šimon Peter počul, že je to Pán, prehodil si plášť — bol totiž nahý — a hodil sa do mora.“ (Jn 21:4-7 SEB).
Ján, ktorý nám vo svojom liste napísal: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Ten, kto nemiluje, nepozná Boha, pretože Boh je láska. Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sme skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako obetu zmierenia za naše hriechy. Milovaní, keď si nás Boh tak zamiloval, aj my sa máme navzájom milovať.“ (1Jn 4, 7-11 SEB).
Sv. Ján, prosíme ťa, prihováraj sa za nás u Pána, aby celý náš život bol mocne preniknutý Božou láskou, a to stačí, sám Boh, ktorý je láskou samou, stačí. Ján, oroduj za nás, nech žijeme v identite, že sme milované Božie deti, a nech milujeme nášho Boha a našich bratov a sestry vôkol nás.
Genocída
Po odchode mudrcov z východu od sv. rodiny, sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a prikázal mu, nech utečú do Egypta, lebo Herodes chce malého Ježiša zabiť. Tiež samotní mudrci dostali vo sne pokyn, aby sa už k Herodesovi nevracali, ale odišli domov inou cestou. Moc je raz taká, nestrpí konkurenciu. Nie len Herodes, ale moc samá. Herodes bol len jednou z mnohých figúrok v jej rukách.
A Jozef konal:
„A tak Jozef vstal, vzal za noci dieťatko i jeho matku a odišiel do Egypta. Zostal tam až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo to, čo povedal Pán ústami proroka: Z Egypta som povolal svojho syna.“ (Mt 2:14-15 SEB).
A konala aj moc skrz Herodesa:
„Keď potom Herodes zbadal, že ho mudrci oklamali, veľmi sa nahneval. Dal povraždiť v Betleheme a na celom okolí všetkých chlapcov do dvoch rokov, a to podľa času, na ktorý sa dôkladne povypytoval mudrcov.“ (Mt 2:16 SEB).
Výsledkom bola jedna z nespočetných genocíd v ľudských dejinách, genocída Ježišových súputníkov, možno genocída jeho potenciálnych budúcich priateľov a učeníkov: „Hlas bolo počuť v Ráme, plač a veľký nárek. Ráchel oplakávala svoje deti a nechcela sa dať potešiť, lebo ich už niet.“ (Mt 2:18 SEB). Koľko ešte takýchto genocíd bude v našich ľudských dejinách vykonaných? Kiežby, ani jedna.
Plač matiek, ktoré prišli o svoje deti. Môže byť na tomto svete ešte niečo ťažšie, či bolestnejšie? Možno len irónia súčasného života, spočívajúca v tom, keď rodičia neraz aj bez plaču, v chladnej stoickej bezemocionalite, svoje počate dieťa odmietnu a pošlú ho na smrť, slovami modernej medicíny „umelé prerušenie tehotenstva“. „Prerušenie“, ktoré je nesprávnym všeobecne akceptovaným označením pre „ukončenie“. Ukončenie tehotnosti ženy, a zároveň života jej počatého dieťaťa.
Deň sv. Neviniatok je pamätným dňom všetkých nenarodených detí.
Sv. Neviniatka, prosíme vás, prihovárajte sa za nás, nech na svete nie je jediná mama, ktorá by prišla o svoje dieťatko, nech na svete nie je jediný rodič, ktorý by nechcel počatú „kosť zo svojich kostí“ a „telo zo svojho tela“. Nech zavládne medzi nami kultúra života, lásky a pomoci. A tiež prihovárajte sa za nás, nech nikto z nás nie je figúrkou moci, tej moci, ktorá je schopná pre svoj rast a udržanie si postavenia zabiť, zabiť jedného, dvoch, desiatich, či celé etniká a národy.
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“