„Štyridsať rokov služby ma presvedčilo, že vlastnými silami nedokážeme uzdraviť náš zranený svet. Môžeme vytvárať programy, školiť personál a stavať nádherné chrámy, ale to všetko by som s radosťou vymenil za jedinú kvapku Ducha.“, týmito slovami zhrnul svoju dlhoročnú skúsenosť autor bestsellerov pastor Max Lucado vo svojej knihe Pomoc z neba.
Áno, čítate dobre, to všetko spomínané by vymenil tento geniálny spisovateľ, poznajúci Božie srdce, za jedinú kvapku Božieho Ducha.
Konanie v našej Cirkvi je niekedy také, že robíme to, po čom sami ľudsky túžime, a neraz tomu chceme dať aj nálepku Božieho Ducha: „To nie my, to Pán!“. Duch Svätý však nie je nejakou „ochrannou známkou“ úspešnosti našej náboženskej aktivity, ale všemohúcou a zvrchovanou božskou osobou, ktorá robí všetko to, v čom vidí zmysel, a čo robiť chce, a nerobí nič z toho, v čom zmysel nevidí, a čo robiť nechce. A tak, čím viac v Cirkvi robíme to, čo sme si sami z našich ľudských pohnútok vymysleli, tým Cirkev menej vzrastá, a nakoniec zisťujeme, že v podstate v rámci danej náboženskej aktivity sa „tľapkáme po pleciach“ len tí istí ľudia, a zas a znova sa naša činnosť stáva nie nejakým prebudením zápalu pre Ježiša Krista, pre ľudí – našich bratov a sestry v Kristu a pre Božie veci, ale uzavretým „klubom“ tých, ktorých spája nejaká aktivita. Popritom si dokážeme ešte aj nahovárať: „Nevadí, že sme malé stádo, ale aktívnejšie a horlivejšie.“ Božia vôľa však je spasiť všetkých, všetky jeho deti, a tiež mať so všetkými osobný milujúci vzťah. Prečo? Lebo to hovorí Božie Slovo, a tiež preto, lebo vieme, že náš Boh je ten, ktorý nás miluje, o čom neustále svedčí Kristov kríž, a ktorý je k nám nesmierne dobrý, ten najlepší: „Je medzi vami otec, ktorý by podal synovi hada, keď ten prosí rybu? Alebo keď si pýta vajce, podá mu škorpióna? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Svätého Ducha tým, čo ho prosia!“ (Lk 11,10-13 BOT). „Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané…“ (Lk 12,7 BOT).
Počas súčasného pontifikátu pápeža Františka a doznievajúcej synody v našej katolíckej Cirkvi som začal snívať o tom, ako by mohla vyzerať naša Cirkev a jej činnosť v budúcnosti v spojení s tou „kvapkou“ Božieho Ducha, dúfam však, že namiesto „kvapky“ bude nakoniec poriadna „prietrž“. Položil som si pár otázok, z ktorých sa mi zrodila určitá vízia budúcnosti Cirkvi, s ktorou sa s Vami delím. Možno aj Vy máte svoju víziu Cirkvi, a možno tá moja vízia, bude dosť podobná tej Vašej. Prečo? Lebo sa domnievam, že táto vízia nie je z nás, ale dáva nám ju do srdca práve Duch Svätý.
Z budúcnosti Cirkvi nemám obavy, a to napriek všetkým okolnostiam, s ktorými sme počas posledných rokov v Cirkvi konfrontovaní a mnohé veci sú skutočne závažné (napr. zneužívanie, manipulácia, ľahostajnosť, hrubosť, klamstvá, netransparentnosť a pod.). Túto nádej mi dáva Duch Svätý, ktorý aj v súčasnosti mocne pôsobí všade tam, kde je vítaným hosťom, a kde mu je to umožnené, a taktiež všetci ľudia, ktorí majú otvorené srdce a snažia sa o žitie čestnosti, úprimnosti a takej ľudskej dobroty. Človek v minulosti neraz pochybil, chyby robí v súčasnosti a bude ich robiť aj v budúcnosti. Malé, ale žiaľ niekedy i veľké. Chyby dokonca robí i človek, ktorý sa dennodenne usiluje úprimne o dobro a osobný vzťah s Bohom. Nástrojom Božej lásky a záchrany však môže byť každý, a to taký, aký je.
Myslím si, že kresťanský život členov Cirkvi, aby mohol byť nazvaný kresťanským, musí byť svetu otvorený a nie uzatvorený. Kresťan je nasledovník a učeník Ježiša. Ježiš je jeho Rabbim (Učiteľom), ktorého má v autentickosti svojho života napodobňovať. Nemôže sa „hrať“ len na svojom „pieskovisku“. Práve naopak, má pred svetom vydať „počet z nádeje, ktorú má.“ (1Pt 3,15 SEB). Má byť Ježišovými slovami svetlom sveta, soľou zeme, mestom postaveným na návrší, ktoré sa nedá skryť. A takáto má byť aj Cirkev. Nie pre svoju slávu, ale pre slávu Boha. Čoraz viac sa má pripodobňovať tomu nebeskému Jeruzalemu zo Zjavenia apoštola Jána.
Ježiš všetkým svojim nasledovníkom povedal: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému tvorstvu.“ (Mk 16,15 SEB). Každý najmä tam, kde žije, študuje a pracuje. Ako? Svojim životom a svojim slovom, lebo viera je z počutia (Rim 10,17 SEB). Slovo ohlasovania evanjelia bez života podľa evanjelia však stráca na sile. Platí tu priama úmera, čím pravdivejší život, tým mocnejšie slovo. Teda kresťan má poslanie byť misionárom. Nie je to nejaký prídavok jeho kresťanského života, ale misia je podstata kresťanského života. A misionársky založená má byť aj celá Cirkev. Realita je však niekedy žiaľ taká, že sme malými, tichými a skrytými kresťanmi, len aby naša viera nebola nijako viditeľná, a aby sme nadmieru nevyčnievali z pomyselného radu konformity a uniformity, alebo ešte horšie, sme pohoršením pre ostatných ľudí: „Vodu kážu a víno pijú.“ Ježiš svojich nasledovníkov pred tým, aby sa nestali pohoršením prísne varuje: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny.“ (Mt 18,6 SSV).
Je pravda, že ako kresťania musíme mať v Cirkvi svoje zázemie, spoločenstvo i organizáciu, v ktorých sa budeme formovať a vzájomne sa podporovať, avšak nemyslím si, že je správne, aby sme si vytvárali a pohybovali sa len v našich „bezpečných teritóriách“. Voda, ktorá neprúdi a má len prítok (napr. rôznych dobier Božej milosti), ale nemá odtok (posúvanie týchto dobier ďalej), stáva sa vodou bez života.
Cirkev sa vyvinula do súčasnej podoby práve skrz to, že počas storočí bola konfrontovaná s nespočetným množstvom otázok, s ktorými sa pre fungovanie spoločenstva musela vysporiadať, pričom však všetci vidíme, že dosť skostnatela a vytratila sa z nej energia neformálnosti a flexibility slúžiaca láske.
V tomto mi je napr. kniha Benediktova voľba od Roda Drehera trochu cudzia, podobne ako iné obdobné úvahy. Kresťanstvo nie je konzervatívne. Kresťanstvo nie je liberálne. Kresťanstvo má byť pravdivé, teda také, čo je skutočné, nič viac, a nič menej. Keď sa kresťania stiahnu zo života sveta a uzatvoria sa do svojich bublín, či nejakých „Noemových árch“, ako sa potom svet dozvie o Ježišovi, o spasení, o Božom milujúcom Otcovstve, o novom radostnejšom živote vo vzťahu s Bohom, alebo o večnom živote? Ak napr. vychodím od cirkevnej škôlky až po cirkevnú vysokú školu (ktorých existenciu považujem za dobré dielo a sám som absolvoval cirkevnú strednú školu KGŠM v Banskej Bystrici, na ktorú rád spomínam), skutočne možno budem parádne sformovaný a dopustím sa menšieho množstva chýb, avšak určite budem ochudobnený o väčšiu možnosť byť Ježišovým svetlom, svietiacim na cestu života, či Ježišovou soľou, ktorá dáva životu chuť, pre tých mojich spolužiakov, ktorí Ježiša nepoznajú, alebo ich nijako nezaujíma.
Osobne vidím cestu života Cirkvi skôr takú, že sa nebudeme báť sveta, a to pre vieru, že vo všetkých náročných chvíľach či obdobiach, sa budeme môcť pevne oprieť o pomoc Ducha Svätého, ktorú verím vždy aj dostaneme: „Vy, deti moje, ste z Boha a zvíťazili ste nad nimi. Lebo ten, ktorý je vo vás, je väčší než ten, čo je vo svete.“ (1Jn 4,4 BOT). Boh si však môže bez problémov použiť aj naše trampoty so svetom, ktoré môžu byť práve víťazným krížom.
Obdobne si nemyslím, že budúcnosť Cirkvi je predovšetkým v jej chrámoch, umeleckých, či hudobných dielach, jednoducho v jej kultúre, hoc je neraz krásna. Mne sa pri týchto veciach tlačia do mysle citáty z Písma:
„Keď vychádzal z chrámu, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ‚Pozri, učiteľ, aké kamene a aké stavby!‘ Ježiš odpovedal: ‚Vidíš tieto mohutné stavby? Nezostane tu kameň na kameni, všetko bude zničené.‘“ (Mk 13,1-2 SEB).
„Žena mu odpovedala: ‚…Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, ale vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa mu treba klaňať.‘ Ježiš jej odpovedal: ‚Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme… Ale prichádza hodina — a už je tu —, keď praví ctitelia budú sa klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Veď aj Otec hľadá takýchto ctiteľov.“ (Jn 4 19-23 SEB).
„Azda neviete, že ste Božím chrámom a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1Kor 3,16 SEB).
Nechcem týmto nijako degradovať krásu kresťanskej kultúry, avšak v popredí kresťanského života Cirkvi má byť nie chrám z tehál, dreva, skál a pod., ale chrám, ktorým je človek a ten, ktorý v tom chráme prebýva, Duch Svätý skrz ktorého máme spoločenstvo s Otcom i Synom.
Oveľa správnejšie sa mi zdá, zamerať sa tak, ako to robil Ježiš, na človeka a lásku k nemu. Ježiša nepohýnala vpred krása Jeruzalemského chrámu, ani slávnostné obrady so všetkým čo k tomu patrí, či náboženské pravidlá, ale láska k ľuďom, pričom v osobitnej pozornosti mal tých, čo to najviac potrebovali – hriešni, chorí a jednoduchí ľudia, ktorí boli ochotní vyjsť zo svojej komfortnej zóny a nasledovať ho.
Možno by bolo dobré ohľadom mnohých pravidiel v Cirkvi, ktoré priamo či nepriamo nevplývajú z Písma, dať nanovo priestor Bohu, aby nám ukázal, čo sa páči pre život súčasného človeka jemu. Čo z toho nášho ľudského podporuje ohlasovanie evanjelia, a čo ho naopak brzdí. Skúsme sa nanovo otvoriť v Cirkvi Duchu Svätému, aby sme mohli prijať jeho inštrukcie a prestaňme mu dávať tie naše. Slovami evanjelizátora Damiana Stayna: „Duch Svätý nie je psík na vodítku.“
Sme ochotní v Cirkvi počúvať Ducha Svätého a konať podľa jeho vnuknutí, hoc prekročíme niektoré zaužívané „mŕtve“ konvencie, ktoré sú už viac brzdou pre život viery ako prameň života? Zdravo v Cirkvi spoločne rozlišujme, ale nebráňme vliať Duchu Svätému do Cirkvi viac života, či už ide o novosť, radosť, autentickosť prežívania viery, či používanie darov Ducha Svätého. Azda Ježiš na úkor dobra pre človeka neporušil vtedajšie náboženské pravidlá? Napríklad uzdravovanie v sobotu, obhajoba učeníkov pri trhaní klasov v sobou, obhajoba toho, že jesť neumytými rukami nepoškvrňuje človeka a ďalšie.
Ježiš v Zjavení apoštola Jána hovorí: „Hľa všetko tvorím nové.“ (Zj 21,5 SEB). Teda nepovedal, že to všetko už spravil pred viac ako dvetisíc rokmi a hotovo, ale že to robí, a táto činnosť trvá. Nebráňme Bohu, aby robil nové veci aj v našej dobe a v našej Cirkvi. Ak mu to dovolíme, mám nádej, že má pre nás pripravené veľké veci, od jednoty kresťanov, cez ohlasovanie evanjelia, aké svet ešte nezažil, až po jeho druhý príchod v sláve.
Teda pýtajme sa v Cirkvi, či je pre ohlasovanie evanjelia a konanie Ducha Svätého v našich životoch daná vec prospešná, alebo je skôr brzdou. Verím, že odpoveď určite dostaneme. Otázkou však je, že či budeme ochotní vykročiť vpred podľa inštrukcií Ducha Božieho, možno aj zanechajúc niektoré svoje doterajšie stáročné istoty. Nebojme sa: „Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky.“ (Heb 13,8 SEB).
A možno sa skúsme v Cirkvi odvážne nedogmaticky zasnívať spolu s pápežom Františkom nad jeho predstavou záchrany všetkých ľudí: „Nie je to dogma viery, je to moja osobná vec, ktorá sa mi páči: rád si predstavujem peklo prázdne. Je to potešenie: dúfam, že je to skutočnosť. Ale je to potešenie.“ (pápež František). Podľa mňa Boh sníva o nás ľuďoch veľmi podobný sen, slovami Písma: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ (Jn 3,16-17 SSV). Cirkev v mojej vízii je jednoducho Cirkvou spásy.
Cirkev nepotrebuje ďalšiu reformáciu,veď vidíme, že aj nejedna reformovaná Cirkev, mala ďalšiu reformáciu a tá ďalšiu atď., až odrazu máme na svete XY kresťanských Cirkví, pričom každá osebe aspoň sčasti tvrdí, že ona je tá „najkrajšia, najpravdivejšia, naj neviem čo…“ Baránkova nevesta. Cirkev v mojej vízii potrebuje návrat k svojim koreňom, apoštolským koreňom, koreňom evanjelistov, koreňom prvých učeníkov, svedectvu mučeníkov, svedectvu viery vychádzajúc zo svojej dobrej i zlej viac ako dvetisícročnej skúsenosti, čerpajúc poklady súčasnej vedy, vykročiac nanovo do hlbokých vôd života viery a nadprirodzenej Božej moci.
Túžim po Cirkvi, ktorá bude všade prinášať život. Cirkvi, ktorá oveľa viac ako v akejkoľvek inej dobe vykročí za Ježišom po mori, obdobne ako to spravil apoštol Peter. Cirkvi, ktorá ako Peter zariskuje a vstúpi z prirodzeného priestoru (lode) do nadprirodzeného priestoru Božieho kráľovstva (kráčania po mori). Uvedomujúc si, že ak jej viera nebude stačiť a začne sa obdobne ako Peter topiť, jej slabosť doplní Ježiš svojou milosťou a zachytí ju rovnako, ako topiaceho sa Petra. Ktorý iný apoštol však kráčal po mori? Len iniciatívny a riskujúci Peter, poznajúci Ježiša a dôverujúci Ježišovi.
Nedržme sa v Cirkvi mŕtvych vecí. Ak zomreli, či ešte len umierajú z Božej vôle, nikto z nás ich neudrží nažive, a ani ich neprivedie späť k životu. Radšej kráčajme za Ježišom, ktorý nás bude vždy viesť po životodarných cestách, nezanechajúc naše vzájomné cirkevné spoločenstvo: „Neopúšťajme naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku…“ (Hebr 10,25 SSV) a pamätajúc, že nato, aby sme mali s Ježišom podiel, musíme mu dovoliť umyť naše nohy (Jn 13, 8) a nie dookola sa snažiť o umytie nôh Ježišovi.
„Sme tu pred Tebou, Duch Svätý: zišli sme sa v Tvojom mene. Ty si náš pravý radca. Príď k nám, stoj pri nás, vstúp do našich sŕdc. Pouč nás, kam máme ísť, a ukáž nám cestu, po ktorej treba kráčať. Nedovoľ, aby sme my, slabí a hriešni, spôsobili neporiadok. Nech nás nezvedie nevedomosť. Daj nám dar rozlišovania, nech nie sme zaujatí kvôli predsudkom a falošným ľudským ohľadom. Veď nás k jednote, aby sme nezišli z cesty pravdy a spravodlivosti, ale napredovali na púti do večného života. O to prosíme Teba, ktorý pôsobíš vo všetkých časoch a na všetkých miestach, v spoločenstve s Otcom i Synom, na veky vekov. Amen“ (Modlitba za Synodu).
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“